Český publicista Antonín Tesař sa podujal na pomerne zložitú úlohu: vniesť svetlo do tmavých kútov hororového žánru, oprášiť prach a pavučiny z klasík, demystifikovať, kategorizovať, selektovať. Obzvlášť to posledné je dôležité, pretože napriek tomu, že autor pre čitateľa pripravil dvanásť kapitol venovaných rôznym subžánrom a formám hororu, ide len o horor filmový a literárny a výber konkrétnych diel niekde pôsobí objektívne a niekde zase výrazne subjektívne.

To, že Tesař k téme pristupoval nielen ako publicista, ale aj ako fanúšik žánru, však nie je na škodu – práve naopak. Jeho zápal pre horor sa prostredníctvom textu prenáša aj na čitateľa, ktorý má pred sebou informačne nabitú publikáciu a zároveň zrozumiteľného, príťažlivo napísaného sprievodcu špecifickou oblasťou populárnej kultúry. Sympatické je, že nepíše len o dielach samotných, ale aj o spoločenskom kontexte, respektíve o celej popkultúrnej mytológii zahŕňajúcej zákulisné informácie, fandomy, formovanie filmového prostredia a kultúry a mnoho ďalšieho, čo okolo nich vzniklo.

Jednotlivé kapitoly sú venované akýmsi samozrejmým súčastiam hororu: filmom s monštrami ako Dracula či Frankenstein, zástupcom weird fiction ako sú H. P. Lovecraft či Thomas Ligotti, takzvanému „elevated hororu“, širokému poľu gore a naturalistického hororu či dielam tematizujúcim satanizmus a okultné praktiky. Ďalšie kapitoly sa zase zameriavajú na to, akým spôsobom horory spracúvajú špecifické témy: queer problematiku, folklórne motívy, ekologické hrozby, a jedna kapitola je venovaná aj hororovým formátom internetovej kultúry – creepypastám –, takzvanému „analógovému hororu“ a hauntológii.

Zatiaľ čo samotnému obsahu knihy možno sotva čo vyčítať, pretože ide o zaujímavé, zábavné a zároveň poučné čítanie, niektoré formálne aspekty či autorské rozhodnutia možno minimálne pripomienkovať. V prvom rade text odkazujúci na takéto ohromné množstvo filmov a literárnych diel potrebuje aspoň jednoduchý register či základný prehľad, ktorý by čitateľovi zjednodušil orientáciu a prípadný výber toho, čo si za temných jesenných dní pozrieť a prečítať.

V druhom rade nie je úplne jasné, na základe čoho sa autor rozhodol venovať sa v niektorých kapitolách výhradne filmu a v iných výhradne literatúre. Pri niektorých môžeme hádať (je pravdou, že kozmickému hororu a weird fiction vo všeobecnosti sa viac darí v literárnej než filmovej podobe), pri iných ostávajú Tesařove rozhodnutia a selekcia diel otázkou. Pre neodborného čitateľa by napríklad určite bolo zaujímavé objasnenie toho, akými kritériami sa autor riadil pri výbere filmov v kapitole o kultovom horore. Inokedy sa zase kapitoly líšia v tom, či je pozornosť venovaná jednému dielu alebo viacerým.

V konečnom dôsledku však V domě je příšera nie je odborným akademickým výstupom, ale zručne a informovane napísanou non-fiction, po ktorej môže siahnuť každý nadšenec hororového žánru. Kniha poskytuje dostatok informácií tým, ktorí nepotrebujú pátrať po okrajových zmienkach či obskúrnych detailoch, no zároveň jej nedostatky môžu byť impulzom či výzvou k tomu, aby zvedavý čitateľ ďalej pátral po informáciách po vlastnej osi.

Popularizačných textov venovaných špecificky hororu až tak veľa nie je – no aj keby bolo, Tesařova odpoveď na titulnú otázku „Proč se nebát hororu v literatuře a filmu?“ by sa medzi nimi nestratila.

Antonín Tesař: V domě je příšera

Paseka, 2025

Zobraziť diskusiu (0)