LÁSKA JE VEĽKÁ ČARODEJKA

Keď hlavná redaktorka veľkého petrohradského vydavateľstva Obzor Larisa Dmitrijevna Glodkovová slušne, ale dôrazne odmietla vyznanie lásky Leva Ľvoviča, jedného z najväčších žijúcich ruských spisovateľov, videla, ako sa tento velikán pred ňou v kancelárii doslova zmenšil. Možno to bolo tým, že mu spľasklo ego nafukované tlupou kritikov do gigantických rozmerov, alebo to bolo tým, že láska skutočne naplňovala v tých dňoch vnútro Leva Ľvoviča a keď ňou Larisa pohrdla, zabila tým veľkú časť samého Leva. Skrátka, maličký, ľahučký a prázdny Lev Ľvovič len čosi zamrmlal, otočil sa a vyšiel z redakcie ako zbitý pes.

Hoci ju Lev fyzicky nikdy nepriťahoval, za iných okolností by možno Larisa podľahla pokušeniu ukazovať sa na večierkoch s najobletovanejším žijúcim literátom, ale v momentálnej situácii nemohla inak, len jeho lásku odmietnuť. Jej srdce bolo už zadané. Sama už niekoľko mesiacov tajne milovala Genadija Samsonova, šéfredaktora vo vydavateľstve Obzor. Milovala jeho melancholický pohľad, ktorým prezeral rukopisy mladých, začínajúcich autorov, jeho jemné a kultivované pohyby, ktorými bral zo stola svoju korektorskú ceruzku. Milovala však aj jeho autoritu, keď sa autorom zlomyseľne posmieval a bez zaváhania hádzal do ohňa zlátaniny, nad ktorými sedel nejaký začínajúci pisárik možno celé mesiace a o ktorých veril, že sa mu do nich podarilo vtesnať celú podstatu všehomíra. Larisa Dmitrijevna skrátka milovala Genadija ako takého, jeho citlivú i agresívnu stránku.

To, čo Larisa nevedela pochopiť, bola skutočnosť, že Genadijov najobľúbenejší autor bol práve Lev Ľvovič. Genadij nemal práce Leva Ľvoviča len rád, on bol nimi doslova posadnutý. Hneď ako prišla do redakcie obálka s Levovým novým rukopisom, Genadija prestal zaujímať ostatný svet. Nasledujúce dni bol ako v tranze.

Medzi nami, Genadijova láska k prácam Leva Ľvoviča bola pravdepodobne len prenosom jeho homosexuálnych citov, ktoré k tomuto spisovateľovi prechovával, ale Larisa to nemohla tušiť a netušil to možno ani Genadij, pretože v čase, keď sa tento príbeh odohrával, ľudstvo toho o latentných homosexuáloch ešte veľa nevedelo.

V čase Larisinho odmietnutia sa Genadij už niekoľko dní tešil na nový rukopis Leva Ľvoviča. Veľa si od neho sľuboval. Mal to byť veľký spoločenský román o revolúcii. Dar veľkého spisovateľa svojmu ľudu pri štyridsiatom výročí slávnych udalostí. Rukopis však neprichádzal a darmo Genadij denne kontroloval poštu, rukopis neprišiel ani o týždeň, ani o dva týždne, ba ani o mesiac.

Lev za ten čas ležal doma vo svojej pracovni a nemohol písať. Stále myslel na Larisu a pretože mohol písať len o smrti a láske, o jediných dvoch témach, o ktorých má zmysel písať, každý pokus napísať aspoň zopár viet mu bolestne pripomínal jeho vlastné milostné zlyhanie. Keď ho znepokojený Genadij Samsonov po mesiaci navštívil, ležal schúlený na posteli v dávno neprezlečenej bielizni a až k dverám sa od neho šíril taký zápach, že Genadij musel otvoriť okno, aby sa v miestnosti dalo vydržať. Genadijovi trvalo pol hodiny, kým z neho vypáčil príčinu jeho melanchólie – nešťastnú lásku k Larise.

Genadij sa rozzúril do nepríčetnosti a ešte zahorúca – poháňaný spolovice hnevom, spolovice žiarlivosťou – bežal za svojou nadriadenou a poriadne ju spucoval, nadávajúc jej do obyčajných provinčných, malomeštiackych kuriev, ktoré sa nevedia rozísť elegantne až po tom, čo génia inšpirujú k výkonu... On sám je vraj šokovaný, ako sa mohol najväčší ruský spisovateľ zamilovať do takej nepoetickej, tupej, primitívnej ženy, do ktorej by on osobne nestrčil svoj úd, ani keby tým mal zachrániť matku pred popravou... A tak ďalej, a tak ďalej...

Áno, Larisu jeho slová trochu zranili. Po odchode Genadija sa najskôr rozplakala, ale pretože nemohla pripustiť, že Genadij môže byť taký hulvát, aby mal tie slová z vlastnej hlavy, nahovorila si, že vo svojom príhovore len citoval zatrpknutého Leva Ľvoviča. Okamžite Levovi zatelefonovala, že je tá najodpornejšia špina, akú kedy stretla; že dúfala, že je aspoň trochu muž, ktorý jej dokáže povedať veci priamo do očí, a nie chuj, ktorý ju ohovorí pred druhými, a že by s ním nechcela nič mať, ani keby bol posledný muž na zemi. Svoj telefonát zakončila slovami: „Aspoň sa obes ako chlap.“ Takže keď Genadij Samsonov pribehol o štvrť hodiny do bytu Leva Ľvoviča, aby mu zvestoval, že sa za jeho bolestné odmietnutie pomstil, a všetko je už zasa v poriadku, našiel Leva Ľvoviča v ešte ťažšej depresii, ako ho zanechal.

Takto bola celá trojka citovo i profesionálne paralyzovaná. Genadij a s ním celý literárny svet márne čakali na ďalšie dielo Leva Ľvoviča; Lev sa márne snažil rozfúkať plamienok lásky v srdci Larisy Dmitrijevny a Larisa darmo čakala na deň, keď ju Genadij Samsonov prestane v redakcii ignorovať.

Po dvoch mesiacoch vzájomného týrania sa však Larise prisnil spôsob, ako rozťať tento gordický uzol tak, aby Lev začal písať a zároveň sa aspoň sčasti naplnila jeho túžba po jej tele; aby ona začala znova vydávať a aspoň trochu si ju všimol Genadij Samsonov; a aby Genadij Samsonov mohol čítať svojho milovaného autora a naplnil pri tom aj vydavateľkinu túžbu po nehe.

Ešte ten istý deň zašla Larisa za Levom. Nemohol uveriť vlastným očiam, keď ju uvidel stáť na prahu svojho bytu. Ešte menej však svojim očiam veril to, že si Larisa skutočne pred ním rozopla najvrchnejší gombík na blúzke a vyzvala ho, aby začal písať na jej krk. Hocičo. Prvý príbeh, ktorý mu zíde na um.

Šokovaný Lev chytil do rúk pero a roztrasenou rukou napísal na krk Larisy Dmitrijevny prvých pár viet o akejsi komsomolke z Podnesterska, ktorá sa narodila chromému otcovi – pijanovi a epileptickej matke – morfinistke. Keď popísal krk týmto stručným náčrtom hlavnej hrdinky, Larisa rozopla ďalšie dva gombíky a vyzliekla si blúzku. Ďalšie vety o komsomolkinom neradostnom detstve sa vlnili okolo Larisinej kľúčnej kosti. Larisina koža bola hebká, ale pevná a pružná, hrot pera na nej zanechával zreteľnú stopu. Lev tušil, čo bude nasledovať ďalej, ale nechcel tomu veriť. Larisa si však skutočne vyzliekla podprsenku, čím sa pred Levom rozlial dostatočný priestor na to, aby rozvinul dej a postavy naplnil životom. Keď sa riadok jemne stáčal okolo Larisinej bradavky, do života mladej komsomolky práve vstupoval mladý kozák Feďka.

Na bruchu Larisy Dmitrijevny sa Lev zaskvel detailnými opismi prostredia, šumeli tam brezy, riečka sa malebne obtáčala okolo dedinky, po nebi plávali biele obláčky. Typické ticho pred búrkou. Bielogvardejci začali masakrovať tehotné a znásilňovať neplnoleté až tesne nad ohanbím, kozácke kone preskakovali jazvu po Larisinej operácii slepého čreva. Lev dorazil až k Larisiným nohavičkám. Spoza ich okraja vytŕčalo niekoľko chĺpkov. Všetko bolo pripravené na vyvrcholenie prvej kapitoly. Larisa si pomaly, no vecne a bez akéhokoľvek náznaku koketérie stiahla nohavičky. Vrcholne vzrušený Lev písal ako šialený, riadky ako stádo koní preskočili ryhu, ktorá na Larisinej koži ostala po gumičke nohavičiek, a hnali sa k svojmu cieľu. Ešte nikdy Lev nenapísal nič, čo by tak mocne a nervne pulzovalo životom, ako práve koniec prvej kapitoly príbehu o mladej komsomolke.

Keď bola Larisa Dmitrijevna celá popísaná, obliekla si ľahké vzdušné šaty, aby text nepoškodila a ponáhľala sa do vydavateľstva.

Redaktor Genadij Samsonov sedel bez pohybu za svojím stolom. Bol zachmúrený a depresívny a už od obeda popíjal. Fľaša vodky, ktorá pred ním stála, bola už skoro prázdna. Keď do prázdnej redakcie vošla Larisa Dmitrijevna, odbil ju krátkym, opovržlivým pohľadom. Neznášal tú prízemnú ženskú. Keď mu Larisa povedala, že mu nesie prvú kapitolu nového románu Leva Ľvoviča, v prvej chvíli jej neveril. „Kde?“ opýtal sa a obočie mu vystrelilo doprostred čela. Keď si Larisa začala vyzliekať smiešnu tógu, do ktorej bola zahalená, Genadij bol presvedčený, že sa tá sprostá ženská len opila a teraz ho prišla do redakcie zvádzať. Na svoj obrovský údiv však pod šatami skutočne zazrel čosi ako text. Larisa podišla k nemu dostatočne blízko na to, aby si Genadij mohol prečítať prvé vety poviedky. Keď na svojej koži pocítila Genadijov vzrušený dych, vedela, že spoznal Levov rukopis. Genadij schytil Larisu do svojich mocných, chlpatých rúk a opatrne si ju položil na písací stôl. Prstami nežne kĺzal po riadkoch na Larisinej koži. Priamo na jej tele robil aj korektúry a Larisa slastne zastonala vždy, keď Genadij na nej škrtol nejasnú vetnú konštrukciu alebo opravil pravopisnú chybu. Očarený jej pohlavím, písal Lev na vydavateľkiných intímnych partiách drobučkým písmom, takže aj redaktor sa na týchto miestach zdržal najdlhšie. Musel si na husto nakopené drobučké riadky vziať lupu a ukazovať na ne pri čítaní prstom, a tak priviedol Larisu na vrchol rozkoše. Keď bolo po všetkom, Genadij si Larisu prečítal ešte raz a celý text starostlivo prepísal na stroji.

Takto sa Larise podarilo spojiť Genadijovu lásku ku knihám s jej vlastným telom. A pretože Lev bol pomerne náruživý spisovateľ a k Larisinmu podbrušku sa musel prepísať najmenej raz za dva dni, román v tomto zvláštnom intelektuálno-sexuálnom trojzväzku rástol.

Bohužiaľ, nič netrvá večne a 31. januára 1956 svitol deň, ktorý môže za to, že jeden z najväčších románov našej národnej literatúry ostal nedokončený. Komsomolka práve sama s revolverom vzdorovala jednotke bielogvardejcov, keď Genadij Samsonov narazil v texte na niečo, na čo u Leva nebol zvyknutý. Lev písal v jasných, jednoduchých vetách. Len málokedy používal súvetie. A ak ho aj použil, oddeľoval v ňom vety len jednoduchými čiarkami. Zrazu však Genadij narazil na Larisinom ľavom prsníku na bodkočiarku. Lev nikdy nepoužíval bodkočiarku. Genadij si ešte raz prečítal celú vetu, ale nenašiel v nej jediný dôvod, prečo by mala byť veta rozdelená práve bodkočiarkou a nie jednoduchou čiarkou. Čo si to len ten Lev vymyslel, bleslo mu hlavou. Genadij bol autoritatívny redaktor, jazykový purista, ktorý by si nikdy neodpustil, že pustil do sveta text s gramatickou chybou, a tak ráznym pohybom bodkočiarku preškrtol. Bohužiaľ, v domnení, že ide o nesprávne použitú interpunkciu, preškrtol na koži Larisy Dmitrijevny materské znamienko. Znamienko začalo krvácať a hnisať. Larisa dostala rakovinu kože, ktorá napriek úsiliu petrohradských lekárov veľmi rýchlo metastázovala na obličky, pľúca a pečeň. Po dvoch mesiacoch Larisa zomrela.

Ani Genadij, ani Lev neboli schopní prísť na jej pohreb.

Trochu nadsadene môžeme povedať, že príčina jej smrti bola láska k literatúre.

EPILÓG

Lev sa pokúšal písať na telá iných žien, ktoré stretol pri svojich čoraz častejších potulkách po baroch. Dokonca sa mu ponúklo aj niekoľko kritičiek, aby písal na ich priesvitnú, mľandravú kožu. A Lev skutočne popísal celé desiatky žien, ale tie príbehy sa nikdy nepriblížili vášnivosti a ohňu nedokončeného románu o mladej komsomolke z Podnesterska, ktorý písal na telo nebohej Larisy Dmitrijevny.

Daniel Majling

Ruzká klazika

Brak 2017

Zobraziť diskusiu (0)