Kostra na cestách

Pripravte sa na pobyt na tých najchladnejších miestach. Kapitán Bering pri svojej veľkej severnej expedícii musí strpieť na palube lode aj vedcov z petrohradskej akadémie vied. Kým väčšina z nich to vzdala, prírodovedec a doktor teológie Georg Wilhelm Steller vytrvá. Sibírska mizéria na neho nepôsobí.

Námorníkom ide najprv so svojou vášňou pre objavovanie nových živočíšnych druhov na nervy. Zoberú ho na milosť, keď ich po stroskotaní a Beringovej smrti zachráni rozprávaním o morskej krave. Keď ju nakoniec ulovia a vyhladovaní sa zahryznú do chutného a výživného mäsa, tečú im od šťastia slzy. Pri odplávaní z ostrova posádka ešte vidí stádo morských kráv.

„Zdraví své mořské panny, zvednuté ruce mávají, dokud zvířata nezmizí za výběžkem ostrova a kolem se nerozprostřou dešti bičované širé vody.“

Kostra morskej kravy, zachránená Stellerom, sa dostáva opäť do hry o niekoľko desaťročí. Na scéne sa objavuje aljašský guvernér Hampus Furuhjelm. Prichádza aj s manželkou na nové pôsobisko, aby chránil obchodné záujmy rusko-americkej spoločnosti.

Po prvom okúzlení krajinou a nečakane bohatým spoločenským životom Furuhjelma stretajú už len mrzutosti. Nemá čas na rodinu, nedaria sa mu nové obchodné nápady a vydrám, ktoré chce loviť kvôli kožušinám, hrozí koniec. Preparácia kostry Settlerovej morskej kravy dovezenej do Novoarchangelska preberie k životu jeho neduživú sestru.

V tomto príbehu je nevyspytateľných emócií zaťažujúcich aj zohrievajúcich ľudské vzťahy najviac.

Človek proti rozmanitosti

O pár rokov neskôr sa do kontaktu s kostrou dostáva talentovaná kreslička pavúkov Hilda Olsonová. Oddane a vytrvalo asistuje profesorovi Bonsdorffovi a napriek pôvodným predsudkom si aj u jeho kolegov získava rešpekt. Po stovkách kresieb pavúkov sa jej výtvarná rekonštrukcia morskej kravy zmestí až na veľkú rozkladaciu dvojstranu.

Tajuplný príbeh morskej kravy dostal nový presah, keď von Nordmann predložil vedeckej verejnosti domnienku o jej vyhynutí spôsobenom človekom.

Prostredníctvom rozprávania o preparátorovi vtáčích vajec z helsinského zoologického múzea sa čitateľ dostáva už do polovice dvadsiateho storočia. Po kúskoch sa rodí nový étos ochrancov prírodného sveta ohrozovaného ľudskou nenásytnosťou alebo len hlúposťou.

Len počas napísania tejto knihy vyhynulo 374 živočíšnych druhov. Autorka Poslednú sirénu vníma ako dôstojný pamätník živých tvorov, ktoré už nie sú.

Ľudia sa musia rozhodnúť: Chcú na rozmanité formy života v budúcnosti spomínať v múzeách alebo sa naučia planétu rešpektovať tak, aby neboli najväčšími nepriateľmi jej diverzity?

„Každá generace objevuje vlastní způsob, jak tesknit po mrtvých.“

Vedci sa dokonca pokúšajú nanovo zostaviť genetickými experimentmi a kombináciami vyhynuté druhy a vrátiť ich čiastočne do života.

Turpeinenová púta čitateľovu pozornosť od prvej chvíle. Je zrejmé, že táto kniha je čosi nečakané a nevídané, pritom dôsledne premyslené a poukladané príťažlivým spôsobom s použitím rozličných tvorivých prístupov.

Jej nostalgia za zaniknutou krásou, ktorú sme nedokázali uchrániť, nie je povrchná. Píše angažovane, ale aj krehkým a citlivým spôsobom. Opäť niečo prekvapujúce v záplave banalít a predvídateľnej nudy!

Iida Turpeinenová: Poslední siréna

Preklad: Vladimír Piskoř

Paseka, 2025

Zobraziť diskusiu (0)