Aké sú nepísané pravidlá života v Rusku?

Najlepším spôsobom, ako si zaobstarať slušné živobytie, je, že sa pridáte k štátnej strane a byrokracii. Keď ste súčasťou byrokracie, ktorá je naviazaná na centrum, vy rozhoduje­te o tom, či si niekto otvorí reštauráciu, obchod, či bude vlastniť nejaké médium. Dotyčný má na výber a je jasné, že keď niečo chce, často vás musí podplatiť. To, čo za Jeľcina robila mafia, dnes robí štátny aparát.

Je to korupcia alebo výpalné?

Jedno i druhé. Už sme to spomínali v prípade Ukrajiny: hovorí sa tomu strecha – od policajtov cez požiarnikov a hy­gienikov až po úradníkov na všetkých stupňoch správy. To, že Rusi okrem ropy a plynu nemajú čo vyvážať, je produktom tohto systému, ktorý dáva Putinovi moc, ale zároveň Rusko ničí. Rusko je dnes krajinou arabského ropného modelu, respektíve ruská ekonomika trpí takzvanou holandskou chorobou, teda závislosťou od jedného sektoru ekonomiky. Krajina, ktorá bola kedysi špičková vo vesmírnom výskume, v energetike, v priemysle, žije z ťažby a predaja nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu.

Sú to predsa ruské rakety, ktoré vynášajú americké satelity.

Ruské, ale vyrábané v spolupráci s Ukrajincami.

Čiže ak tomu dobre rozumiem, systém ničí individuálnu snahu.

Ničí snahu, núti k autocenzúre, ale už sa to berie ako normálne. Hovorí sa, že z Ruska v bežnom roku odíde 50 až 60 miliárd dolárov, čo sú väčšinou peniaze z úplatkov, ktoré si úradníci uložia vonku, pretože vedia, že doma ich o ne môžu pripraviť iní úradníci.

Dá sa povedať, že kým na Sicílii mafia nahrádzala nefungujúci štát, v Rusku sa štát stal mafiou?

Tak to vyzerá. Hrozné je, že to Putina posilňuje. V každom prípade je z pohľadu bežného občana dostať sa do systému štátnej byrokracie lepšia kariéra, ako keď si deriete ruky a hlavu a niečo tvoríte alebo podnikáte.

Ale to je samovražedné.

Nemá to žiadne pozitívne vyústenie a v lepšom prípade Rusko skončí ako Sovietsky zväz.

Čo stráca Rusko

Z Ruska neunikajú len peniaze. Bohatí a vysokopostavení ľudia posielajú svoje deti študovať na Západ.

Bohatí Rusi, ktorí stoja na vrchole spoločenského režimu, hovoria o sebe v súlade so štátnou propagandou, že majú neeurópske hodnoty, že sú Euraziati, ale nikto z nich deti neposiela študovať alebo žiť do Pekingu, ale do Londýna. Je to obrovská schizofrénia. Všetci verejne omieľajú štátnu

propagandu, ale sami tomu neveria. Hovoria, že majú pre Rusko iné modernizačné riešenie než európske krajiny, ale to je len zdôvodnenie existencie súčasného režimu. Ja som presvedčený, že Rusko je európska krajina a hodnoty, ktoré vyznávajú Rusi, sú také isté ako naše. To, že proti Ukrajine použili silu, nie je znak ich sily, ale slabosti. Správajú sa ako Ázijci, ale sú Európania, len nie sú úprimní sami k sebe.

Z čoho vyplýva toto vaše presvedčenie? Mali tam predsa cára, samoderžavie, komunizmus tam vydržal vyše 70 rokov a teraz majú špecifickú demokraciu. Skeptik by povedal, že sú stáročia iní.

Nie sú. Ak to chceme pochopiť, musíme sa pozrieť na deji­ny kolonizácie Ruska. V devätnástom storočí vznikol smer slavjanofilstva, ktorý začal argumentovať, že Rusi nie sú Západ, ale tvoria osobitnú civilizáciu, ktorá stojí na troch princípoch: pravoslávie, samoderžavie, sobornosť. Vezmite si však občšiny, čo boli vlastne komúny, kolektívne hos­podárstva, ktoré mali byť ruským špecifikom. Zaujímavé je, že tieto komúny v kolonizovaných oblastiach zakladali európski protestanti: Nemci, Francúzi, Holanďania. Rusi nemali iné predstavy o tom, čo je morálka, čo je dobré a zlé, sú tiež kresťania. Celá ruská elita od Petra I. do boľševic­kej revolúcie bola európska, francúzština bola jej druhým jazykom. Nakoniec aj marxizmus vznikol v Európe. Všetky základné zmeny, ktoré sa v Rusku v posledných storočiach udiali, boli západným produktom. Rusko neovplyvnil vývoj v Číne, ale v Európe. To, čo majú Rusi z Ázie, je Sibír, spô­sob vedenia boja v stepi, použitie kavalérie, a podobne, ale myšlienkami a hodnotami je to európska krajina.

Rusko neprichádza len o emigrantov. Boli roky, keď tam ubúdalo pol milióna ľudí za rok.

Je to vážny problém, pretože od rozpadu ZSSR má Rusko o osem miliónov obyvateľov menej a má jednu z najhorších demografických kriviek v Európe.

U nás sa hovorí o tom, aký dopad môže mať pokles počtu a star­nutie obyvateľstva na dôchodkový systém. Ako je to tam?

Rusko bude mať veľký problém s udržaním dôchodkového systému. Nielen preto, že Rusky majú menej detí, ale aj pre­to, že peňazí z ropy, ktoré boli odložené vo Fonde národného blahobytu a boli primárne určené na dôchodkovú reformu, je stále menej. Časť peňazí zobrala banková kríza, ďalšiu časť pád cien ropy a dnes je otázka, z čoho financovať dô­chodkovú reformu. Putin v októbri 2014 rozhodol o zrušení rezervného fondu a všetky príjmy z exportu ropy a plynu plynú od prvého januára 2015 priamo do štátneho rozpoč­tu. Od roku 2000 Putin zdvihol dôchodky asi šesťnásobne, zdvihol aj výdavky verejnej správy, vrátane platov štátnych zamestnancov – to všetko je veľmi nákladné a doteraz to bolo možné financovať najmä vďaka tomu, že Rusko malo nadpríjmy z ropy a plynu, ale to sa končí. Keď budú ceny stále nízke, nebude z čoho hradiť výdaje štátu.

O klesajúcich cenách ropy sa hovorí ako o jednej z príčin, prečo sa rozpadol Sovietsky zväz.

Bude to začiatok krízy Putinovho režimu, pretože súčasný model je ekonomicky neudržateľný. Rusi nevedia, čo bude s dôchodkovou reformou, peniaze, ktoré na ňu boli vyčle­nené, sa prejedia na bežný chod štátu. Existujú odhady, že keď bude cena barelu ropy menej ako deväťdesiatšesť dolárov, terajší chod štátu možno udržať asi štyri roky. Dnes je cena menej ako polovica tejto sumy a čas udržateľnosti súčasného režimu sa skracuje. Alebo Putin urobí zásadné

reformy, ktoré však ohrozia jeho politický režim, alebo Rusko čaká revolúcia. Súčasný stav je dlhodobo neudržateľný.

Máme zažitú predstavu, že Rusi dokážu žiť z mála, utiahnuť si v mene spoločnej veci opasky.

To je pravda. Ale ľuďom sa zdvihli príjmy i spotreba a dnes moc stráca kontrolu nad hlavným zdrojom príjmov a nevie, ako garantovať udržanie životnej úrovne. Rusi už sú zvyk­nutí na nejaký štandard a neviem presne odhadnúť, ako budú reagovať, keď pôjde dole. Už skoro sa to dozvieme.

V Rusku nielenže klesá počet obyvateľov, ale mení sa aj pomer slovanského a neslovanského obyvateľstva.

V Rusku žije zhruba dvadsať miliónov moslimov. Dvadsať miliónov zo stoštyridsať je relatívne malá cifra, ale...

Môže povzbudzovať k separatizmu?

Ešte pred Čečenskom tu bol prípad Tatarstanu, ktorý sa usiloval o nezávislosť. Jeľcinovi sa to podarilo uhrať vďaka dobrým vzťahom s tatárskym lídrom Šajmijevom. Keby sa neboli dohodli, Tatarstan mohol byť prvým Čečenskom. Od dohody s Jeľcinom v roku 1992 má Tatarstan osobitnú ústavu, ktorá ho deklaruje ako suverénny štát, a má najväč­šie autonómne kompetencie v porovnaní s inými ruskými republikami, ktorých je spolu 21. Tatarstan je historický problém Ruska a z času na čas tam vznikajú problémy na etnickej alebo náboženskej báze. Ale silnou stránkou Ruska bola vždy vysoká medzietnická a náboženská tolerancia. Rusi kolonizovali, požadovali lojalitu k štátu, ale neriešili etnické veci alebo náboženstvo. Ak v Rusku dochádzalo k etnickej asimilácii (rusifikácii) alebo náboženskej konverzii (prestup na pravoslávie), až na malé výnimky (napríklad

západná Ukrajina), dialo sa tak prirodzeným, nie násilným spôsobom.

Ale zdá sa, že moslimovia dokážu prejaviť sebavedomie.

Samozrejme, Sovieti moslimov držali pod kontrolou a až Gor­bačov im povolil púť do Mekky. Mnohí ho za to kritizovali, pretože tak sa vraj dostal do Ruska radikálny islam, ktorý ovplyvnil situáciu v Čečensku. Druhá čečenská vojna, keď sa na stranu Čečencov pridali wahábisti, bola prvou otvore­nou konfrontáciou medzi Rusmi a moslimami. Samozrejme, že to ovplyvnilo nálady aj u iných moslimských národov, ako sú Dagestanci, a určite je to horšie ako v osemdesiatych rokoch. Putin sa však hlási k náboženskej tolerancii, štát napríklad organizuje ekumenické snemy.

Ešte jedným demografickým problémom je Sibír, kde na obrovskom území žije asi len 20 miliónov obyvateľov a za hranicami sa tlačí vyše miliarda Číňanov. Je to pre Rusko nebezpečné?

Problém s Číňanmi je tam už od konca druhej svetovej voj­ny. Rusi si po vojne pribrali časť územia pozdĺž súčasnej hranice, ktoré v minulosti patrilo Číne. V roku 1969 ZSSR a Čína viedli sedem mesiacov priamu vojnu o hranice. So­vieti čínsky vojenský tlak ustáli a investovali do vojenského zabezpečenia súčasnej hranice obrovské prostriedky. Údajne náklady boli vyššie než náklady ZSSR počas druhej vojny. Na také niečo Číňania nezabúdajú, hoci Rusi sa dnes tvária, že Čína je ich najväčším strategickým spojencom.

Ako je to v skutočnosti?

Posledných dvadsať rokov sa situácia vyvíja zaujímavo. Niekde som čítal štatistiku, že ročne sa na Sibíri natrvalo alebo čiastočne usadí niekoľko miliónov Číňanov a dnes nikto presne nevie, koľko ich tam už je. Rusi si to z vojen­ského hľadiska strážia, na hraniciach s Čínou majú naj­modernejšie zbrane, ale mnohé sibírske regióny by nežili tak, ako žijú, keby nemali prisťahovalcov z Číny. Existujú výskumy, ktoré hovoria, že po tom, čo v Číne zaviedli politiku jedného dieťaťa a došlo k „nadprodukcii“ chlapcov, akoby zázrakom sa na Sibíri začalo rodiť viac dievčat. Fakt je ten, že zbraňami môžete zastaviť tanky, ale nemôžete zastaviť masy ľudí, zvlášť, keď z nich profitujete.

Alexander Duleba: Rusko, Ukrajina a my

(rozhovory Tomáša Gálisa s Alexandrom Dulebom)

vydala: Premedia 2015

Prezentácia knihy Rusko, Ukrajina a my za účasti autorov bude v kníhkupectve Artforum 18.2. o 19:00.

Zobraziť diskusiu (0)