Aký je život s vysokou inteligenciou?
Ak dostal niekto do vienka vysokú inteligenciu, okolie a známi sa na túto jeho vlastnosť pozerajú ako na niečo výnimočné a označia to za dar. Napadlo nám však vnímať nadaných ľudí ich vlastnou optikou? A že to, čo my pokladáme za dar, môžu považovať za trest? Česká psychologička a terapeutka Monika Stehlíková sa vo svojej praxi venuje téme nadaných jedincov už 25 rokov. Je autorkou publikácie Život s vysokou inteligenciou (vyšla vo vydavateľstve Grada), ktorá vnáša svetlo do tejto problematiky a je popretkávaná reálnymi príkladmi zo života.
Kým v ponuke kníhkupectiev nájdu čitatelia množstvo publikácií týkajúcich sa nadaných detí, toto dielo je určené prevažne dospelým, čím sa v dostatočnej miere odlišuje od ostatných a dostáva sa tiež do lepšej pozície. Kniha je napísaná populárno-náučným štýlom a ponúka množstvo (nielen odborných) informácií. Je určená širokej verejnosti a číta sa pomerne ľahko. Jej autorka je tiež mentorkou a príležitostne prednáša, a v rámci svojej praxe sa s nadanými stretáva na dennej báze. Jej empatický prístup vidieť aj v cieli, ktorý si stanovila pri koncipovaní diela – konkrétne šlo o to, aby svojou publikáciou nevytvorila z ľudí s vysokou inteligenciou nejakú mikroskupinu nachádzajúcu sa mimo spoločnosti, čo by posilňovalo elitárstvo a exkluzivitu tohto označenia. Jej tendencia je totiž opačná – úlohou knihy je ukázať dospelým, že nadanie nie je hendikep a že sa dá naplno využiť k celkovej spokojnosti nadaného a jeho okolia.
Autorka pozná túto tému do detailov a svoje vedomosti pretavila práve do útlej, avšak informačne nasýtenej knižky. Pracovala tiež s mnohými zdrojmi, najmä z českého a francúzskeho prostredia. Svoje tvrdenia často podporuje uvedením príkladov z klinickej praxe a reflexií nadaných ľudí (vrátane detí či mladých dospelých), ktorí opisovali svoje osobné skúsenosti zo života. Ako sa v knihe dozviete, nadaní často svoj talent skrývajú a neprejavujú sa, aby nevytŕčali z davu a nepôsobili ešte zvláštnejšie. Tiež opisuje rôzne druhy inteligencie, pričom sa odvoláva na populárne testy zamerané na určenie inteligenčného kvocientu, ktoré nájdete na internete. Tie sa pri meraní inteligencie nepovažujú za relevantný zdroj, sú skôr určené na pobavenie. Ak však aj jedinec v riadnom teste nedosiahne skóre 130 a viac, neznamená to, že nie je vysoko inteligentný. Vysoká inteligencia často vykazuje znaky napríklad aj emočnej inteligencie, čo je schopnosť, ktorú sa dospelí vedia naučiť.
Kniha je rozdelená do niekoľkých kapitol. V úvode Stehlíková vysvetľuje základné pojmy a oboznamuje čitateľov s tým, kto je nadaný. Ozrejmuje fakt, že voči nadaným existuje množstvo predsudkov a zaužívaných predstáv, s ktorými sa stretávajú. Medzi ľuďmi sa často cítia nepochopení, nešťastní a o svojom talente dosť pochybujú.
„Mnohí nadaní ľudia naozaj majú pre svoju špecifickosť nízke alebo krehké sebavedomie. Ak totiž nemáte dostatok pozitívnych skúseností z toho, čo viete a ako vás prijímajú druhí, je vážne ohrozené poňatie vašej osoby a vaše sebavedomie“ (s. 48).
Ak nemajú takíto jedinci dobré rodinné zázemie, často podľahnú samote a majú sklony izolovať sa od druhých.
„V hĺbke duše o sebe totiž pochybujú. Sú prví, kto vidí, čo musia na sebe zlepšiť a kam sa posunúť. Ich perfekcionizmus, ktorý ostatní vnímajú ako povýšeneckosť, je v skutočnosti skôr známkou pochybovania o sebe samom“ (s. 25).
Ďalej sa v publikácii autorka pozerá na nadaných z hľadiska neurovedy či emočnej inteligencie. V tejto časti knihy prepája tematiku vysokej citlivosti – vlastnosti, ktorá je podobne ako nadanie utláčaná do pozadia, napríklad v zmysle známeho tvrdenia ,,muži neplačú“ a podobne. Po oboznámení sa so základnými rysmi problematiky sa Stehlíková venuje jednotlivým životným obdobiam (detstvo, školský vek, puberta a dospelosť) a opisuje, s akými výzvami sa nadaní musia v tej-ktorej časti popasovať, a to napríklad v škole, na pracovisku alebo vo vzťahu k druhým.
Na záver prichádza dôležité poznanie a síce, že nadaní by mali byť k sebe súcitnejší. V rukách totiž držia všetky predpoklady a nástroje nato, aby žili plnohodnotný život a netrápili sa, ale prežívali šťastie. Hoci sa to nezdá a na tejto ceste sa, slovami autorky, nachádza viac tŕňov ako ruží, vytrvalo ich povzbudzuje k tomu, aby sa vôbec odhodlali – začať, nepochybovať a neporovnávať sa, pretože každý jeden človek je výnimočný. Nech opustia hlas vnútorného kritika, objavia vlastnú intuíciu a dovolia si spontánne robiť čokoľvek, na čo doteraz ani nepomysleli. Autorka verí, že sa to môže podariť, a takto optimisticky dodáva nádej aj samotným nadaným, ktorí žijú medzi nami a majú na svete svoje nezastupiteľné miesto. S našou podporou totiž môžu veľa dokázať.
Monika Stehlíková: Život s vysokou inteligenciou
Grada Publishing, 2021