I.

Dve JA, ktoré tu JEDNO pre DRUHÉ zatiaľ ešte nie JE. Dlho tak JEDNO DRUHÉMU nič neprináša, dlho tak JEDNO DRUHÉ o seba ochudobňuje.

A tak im to (zatiaľ), JEDNÉMU aj DRUHÉMU, vyhovuje…

Stretnutie prvé – Illegal Ansámbel

Dostal som na ulici do ruky malý leták, pozývajúci na akýsi koncert. To, čo ma na ňom hneď zaujalo, bolo označenie – bol označený ako tajný, celé to malo priam konšpiračnú atmosféru. Tú ešte zvýrazňoval názov hlavného účinkujúceho, čo malo byť nejaké zoskupenie s mierne groteskným názvom, podľa letáku si totiž zoskupenie hovorilo Illegal Ansámbel.

Hneď pod tým bolo malými písmenami napísané niečo ako: hudobný happening, výtvarný koncert a tanec divadla, čo ma prinútilo zaváhať druhýkrát za sebou v krátkom čase. Dalo sa pod tým predstaviť čokoľvek (kreatívne bakchanálie, rovnako ako zábava v štýle hudba, tanec, klobása), už dlhšie som však takéto podozrivé miesta navštevoval, hľadajúc inšpiráciu. Robil som tak od chvíle, keď som pochopil, že vyštudovať hudobnú kompozíciu bol v mojom prípade pomerne zásadný krok, aby som bol presnejší, keď som si definitívne uvedomil, že to bol krok vedľa, teda od chvíle, keď som sa s tým niekým vo mne dokázal konečne zhodnúť, že už nie som viac schopný hudbu (ako sa hovorí) skladať, nie mechanicky, ako nejakú logickú skladačku, ani nie (pomyselne) niekomu k nohám (sic).

Sčasti to bolo zapríčinené tým, ako sa k hudbe pristupovalo všeobecne, ale hlavným motívom bolo, že sa môj vzťah k hudbe zmenil na zápas s tou, ktorú som od istého času začal nedobrovoľne stretávať v hlave. Tam mi vytvárala pomerne jasné, ale aj málo zreteľné zhluky podivných tónov, tie boli navyše sprevádzané vidinami, na ktoré som si postupne zvykol (ešte predtým, ako sa premenili na vidiny samého seba, teda predtým, ako som po prvýkrát zauvažoval nad tým, či to nie sú stavy, ktoré by bolo dobré liečiť). Stávalo sa mi, že som v polovici zorného poľa objavoval nezmyselný notový zápis; to, že bol nezmyselný, viem s určitosťou povedať preto, lebo som po nejakom čase (keď som bol na zápis schopný nazerať z akejsi odosobnenej perspektívy) skúšal podľa neho hrať, a naozaj to nedávalo zmysel, aspoň nie tu a nie teraz.

Stál som teda a študoval tú pozvánku, ktorú mi na ulici nenápadne strčili do ruky dvaja mladí ľudia, tváriaci sa stále tak vážne a neprístupne, až sa tá ich snaha o nenápadnosť nedala prehliadnuť. Najskôr mi zišlo na um, či ich vyľakanosť nie je súčasťou prezentácie, lenže tým, ako sa neustále vyplašene obzerali okolo seba, tým, akí pri tom boli presvedčiví, tým všetkým ma neustále mýlili. Pozvánky totiž nedržali v ruke, ako to zvyčajne robia ľudia, ktorí niečo rozdávajú, aby už z diaľky na rozdávané upozornili, títo vyťahovali pozvánky z tašiek prehodených cez plece, až keď si boli ako-tak istí, že osoba, pred ktorou tak robia, nie je osobou pre ich zámer nebezpečnou, že nie je osobou, ktorá by mala dôvod tomu, čo robia, nejakým spôsobom zabrániť. Bol som čoraz viac zmätený, to priznávam, dokázalo ma to dokonca nasmerovať od stavu mierne ležérnej ľahostajnosti do stavu čoraz podráždenejšej naliehavosti, s ktorou som sa musel pýtať sám seba, o čo tu do riti ide?! Ak ten ich strach nie je skutočný, ako to, že ho hrajú tak majstrovsky? Alebo inak, ak majú skutočný strach (v tejto malej bezvýznamnej krajine, pár rokov po prevrate), tak z čoho?! Nie je to všetko len dobre premyslená stratégia, ako ma nahnať do náručia nejakej fanatickej náboženskej sekty alebo dobre organizovanej skupiny, ktorá ma, skôr ako sa spamätám, prinúti kúpiť súpravu zázračných hrncov alebo podpísať nejakú podvodnú zmenku vlastnou krvou?

Na druhej strane obálky bol akoby detským rukopisom načmáraný text, ako som zistil neskôr, text jednej zo skladieb toho tajomného zoskupenia:

LÝDIA!!!

(hudba The Doors – The End – parafráza)

Budíš ma rukou

Potom ústami

Keď lovíš duše

ktoré nad nami

hľadajú nové adresy

(viem, že len preto pri mne si

tak dobre stiahni závesy)

Uspíš ma ráno

ranou do hlavy

po rozpojení pohlaví

(priznám sa, mal som také obavy

viac ako či sa postaví)

Tou ranou

ranou istoty

Ty vstúpiš do mňa

Ja do Ty

(boj Ja je vopred prehratý

Ty nedbá totiž na straty)

Hej

som tak trochu nasratý

keď po skončení koitu

zatiahneš svoju ulitu

tú ranu slasťou omytú

a končí moja misia

s modlivkou, ktorá zabíja

tým, že ma skopne z pódia

To je tak kruté

Lýdia!!!

Zatmelo sa mi pred očami a neviditeľne mnou trhlo, ako korisťou, ktorá si uvedomuje, že zhltla návnadu, a hoci vie, že ten stav ešte nie je definitívny, že ešte existujú možnosti, ako by sa dalo z tej pasce uniknúť, jej prirodzené inštinkty pomaly odumierajú, paralyzuje ich zmes úprimného údivu a nekontrolovateľne narastajúcej zvedavosti.

Najviac ma miatlo, že som stále nevedel prísť na to, či je to celé myslené ironicky, čo by moju zvedavosť učinilo už absolútne neovládateľnou, alebo je to len naivný manifest nejakej kváziumeleckej úderky, čo sa hrá na spustenie pofidérneho podzemného kultúrneho odboja. V tom prípade by som za svoju neopatrnosť mohol draho zaplatiť, jednak zbytočnou stratou času, alebo, čo je omnoho horšie, uväznením v nejakom nedýchateľnom priestore s ľuďmi, ktorí by ma pri mojich sociopatických sklonoch mohli pomerne ľahko priviesť k šialenstvu (čo sa mi zdalo, vzhľadom na moje nepredvídateľné psychické výkyvy z posledného obdobia, ľahko dosiahnuteľné). Nakoniec som sa rozhodol nepodľahnúť žiadnym svojim chorobným náladám a hneď tam, na mieste, sa dozvedieť o celej záležitosti čo najviac.

Nebolo to ľahké, pretože mladí ľudia, rozdávajúci letáky s mapkou a stručným popisom toho, ako sa dostať na miesto konania, neboli príliš zhovorčiví.

Strčil som teda jednému z nich do vrecka na košeli papierovú bankovku a aj keď ich podozrievavosť (voči mojej osobe) nebola ani takým korumpujúcim úkonom nalomená (skôr naopak, ešte vzrástla), predsa len ich pokúšala predstava, čo všetko by sa dalo s bankovkou ešte v ten večer podniknúť. Mladík bankovku vybral, letmým pohľadom sa presvedčil o jej hodnote a presunul ju do vrecka na nohaviciach, čo som považoval za dobré znamenie. Cítil som sa ako súkromné očko, ktoré práve investovalo do posledného dielika dlho odolávajúcej skladačky a vzrušenie z toho mi kazilo iba pomyslenie, že neviem o nikom (okrem seba), komu by som tú investíciu mohol vyfakturovať.

Išlo skrátka o to, že Illegal Ansámbel tvorili poslucháči konzervatória a tí mali zakázané účinkovať bez povolenia v akýchkoľvek hudobných alebo iných umeleckých zoskupeniach mimo pôdy školy. Nič viac, nič menej (mimochodom, nikdy som to idiotské nariadenie nepochopil, nikto mi ho dokonca nevedel prijateľne vysvetliť ani pri mojej neskoršej anabáze, keď som na tom konzervatóriu zhodou rôznych okolností krátky čas pôsobil).

Dušan Vicen

Dotyk s absolútnom

Acapu 2017

Zobraziť diskusiu (0)