Bernard odpovie, že nevie a zákazníka pošle do riadneho kníhkupectva, keď sa muž bráni, že tam neprišiel, aby ho urážali, Bernard sa postaví a vysvetlí mu, že v nejakom inom živote mohli byť bratia, ktorí by možno mali tavernu na Sicílii, zobrali by si miestne dvojičky a nažívali v láske a mieri, namiesto toho, aby márnili svoj čas v tejto diere, ale nemalo to tak byť...

Adam Phillips je detský psychoanalytik a esejista, ktorý je vo Veľkej Británii známy z denníkov a literárnych magazínov. Eseje publikuje aj knižne a k slovenskému čitateľovi sa prvýkrát dostáva prostredníctvom knihy Čo nám uniká – Chvála nežitého života. Phillips sa síce formálne hlási k Freudovcom, ale jeho texty vychádzajúce z najmä z literatúry sú jungovsky obrazné a niekedy dokonca celú psychoanalýzu popierajú. Práve literárne postavy používa na ilustráciu toho, čo sa v živote každého človeka deje, skúma ich reakcie, zamýšľa sa nad ich vyhláseniami.

V rozhovore s Paulom Holdengräberom v New York Public Library venovanému tejto knihe povedal, že pri písaní sa necháva viesť podvedomím, nesnaží sa budovať teórie a systémy, prijíma každú myšlienku, argumenty aj protiargumenty a sleduje, akým spôsobom sa isté pomenované koncepty udomácnili v západnej kultúre a s akou silou valcujú ľudské prežívanie. Kniha Čo nám uniká by sa pokojne mohla volať aj Chvála frustrácie. Adam Phillips tvrdí, že ľudia sa jej boja a vyhýbajú, pocit, že nám niečo chýba, nahrádzame čoraz rýchlejšou a kompulzívnejšou spotrebou. Keby sme frustrácii dali čas a šancu, priviedla by nás do sveta predstavivosti, do sveta vlastného ja a života, ktorý neuniká, ale sa žije. Presne ako to povedal Bernard Black zákazníkovi – nemalo to tak byť, zmierte sa s tým...

V rozhovore však nerozpráva len o frustrácii a psychoanalýze. Hovorí aj o tom, prečo si niektoré pasáže z literatúry zapamätáme a citujeme do chvíle, kým ich pochopíme a stratia pre nás význam. To pochopenie však nemusí byť nevyhnutne racionálne. Práve v tom je jeho písanie kontroverzné. Na jednej strane sa nájdu ľudia, ktorí za každú cenu potrebujú systém prehľadných odkazov, teórií, vysvetlení a jasných záverov, na strane druhej sú čitatelia, ktorí sa nechajú uniesť úvahami, ktoré aspoň na chvíľu nič nevyžadujú a nevysloviteľne potešia. Koniec koncov, kto je na sto percent presvedčený o tom, že mu v živote niečo neuniklo? Že dnes by bol už niekde inde, keby nemal rodičov, ktorých mal, súrodencov, učiteľov... A čo by sa stalo, keby si na chvíľu dovolil pripustiť, že to tak nemalo byť?

„Aj keby nám rodičia vyhoveli, svet nám nevyhovie nikdy,“ píše v knihe. Rodičia majú za úlohu presvedčiť deti, že sú výnimočné a dôležité, deti potom musia zistiť, že sú obyčajné a zanedbateľné – hovorí sa tomu aj dospievanie, pochopenie, odpútanie sa od rodičov či zmierenie sa so svetom. Zmierenie sa s tým, že niečo nedostaneme, že niečo nepochopíme (hoci kultúra sa nás snaží presvedčiť, že sa zrúti svet, ak niečo nepochopíme), alebo že nám niečo niekedy jednoducho prejde, pretože to tak malo byť.

Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)