Kvasinky, lienky, pijavice a iná háveď
Všade okolo nás je veľa živočíchov, ktoré väčšinou nevnímame alebo ich nevidíme či ich vidieť radšej ani nechceme. Delíme sa s nimi o záhradu, byt, posteľ alebo aj o vlastnú kožu. Stojí za to dozvedieť sa, ako žijú, kto sú a aký je ich príbeh. Nepozerať na nich len ako na akúsi háveď. Pozrieť na ne i očami vedca a niečo sa o nich, a aj o sebe, dozvedieť. V Hávedníku.
Odvážna detská kniha vyšla naraz v českom jazyku vo vydavateľstve Baobab aj v slovenskom Artfore. Obsah je tiež československý - text napísal autor ďalších úspešných detských kníh Jiří Dvořák (Jak zvířata spí, Rostlinopis, Slepice a televize, Stromovka Šmalcova ABECEDA, Minimax a mravenec, Zpátky do Afriky!), ilustrácie sú z dielne jednej z najlepších slovenských ilustrátoriek Daniely Olejníkovej. Potešte sa:
Kvasinky
Kto neje huby, nech zdvihne ruku. Veru, nie je vás málo. Ale ste si tým, vy nehubožrúti, istí?
Každý pekár, a tiež každá babička i mamka, ich používa. Babičky im hovoria droždie, mamičky kvasnice.
Tá hnedá kocka pôsobí tak trochu ako živá voda: stačí ju pridať do cesta a cesto začne kysnúť, bublať, a keď ho nestrážite, nakoniec vám utečie.
Tak to má byť: droždie je živé. Je plné kvasiniek: drobných stvorení, ktoré vedci zaraďujú, áno, medzi huby.
Kvasinky sa živia cukrami. Stačí vziať trochu sladkého repného odpadu - hovorí sa mu melasa - pridať pár kvasiniek, urobiť im teplučko a počkať: kvasinky sa rozmnožia ako myši na pôde zasypanej obilím.
Keď ich schladíte, zaspia, ale nezahynú. V chladničke tak môžu čakať týždne, kým sa prebudia do sladkého života v ceste na buchty alebo na chlieb. Tam sa dajú do práce, alebo skôr do jedla: pchajú sa cukrami (ktoré sa nám môžu zdať bez chuti) až do prasknutia, množia sa ako králiky a vyfukujú oxid uhličitý. Práve tie drobné bublinky tak krásne nadýchajú cesto.
A my ani nevieme, že s makom alebo lekvárom pohryzieme aj maličké huby. Dokonca aj tí, ktorí tvrdia, že by huby nezjedli ani za vagón čokolády
Mucha domáca
Mucha - to je svet sám pre seba. Letí vesmírom, nechá sa hriať slnkom a nesie si so sebou pár miliónov obyvateľov, nie pozemšťanov ale pomušťanov.
Niekto si dal tú námahu a spočítal, koľko mikroskopických tvorov má svoj domov na muších nohách. Našiel ich päť miliónov. (Toľko ľudí žilo na Zemi asi pred desiatimi tisíckami rokov v strednej dobe kamennej.)
Mušie nohy toho dokážu dosť. Okrem toho, že svoju paniu nosia, dávajú jej správy o tom, čoho sa práve dotýkajú. Sídli v nich nielen hmat, ale aj čuch a chuť. A tiež tých päť miliónov.
Lenže - predstavte si, na čo všetko tie nohy asi šliapli.
Na psie hovienka.
Na zdochnutú krysu.
Na hnilú broskyňu...
Brŕŕ.
Podľa toho vyzerajú aj občania planéty Mucha. Môžete od nich dostať hnačku. Zápal pľúc. Žalúdočné vredy. Zápal všetkého možného...
Od muchy ruky preč. A umyť!
Našťastie sa mucha už zďaleka hlási. Bzučí: „Pozzzor, vezzziem hnuzzzobzzztvoo. Kto má rozzzum, zzzmizzz- "
Plesk.
dobrá otázka
Je vírus živý?
Áno aj nie. Je na polceste medzi neživým a živým. Mladé vírusy dedia vlastnosti po svojich starých „rodičoch“, menia sa a vyvíjajú. Rovnako ako my. Lenže nič z toho nezvládnu samy. Nevedia si hľadať potravu ani ju spracovať, nevedia rásť, nedokážu sa samy rozmnožovať. Potrebujú na to bunku nejakej rastliny alebo živočícha, do ktorej sa nasťahujú a prinútia ju vyrobiť nové vírusy, ktoré z nej potom vyskočia.
Tak čo: je vírus živý, alebo nie? Skúste si, len tak pre seba, odpovedať.
dobrá otázka
Čo robí chrípka v lete?
Utečie tam, kde je práve zima. Chrípke sa totiž najlepšie darí, keď sa ľudia zdržiavajú doma, sedia spolu pri stole, dotýkajú sa a prskajú na seba. Cez leto, keď ľudia behajú pod holým nebom a ledva na seba dovidia, sa jej z jedného na druhého len ťažko preskakuje. Vždy sa však nájde nejaký cestovateľ, ktorý ju prevezie na druhý koniec zemegule, kde je práve zima a vlhko a veľké rodiny sa tam schádzajú v kuchyni, nohy majú studené a ... hapčí!
