Pavol Jendruš
1.9.2024
Amadoka
Zoznámenie sa s ukrajinskou autorkou Sofijou Andruchovyč dopadlo nadmieru dobre. Svojím obsažným dielom Amadoka, s ústrednou témou pamäti, si ma získala hneď od prvej strany. Práve pamäť (pamäť jednotlivca, pamäť národa či krajiny), fungujúca ako prepájací element celého deja, by sa mohla považovať sa pomyselnú hlavnú postavu románu. Tento dômyselne spracovaný námet, bravúrne vystavaný do troch častí knihy a vyúsťujúci do prekvapivého konca, mi priniesol skutočne hodnotný čitateľský zážitok.
Muž a štyri kufre spomienok
Všetko sa to začína príbehom Romany, pracovníčky v archíve, ktorej sa prinavráti manžel z vojnového frontu. Archeológ Bohdan, okrem dolámaného tela a znetvorenej tváre, prináša domov pošramotenú dušu a zohavenú pamäť. Nespomína si na ženu, na rodinu, na pôvod, na nič. V prvej časti románu sa postupne odhaľujú ich životy a životy Bohdanovej rodiny v troch generáciách. Zdrojom spomienok je Bohdanov otec a štyri kufre starých fotografií, ktoré Bohdan kedysi otcovi ukradol a priniesol do archívu.
Zrkadlo do minulosti
Druhá časť románu je prerozprávaná cez množstvo fotografií. Tie sú ako fragmenty vedomia, ako výlety do zabudnutých spomienok. Rozsiahle výjavy minulosti, interpretované Romanou, vo vrstvených príbehoch a v spleti postáv, časov a miest naprieč 20. storočím, odkrývajú rodinnú genézu. Pomedzi ne sa črtajú rôzne historické udalosti krajiny, ako aj niekdajšia záhadná existencia najväčšieho jazera v Európe, jazera Amadoka, ktoré rokmi vsiaklo do zeme. Odkrýva sa tým paralela zmiznutého jazera a stratenej pamäti.
Želané, nepreniknuteľné a skutočné
Okrem rozuzlenia príbehov hlavných hrdinov a rodinnej skladačky autorka v záverečnej časti knihy povzbudzuje pamäť národa cez antológiu osobností Ukrajiny 18., 19. a 20. storočia. Široké spektrum historických postáv tvoria prevažne spisovatelia, sochári, filozofi, osvietenci a duchovní vodcovia, ktorí boli obeťami totalitných režimov. Táto takmer 200-stranová pasáž môže byť vnímaná ťažkopádne, no zároveň dáva románu ďalší rozmer.
To všetko je dôvtipne osadené v troch kapitolách – Želané, Nepreniknuteľné, Skutočné –, ktoré mi evokujú otázky: Aká je prítomnosť, keď sa deje všetko podľa predstáv, keď je minulosť potlačená a zabudnutie želané? Ako môže byť prítomnosť ovplyvnená a poznačená, keď sa história stane nepreniknuteľnou, pretože sa jej otáčame chrbtom? Ako veľmi nás prekvapí prítomnosť, keď sa nám otvoria oči a dobehne nás to, čo je skutočné?
A napokon po tom celom hľadaní identity, po nájdených spomienkach, po stopách histórie a po generačných príbehoch Bohdanovej rodiny vo mne doznieva už len jediná otázka: Kto je vlastne Romana?
Amadoka nie je oddychová beletria a vyžaduje si koncentrovaného, trpezlivého čitateľa. Rozmernosť textu však do značnej miery odľahčuje prirodzene pôsobiaci preklad Veroniky Goldiňákovej. S knihou som strávil príjemný čas (takmer dva týždne), a tak neváham povedať, že do skupiny obľúbených autoriek k Tokarczuk, Tučkovej a Haratischwili pridávam aj Andruchovyč.
Sofija Andruchovyč: Amadoka
Preklad: Veronika Goldiňáková
Artforum, 2024
