Publikáciu z vydavateľského domu Spolku slovenských spisovateľov možno chápať ako pokus zozbierať najvýraznejšie momenty spomedzi opadaného lístia posledných troch rokov tvorivej činnosti autora a utriediť rôznorodé glosy, úvahy, portréty či eseje do tematicky súvzťažných celkov. Schválne hovorím o pokuse; napriek vizuálne zdôraznenému formálnemu rozdeleniu prepadá totiž čitateľa oprávnený pocit, že rámcové vymedzenie jednotlivých príspevkov nebolo dostatočne premyslené. Intímna reflexia disciplinárneho riadenia, ktorého bol Blaha svojho času objektom za spísanie petície voči pomerom panujúcim na československých univerzitách (Giordano a ja), je síce pôsobivou bodkou na konci knihy, ale tón textu vonkoncom nekorešponduje s charakterom historických esejí, čo mu bezprostredne predchádzajú. Podobne nepochopiteľné je aj rozhodnutie oddeliť rozhovor s I. Muchom (Je vodné dielo užitočné?) od jeho tematicky príbuzného portrétu (Muž, ktorý premohol dunajského draka). Súbor tak pôsobí vo svojej totalite ako poslepiačky uhnietený zlepenec, narýchlo upečený pre knižný trh a za horúca podávaný publiku. Členenie je arbitrálne, neprehľadné a bolo by snáď bývalo lepšie, ak by podliehalo chronologickej postupnosti, s akou texty vznikali. Celkovému dojmu nenapomáhajú ani početné ortografické nedostatky, ktoré zo stránok vyslovene pretekajú, pričom grafiky významných slovenských maliarov ilustrujúce publikáciu sú iba chatrnou náplasťou na škody spôsobené odfláknutou redakčnou úpravou.

Okolnosť to je tým žalostnejšia, čim väčšmi kazí pôžitok z inak vynikajúcich momentov tvorby spisovateľa, ktorý preukázal schopnosť poskytnúť príťažlivý tvar širokej palete dobových procesov sotva pred dvomi rokmi, keď dielom z justičnej praxe Manderla a Modrý Maurícius (2015) zaujal nielen akademické kruhy, ale hlavne širokú verejnosť. Volanie po spravodlivosti čoby leitmotív erudovaného odborníka prestupuje ostatne aj početnými príspevkami jeho novej zbierky. Blaha prostredníctvom nich rozvažuje pálčivé aféry celospoločenského významu posledného obdobia, pričom k nim pridáva zasvätený komentár. Pod drobnohľadom sa tak mimo iného ocitá hanebné stíhanie Hedvigy Malinovej, ktoré vystavilo slovenskej judikatúre nelichotivé vysvedčenie nielen na domácej scéne, ale i pred našimi európskymi partnermi (Pani Malinová, prepáčte), kriticky sú adresovaní whistlebloweri, čo bezostyšne prekračujú Rubikon ochrany osobných údajov pod záštitou zmrzačeného morálneho imperatívu (Prečo nenávidím Snowdena?), a po vzore Chomského je osobitá pozornosť venovaná nevyhovujúcim sociálnym pomerom v rozvinutom kapitalistickom zriadení, zameranom skôr na materiálny profit, než blahobyt občanov. Nadšencov výdobytkov ducha isto zaujmú úvahy nad problematikou financovania tvorivej činnosti štátom (Spasí nás nová legislatíva alebo tvorba?) alebo artikulovanie možností jej ochrany pred zánikom (Môžu zbúrané sochy ožiť?).

Faustovská fascinácia umením obzvlášť zreteľne vystupuje v láskyplných ťahoch pera, zdobiacich portréty osobností domácej kultúrnej scény. Anton Blaha sprevádza čitateľa naprieč rozľahlou planinou najrozmanitejších podôb remeselnej zručnosti starých majstrov, od výtvarníkov Milana Paštéku, Pavla Mušku, Jozefa Jankoviča, vládcov slova, reprezentovaných Borisom Filanom, Jánom Čomajom či Lacom Ťažkým, až po zberateľa Ivana Melicharčika a kunsthistorika Milana Vároša. Podobizne sú to impresionistické, ozvláštnené drobnými zamysleniami, prípadne pútavými anekdotami.

Výnimočne pôvabné sú najmä texty, v ktorých Blaha popúšťa uzdu osobnému zaujatiu bez toho, aby utrpela faktografická stránka výpovede a ponúka nás kľúčmi k intímnym zákutiam vlastnej mysle. Melancholický ráz kontemplácií nad smrteľnosťou, nostalgické poohliadnutia za unikajúcou minulosťou, reflexia prežitého či úprimný pátos príhovorov prepožičiavajú knihe hlboko ľudský rozmer, stále nedostatočne ocenený komponent literatúry faktu. Priam hmatateľná vášeň, s akou sa autor dotýka blízkych mu tém, voľne prechádza do povedomia čitateľa a roznecuje v ňom silný záujem jednak o náplň slov, v tanci odhadzujúcich pred jeho zrakom upätý šat, jednak o človeka, ktorý im onen ľahkonohý rytmus prepožičal.

Zamrzí teda, že sa potkýnajú o takú malichernosť, akou je už zmienená zanedbanosť formálnej úpravy. Blaha konštatuje, že ,,(...) čakárne sú pre našu povojnovú generáciu vlastne typické, sú o nádeji i budúcnosti. Dokonca sú o očakávaniach nielen v tomto živote, ale aj po jeho uzavretí. Očakávame, ako o nás rozhodne prozreteľnosť.“. My si dovolíme iba trpko poznamenať, že počkať musíme i my, a to na dôstojné vydanie jeho ostatnej knihy, ktorej obsah si precíznejšie spracovanie jednoducho zaslúži.

Ak sa medzi knihami dobre cítite a naše správy vám prinášajú radosť a úžitok, môžete nás podporiť prostredníctvom vašich 2%. Informácie o tom, čo robíme a čo chystáme, nájdete TU.

Zobraziť diskusiu (0)