Denis, 63:

Beethoven to zvládol. Hluchý skladateľ, v jazyku dnešných čias špičkový. Slepý spisovateľ, aj to by sa dalo. Stačil by diktafón... a k tomu verná obdivovateľka, dobrá manželka, v krajnom prípade sekretárka. Ale slepý maliar... aj keď ešte nie celkom slepý, no slepec na ceste? So smútkom v duši, s cukrovkou? Na ktorú bojazlivo myslí, o ktorej sa bojí hovoriť, nieto sa o nej presvedčiť; v podvedomí vidina zahmlenej rozlúčky s farebnosťou sveta. Maliar, ktorému sa písmená na stránke novín začínajú krútiť, vzájomne prestupovať, mihať - a tak isto si počínajú čiary, ktoré vytvára... Maliar, ktorý pomaly nebude môcť zachytiť ani tento, zbrusu nový, mihotavý svet, nieto svety, ktoré existujú len v jeho hlave - v ktorej prevládol chaos. Najprv sa Denis len prispôsobil, prijal svoje nové videnie aj s čudnými deformáciami. Jeho údel akoby mu poskytol akúsi inováciu, impulz. Nevzdal sa, nepodvolil, nedovolil, aby sa ho zmocnil bezhlavý strach. Potom ho osvietila nádej. Veď mu ostane hmat... citlivé brušká prstov. Do nich prenesie vnútorné chvenie, všetko, čo chce vyjaviť, nasmeruje tam. Do končekov končatín: aspoň ho nebude nič rušiť, rozptyľovať.

Denis si predstavil budúcu tmu. Tuho zavrel viečka, tápavo sa pohyboval pomocou pamäte, no odrazu akoby mu čosi priskočilo na pomoc: počínal si čoraz viac intuitívne, po slepiačky si nalial kávu, naslepo sa aj osprchoval, začalo sa mu dariť, postupne, postupne: zasúval správne kľúče do správnych zámkov, zamietol črepy, keď niečo rozbil, no to sa stávalo len občas, bolo to stále zriedkavejšie. Niekedy sa aj skontroloval, chcel byť pripravený, poradiť si, vedieť všetko presne, dokonale. Tvrdošijne sa učil, tešil sa zo svojich pokrokov a po krátkom čase zvládol všetky zákutia svojho bytu a ateliéru.

Akoby svoj priestor až teraz celkom opanoval. Odvážil sa už aj na domovú chodbu, dole schodišťom, ku schránke, neskôr aj na chodník pred domom a napokon až do ulíc. Denisove oči zastierali nepriehľadné okuliare. Tie, ktoré dosiaľ používal, prelepil čiernou fóliou. Dožičil si už len zriedkavé pauzy, napríklad vtedy, keď zašiel do obchodu s výtvarníckymi potrebami.

Potom sa už cieľavedome zoznamoval s dlátkami a rydlami; s linorytom a linorezom to skúšal najprv bez nepriehľadných okuliarov a potom s nimi, pribral aj drevoryt a drevorez, iba kovom a práci s chémiou sa radšej vyhol. Napokon už len po slepiačky. Pracoval pomaly, pozorne a s dôverou.

Pripomenul si dávne zošity s linajkami, predpísané riadky a vzory, podľa ktorých sa kedysi učil čiary, vlnovky a napokon písmená. Keď bol ešte maličký. Prvák. Denisko. Keď ešte netušil, čo z neho vyrastie. Ako nešikovne si vtedy strúhal ceruzky! Ako sa mu rozpíjali machule! Ako ich rozotieral, slinil a gumoval: len pozorne, pozorne... Len aby boli riadky zaplnené, aby s tým už bol koniec. Aby mohol von, medzi vyslobodených, ostatných.

A poriadok: Denis nebol nikdy príliš poriadkumilovný. No musel s tým začať. Pripraviť sa. Aby sa raz naslepo vyznal vo všetkých nových ostrých pomôckach, v doštičkách, papieroch, tušoch, štetcoch a farbách. Papiere usporiadal od najlacnejších až po ručné s úžasnou štruktúrou a napokon poukladal aj všetko ostatné, o čom po dôkladnej úvahe usúdil, že by sa mohlo zísť. A ešte si objednal malý lis. Taký, ktorý unesie strop bežného domu.

Ráno si opäť nasadil okuliare a začal. Bruškami prstov sledoval odryté plochy a plôšky linorytu a napokon aj to, čo ponechal: tvary budúceho obrazu, dráhy výsledných čiar. Fungovalo to. Jasne videl svoju predstavu - a zároveň sa mu pred vnútorným zrakom objavila aj skutočne vytvorená rytina. Dokázal porovnať svoj zámer s výsledkom. Len v hlave, bez očí! V hlave bez očí...

Nadi nič nepovedal, no šípil, že tuší. Že ho pozoruje, že sa domýšľa. Mala vlastný kľúč, prichádzala, kedy sa jej zachcelo: hneď po zoznámení si udelili slobodu a postupne sa ukázalo, že sa nemýlili, že si našli ten najsilnejší tmel. Spozornela pri milovaní.

Uvedomil si, že to nielen on novými citlivými prstami nanovo objavuje jej telo, jeho dosiaľ prehliadnuté drobnosti, priehlbinky, výstupky, vrásky a zákutia, ale že si ho spolu s ním objavuje aj ona. Začala ho napodobňovať, odplácať jemné dotyky, tušil, že tak ako on pevne zatvára oči... Mohla ho zbadať v čiernych okuliaroch na nevidenie, vkĺznuť do ateliéru práve keď sa usmieval, či zlostil nad naslepo vytvorenými rytinami.

Denis sa najskôr bez čiernych okuliarov pomaličky zoznamoval s novým lisom, učil sa s ním narábať, správne nanášať farby, chcel vybrúsiť celý proces do dokonalej remeselnej zručnosti. Musel si zapamätať každú maličkosť, každú chybu a prekážku, aby raz, keď už bez pardónu, keď naslepo... Nenazdajky ho Naďa vyrušila, zaklopala, vstúpila a oznámila, že mu pripravila prekvapenie, že sa len musí podvoliť: tak ako sa bez zaváhania podvolila ona jemu. Vtedy dávno, pamätáš? A odvtedy už stále, zasmial sa.

Nech sľúbi, že sa nevzoprie. Nemohol, nevedel odoprieť.

S úsmevom si zopakovali spoločný dávnovek. Predháňali sa v podrobnostiach. Ako sa vtedy, sotva odrastení, ako sa našli, zvedaví, náhodou, ozaj náhodou? A ako...

No naraz: akoby zo žartu mu nasadila jeho čierne okuliare, a vtedy si Denis naplno uvedomil, že o nich ozaj vie; zišli spolu dole schodmi, a neprekvapilo ju, že sa pritom nepotkol; pred dverami ho strčila do auta a prezradila, že je to taxík. Viedla ho svetlými miestnosťami, svetlo a tmu vedel Denis dobre odhadnúť, a napokon ho posadila do kresla. Strhli mu okuliare a do oddýchnutých nečinných očí zaútočilo ostré svetlo. Maličké zmeny, počul pozorný ženský hlas: skláňala sa k nemu neznáma, nejasná tvár a on sa ju v nápore svetla snažil uzrieť, zvedavý. Ozaj sú tam zmeny, avšak nič prevratné. Oddýchnete si a pokúsime sa o korekciu.

Neprotestoval. Zobrali mu krv, prežil niekoľko röntgenov a daroval pol deci z po celý deň zbieraného moču. Cítil sa ako chlapček, alebo mladík po nástupe na vojenskú službu: na nič nemyslieť, poslúchať, poslúchať.

Naďa ho objala, šťastná. Výsledky boli v rámci normy. Nič mu nechýbalo. Žiadna cukrovka, žiadna rakovina. Žiaden Beethoven, žiaden slepý maliar. Si v poriadku, smiala sa.

Denis videl ostro. Odrazu. Nanovo.

Nevzdal sa však prelepených okuliarov. Tých, čo gumovali realitu: zato odkrývali aspoň čosi pod jej povrchom. Nedal si vziať citlivosť uší, dychu, prstov. Naďalej vytváral slepecké rytiny. A pri milovaní obaja naďalej tuho zamykali viečka.

Neuvažoval o tom, prečo podľahol scestnej, či hlúpej predstave. Nič také neriešil.

Stalo sa, čo potreboval.

Chcelo to len malú korekciu. Lekárka povedala pravdu.

Erik, 20:

Bez chuti. Nasilu, vždy len nasilu. Bez osobného nasadenia. Takto sa pretĺkal štúdiom. Nedávaš do toho srdce, vyčítala mu mama. Prečo by som mal, odvrkol. Nevedel, kde zanechal srdce, keď do toho nešlo s ním. Ako vždy, mala pravdu: nevkladal do toho dušu, ani city - a predsa to nevychádzalo na povrch. Vždy sa mu darilo. Len tak, mimovoľne. Vlastne, vôľa v tom procese predsa len hrala svoju rolu, takže mimochodom: len tak, mimochodom, to zvládala Erikova pamäť, zachraňovala ho poza bučky (mama), jemu ozaj stačilo raz si prečítať, aby mu všetko vhuplo do hlavy, text z učebnice, presné údaje aj so súvislosťami. Veď aj bol najlepší z triedy. Od malička, nebolo pochýb, dávno všetci privykli. A to jej nebolo dosť? Najlepší patria na medicínu alebo na práva, tak sa prihlásil. Na medicínu nie, neznášal zápach, krv, to, čo sa skrývalo pod kožou... a možno aj to, čo zakrývali šaty. Pri prechádzkach mestom si často predstavoval okoloidúcich len tak prírodne, povyzliekaných. Holých. Holiatka - veď ľudia sú vlastne nezrelé, prerastené holiatka! Namiesto občanov v zimných vetrovkách sa mu zjavovali nezdravé farby kože, trčiace rebrá a kľúčne kosti, alebo naopak, prevísajúce bruchá. Pred jeho vnútorným zrakom sa mihali macaté zadky, svalnaté, či mľandravé ruky, krivé, aj tenučké nohy. Málokedy stretol bezchybné dospelé telo, telo antickej sochy. Také akoby sa navždy skryli do dejepisných kníh.

Dobre spravil, kto vymyslel šaty. Bezchybné telá... veď tých sa ľudia zbavujú čo najskôr, už v mladosti. Určite by neboli bez šance, ale kašlú na to. Márne pred nimi defilujú a pchajú sa im pred nosy výkony hercov, herečiek, reklamné tabule, hviezdičky v časopisoch. Keď človek podľahne jedlu, pivu, pohodliu, či iným potešeniam, zároveň kope hrob. Hrob vlastnému telu. Už Erikovi spolužiaci... hoci medzi spolužiačkami by sa našli výnimky.

Takisto si Erik skúsil predstaviť aj ľudí bez morálky, tých, ktorými sa zaoberá právo:

Ľudí s pustými, čiernymi dierami namiesto svedomia. No svedomie nevedel umiestniť. Možno preto maliari vymysleli aury, červené srdcia, lúče, alebo svätožiare nad hlavami bezúhonných. Márne vnútorným zrakom zbavoval ľudí klobúkov, čapíc, kapucní a napokon aj lebečných kostí – v zákrutách ich mozgov sa aj tak nevyznal. A čo, obaliť ich čiernou aurou? Ktorá by občas prerastala do temnomodrej, fialovej, krvavočervenej? Toto Erik ďalej neriešil, aj bez toho vedel, že s neviditeľnou morálkou to dopadlo podobne ako s viditeľným telom. Bez jej rozkladu by nebolo sudcov, ani advokátov. Aj oni žijú z degenerácie, tak isto ako lekári. Jedni zo spustošenia tela, druhí zo spustošenia duše.

Lenže to druhé je aspoň nekrvavé.

Bude to aspoň nekrvavé, veď sa už zrušili popravy, vešania, dereše, nastokávania na kôl, lámania údov. Za zločiny duše sa odpláca jej nivočením. Šup s ňou medzi štyri steny, ktoré uzavrú jej naničhodnosť, nech si ju rozvíja v plánoch, nie v činoch! Takže sa do toho pustil, obhajovanie previnilcov mu prinesie živobytie skoro na ich úrovni, mohlo by to byť aj napínavé a Erik si bol istý, že vydrží, že nepodľahne, že ostane chladne bokom, nezasiahnutý jednotlivými prípadmi. A potom sa to všetko zlialo, odrazu: akoby sa na celý svet vylial ružový atrament, okolie zmenilo farby, nedalo sa rozlíšiť medzi zhýralým a cudným, medzi zlým a dobrým, škaredým a krásnym, klamlivým a pravdivým, pretože všetko to nejakým zázrakom získalo svoju vlastnú pravdu, s ktorou sa prebíjalo ako s nejakým mečom, alebo sa len hájilo, alebo si pod jej príkrovom spokojne nažívalo, čiernobiela zmizla. Niekde v Erikovi vzklíčilo aj nadšenie, a akoby to nestačilo, objavila sa túžba.

Pretože túžil. Túžil po vzťahu. Po priateľstve. Partnerstve. Najprv si toho človeka nevšimol, tak ako si nevšímal nikoho. Potom jedným uchom na seminári zachytil jeho zápalistú odpoveď. Neskôr znova, vtedy to prerástlo do ohnivej polemiky. Počúval s nechuťou, s tým nech mu dajú pokoj, zápalisté reči sú ešte tak pre gymnazistov, alebo pre opilcov v krčme, no ani nezbadal a - zapojil sa. Privykol si byť lepší. Najlepší. No najmä chcel zaujať toho vznetlivého kolegu. Dostať ho argumentmi, nevyvrátiteľnou pravdou. Dosiahnuť, aby ho vnímal: hoci len ako prekážku, ako súpera. Aby ho vzal do úvahy. Začal po tom túžiť, začal sa obšmietať, kde-tu sa pritmolil. Čo najbližšie! K Leovi.

Pritom ani nechápal, čo na ňom majú. Všedný zjav, neveľký, skôr plnší, s riedkymi vlasmi, jednoducho žiaden zázrak - a okolo neho plno nadšencov. Akoby družina, akoby obdivovatelia. Fanúšikovia.

Erik dosiahol, že mohol medzi nimi. Postupne, že aj s nimi. Do podnikov, na hory, na kúpalisko, na bicykle. Jeho celistvý a vyvážený svet sa neodvratne rútil. Do mierovej, šťastne ružovej.

Vo svetlých chvíľach to ešte stále nazýval brečkou. Lepkavou, z ktorej sa len pre hlúpy rozmar nepokúša vymaniť. Potom uznal, že to ani nechce. Zalialo ho šťastie, keď nastal dialóg. Oduševnený, z očí do očí. Erikovi sa zdalo, že sa nevyčerpal. Že pretrvá. A pre ten sen ochotne vymenil áno - nie za ale - aj, nechal sa pustošiť tvrdým alkoholom a dymom cigariet, dokonca zamestnal kúsok svojej pamäte anekdotami, aby aj on. Aby sa stal nenahraditeľným. Nevyvretým.

Pochopiť zločin môže byť prvým krokom k vlastnému zločinu, podotkol v jednej z krčiem. Zdalo sa, že ho nezačuli. Len Leo, teraz už najlepší priateľ, priateľ, ktorého sa mu podarilo získať, sa usmial so smutným porozumením.

Je dobré, keď človeka niekto pochopí.

Zobraziť diskusiu (0)