Mimo faktu, že raz zomrieme, asi neexistuje žiadna objektívna a nemenná pravda. Tvrdenie je síce fatálne a nekompromisné, no keď sa zbavíme emotívnej kulisy na povrchu, ktorá nastavuje zrkadlo našej konečnosti, zostáva atraktívny priestor podnecujúci bádanie a nekonečné odhaľovanie priestoru okolo nás.

Stretol som sa s názorom, že literárna tvorba orientovaná na minulosť uľahčuje súdy nad konaním postáv. Prítomnosť je vraj na ďalšiu interpretáciu príliš živá. Vzniká teda priestor pre číru fikciu, alebo fikciu obohatenú o empirické závery. Rozlišovacím kritériom pritom nie je len konkrétnejšia definícia žánru, ale aj autorský vzťah k literárnej látke a psychológii či genetike postáv, pričom sám spisovateľ rozhoduje o ich morálnom zázemí. Zatiaľ čo faktografická látka si vyžaduje čo najväčšiu mieru objektivity, pre beletriu je kľúčová osobná autenticita a angažovanosť. Americký spisovateľ Saul Bellow (1915 – 2005) je jasnozrivým príkladom prozaika dvadsiateho storočia, pracujúceho s kombináciou ľudstva v konfrontácii s hrdinom v jeho spoločenskej, politickej a, samozrejme, literárnej a dramatickej rovine. Za všetky jeho romány spomeňme aspoň ten najznámejší – Herzog (1964). Príbeh je sústredený okolo psychicky labilnej postavy intelektuála topiaceho sa v neprehľadnom chaose svojej doby v snahe o získanie vlastnej integrity a túžby po znovuobjavení mentálnej rovnováhy. Zdá sa, že tieto motívy sú v novodobej literatúre pomerne frekventované a osud jednotlivca v „toku doby“ sa stáva sekundárnou a pomerne zaznávanou kúpnou surovinou na knižnom trhu. Problém spočíva v dôvere, ktorú si spisovateľ musí vybudovať k svojmu čitateľovi, ak sa rozhodne pre tento smer určujúci jeho neohrozené osobnostné, kvalitatívne aj tvorivé postavenie. Odhalenie je síce vážnym autorským momentom, ale bez detailnejšej minulosti a angažovanosti môže v publiku vyvolať nedôveru, alebo horšie – zanechať po zverejnení titulu nedostatok záujmu, čo môže negatívne ovplyvniť jeho umeleckú budúcnosť. Pre tento prípad je skúsenosť ako obsahová podstata vzácnou látkou. Na histórii totiž dokážeme demonštrovať súdobé frustrácie alebo prostredníctvom exemplárnych príkladov vytvoriť varovanie, ale aj hlásnikovi nebezpečenstva musíme veriť, alebo inak, kostolné zvony musia mať svoj kovový jazyk.

Čo však v prípade, ak história nie je len dramatickou ingredienciou, ale je tiež pomyselnou osou kauzalít, v akých identifikujeme dnešné postavenie človeka na poli faktu a mýtu bez toho, aby išlo o idealistické konšpirácie a bezbrehé štylizovanie reality? V súčasnosti má táto otázka svoje personifikované naplnenie v osobe izraelského historika a spisovateľa Yuvala Noaha Harariho (Homo Deus – stručná história zajtrajška, Sapiens – stručná história ľudstva, 21 lekcií pre 21. storočie). Jeho popularita je svedkom seriózneho záujmu v kníhkupectvách, kde hľadanie aktuálnej a komplexnej podoby človeka v dejinách má svoje dôležité miesto.

Učitelia a hľadači čírej podoby človeka v jeho historickej, sociologickej a mýtickej podobe môžu byť reprezentovaní, len na ilustráciu, dvoma dôležitými menami. Joseph Campbell (Tisíc tváří hrdiny) a Elias Canetti (Masa a moc, Dodatky z Hampsteadu). Ich analytická práca zameraná na individualitu vyvíja čosi ako archeológiu nehmatateľnej minulosti. Ako referenčné zdroje im slúžia mýty, ktoré v nemalom množstve zastupuje aj fikcia, pretože pôdorysom pre tieto príbehy je výrazná symbolika a metafory, v akých nie sú zaznamenané len udalosti, ale aj ambivalentné závery ich autorov. Zatiaľ čo Joseph Campbell svoj výskum prepája aj s teológiou a filozofiou, Elias Canetti využíva autorské eseje, aby v nich demonštroval zdokumentované vzorce správania aplikovateľné do prítomnosti tak našej, ako aj jeho v dvadsiatom storočí.

Aj čas aktuálnej pandémie ukázal, že znovuoživenie mýtov, ako je napríklad Camusov Mor (1947), môže byť pre ľudstvo a jeho chápanie reality smerodajné. Vidíme totiž príklad, ktorý má, uzamknutý vo svojej literárnej podobe, svoj úvod, jadro a záver, hoci Arthur Schopenhauer tvrdil, že sa za celý svoj život nestretol so situáciou, kde by badal úvod, jadro a záver. Narážam na tému mýtu a jeho potreby v dnešnej dobe. Americký psychológ Rollo May vo svojej publikácii Túžba po mýtoch (1991) poukazuje na to, že krach americkej burzy a následná hospodárska kríza v USA mali celkom jednoznačný literárny mýtus v podobe Veľkého Gatsbyho od Francisa Scotta Fitzgeralda, pretože jeho osud mal totožnosti s leskom a biedou bohatstva vtedajšieho Američana. Rovnako Ovocie hnevu (1939) od Johna Steinbecka detailne mapuje nepredvídateľné osudy farmárov. Hoci tieto diela nevznikli bezprostredne v rámci kritickej doby, sú s ňou vnútorne previazané. Stačí ísť krátko do minulosti, aby sme ľahšie nadviazali na budúcnosť, pretože v nej sú obsiahnuté skúsenosti s už známymi dosahmi.

My a strach, my a predsudok, my a viera, my a cudzí element, my v dave, my osve, my v novom prostredí, my v ohrození, my v letargii, my v nádeji, my v zúfaní, my v hľadaní. Z týchto príkladov by sa dala pomerne dobre abstrahovať esencia Canettiho dvadsaťročnej práce zhmotnenej v knihe Masa a moc (1960). S filozofickou vášňou podrobne odkrýva tie najzákladnejšie bunky spoločnosti, aby ju v potenciálnej tragédii budúcnosti varoval pred ňou samotnou. Ako jednotlivec viem pomerne presne, čo chcem, no ako jednotlivec v mase musím predvídať aj tých, ktorí stoja okolo mňa.

Elias Canetti: Masa a moc

Premedia, 2020

Zobraziť diskusiu (0)