„Detskí utečenci sa vôbec neženú za ,americkým snom‘, ich oveľa skromnejšou túžbou je prebudiť sa z nočnej mory, do ktorej sa narodili,“ hovorí mladá autorka.

Sama Valeria Luiselli (*1983) je privilegovanou prisťahovalkyňou do USA. Narodila sa v Mexico City. Ako dcéra ekonóma a geografa, ktorý bol mexickým veľvyslancom v Uruguaji, Južnej Kórei a Južnej Afrike a pôsobil aj vo viacerých medzinárodných organizáciách, nemala od detstva s cestovaním a neskôr ani so schvaľovaním americkej zelenej karty žiadne problémy. Promovala a titul PhD získala na Kolumbijskej univerzite, učí na súkromnej univerzite na Long Islande a spolupracuje napr. ako libretistka aj s newyorským baletom.

V lete 2014 sa Luiselli s manželom a deťmi vydali na „road trip“ z New Yorku do Arizony, do blízkosti mexickej hranice. Po ceste ich zastihli správy o katastrofe: davy detí bez rodičov, utekajúce z Guatemaly, Hondurasu a Salvádora, prichádzali po neopísateľných útrapách na americké hranice – od októbra 2013 do júna 2014 ich bolo okolo osemdesiattisíc. Chceli nájsť príbuzných v USA a vzdávali sa pohraničnej stráži. Čakal ich zdĺhavý, odstrašujúci a otázny proces legalizácie pobytu.

Po návrate začala Luiselli pracovať dobrovoľnícky ako prekladateľka na federálnom imigračnom súde. Zážitky dokumentaristicky spracovala v rozsiahlej eseji Tell Me How It Ends: An Essay in Forty Questions (2017). Podtitul eseje sa vzťahuje k štyridsiatim otázkam štandardného vstupného formulára, ktorý museli nedospelí imigranti vyplniť.

Mladú spisovateľku však neuspokojilo dokumentárne spracovanie pálčivej témy; cítila, že svoju skúsenosť potrebuje uchopiť podstatne širšie, podať svedectvo v literárnom príbehu síce vymyslenom, no zachytávajúcom na rozsiahlejšom priestore nielen problém detskej migrácie, ale aj rodinné vzťahy a vplyv vonkajších udalostí na ich vnútornú dynamiku, a zároveň podávajúcom komplexnejší obraz americkej reality dneška.

Výsledkom je román Lost Children Archive (vyd. Knopf, USA / 4th Estate, UK). Rozprávačkou je spočiatku žena, ktorá sa vydáva s manželom a dvoma malými deťmi – vlastnou päťročnou dcérou z predchádzajúceho vzťahu a desaťročným chlapcom, manželovým synom z prvého manželstva – na cestu krížom Amerikou až na územie Apačov v Arizone. Obaja dospelí pracujú ako dokumentaristi, lovci zvukov (a ticha) súčasnej i „zabudnutej“ Ameriky. Žena plánuje zaznamenať zvukový dokument o situácii detských prisťahovalcov na hranici, mužovým cieľom je „zachytiť ozvenu duchov Geronima a posledných Apačov“.

Cesta na juh je zdĺhavá, muž šoféruje, žena naviguje, deti sa hrajú, spievajú a spia, občas všetci spolu počúvajú – audioknihy a správy o kríze na hranici. Pomaly na povrch vybubláva aj kríza iného druhu, napätie a odcudzenie medzi oboma rodičmi. V druhej časti románu postupne úlohu rozprávača preberá chlapec a na príbehy „stratených“ detí i rozširujúcu sa priepasť medzi rodičmi nazeráme z detskej perspektívy.

Román Valerie Luiselli, prvý, ktorý napísala v angličtine, je v dnešných časoch mimoriadne dôležitý. Veľmi pozitívne ho hodnotia napr. kritici časopisov The New Yorker, Harper’s Magazine, Columbia Magazine, Kirkus Review alebo Publishers Weekly. Formu románu výstižne charakterizuje kritik na webe shelf-awareness.com:

„Lost Children Archive funguje na viacerých úrovniach. Luiselli rozprávanie prerušuje katalógmi, súpismi, citátmi, mapami, veršami, fotkami, historkami, štatistikami a všeličím iným. Mieša ich v knihe metafikčným spôsobom, takže – podobne ako jej hrdinovia – je aj Luiselli svojskou archivárkou, ktorá skladá realitu z najrozmanitejších zdrojov. Výsledný efekt je veľmi pôsobivý.“

Prinášame ukážku z úvodnej časti knihy.

* * * * *

Časť I – Rodinná zvuková mapa

PRESUNY

Archív si vyžaduje archivára, ruku, ktorá zhromažďuje a triedi.
- Arlette Farge

Odísť znamená trochu umrieť.
Prísť znamená nikdy neprísť.
- Modlitba prisťahovalca

ODCHOD

Spia, s tvárami vystavenými slnku. Chlapec a dievča, ich čelá orosené potom, líca červené s bielymi stopami zaschnutých slín. Okupujú celú zadnú časť auta, natiahnuté, údy uvoľnené, spánkom obťažkané, pokojné. Zo sedadla spolujazdca sa z času na čas obzriem, aby som ich skontrolovala, potom sa opäť obrátim a venujem sa mape. V hustej dopravnej láve sa vlečieme k okraju mesta, prejdeme po moste Georga Washingtona a pripojíme sa na diaľnicu. Preletí nad nami lietadlo a na klenbe bezoblačnej oblohy zanechá dlhú rovnú jazvu. Môj muž za volantom si napraví klobúk a spakruky si osuší čelo.

RODINNÝ LEXIKÓN

Neviem, čo svojim deťom jedného dňa s mužom porozprávame. Nie som si istá, ktoré stránky z nášho príbehu vystrihneme a vyhodíme, ktoré naopak popresúvame a vložíme naspäť do jeho konečnej verzie. Nie som si istá napriek tomu, že pravdepodobne najlepším súhrnom toho, čím sa s manželom živíme, je: strihanie, presúvanie, vyhadzovanie a vkladanie zvukov. Raz im budeme musieť porozprávať o začiatku, prostriedku a konci. Budeme im musieť odpovedať na otázky, porozprávať im ten správny príbeh.

Chlapec mal včera desať rokov, deň pred naším odchodom z New Yorku. Vybrali sme pre neho vhodné darčeky. Explicitne nám povedal:

Žiadne hračky.

Dievča má päť rokov a už niekoľko týždňov sa nástojčivo vypytuje:

Kedy už budem mať šesť rokov?

Nech odpovieme akokoľvek, nebude spokojná. Preto vravíme niečo neurčité, napríklad:

Čoskoro.

O pár mesiacov.

Ani sa nenazdáš.

Dievča je mojou dcérou a chlapec je synom môjho manžela. Jednej som biologická matka, druhému nevlastná matka, no všeobecne som obom faktická matka. Môj muž je otec a nevlastný otec, jednému a druhej, ale tiež nakoniec iba otec. Dievča a chlapec sú preto: nevlastná sestra, syn, nevlastná dcéra, dcéra, nevlastný brat, sestra, nevlastný syn, brat. Keďže však prívlastky a drobné odtienky komplikujú vety každodennej gramatiky – všetky varianty nás, ich, našich, vašich, – od čias, keď sme začali bývať spolu, keď mal chlapec šesť a dievča bolo stále ešte batoľaťom, sme si zvykli používať v súvislosti s nimi to najjednoduchšie privlastňovacie zámeno, naše. Sú to jednoducho: naše deti. A niekedy: chlapec, dievča. Aj oni dvaja rýchlo pochopili pravidlá našej súkromnej gramatiky a prijali za svoje všeobecné podstatné mená Mama a Otec, alebo občas jednoducho Mami a Tati. Tento rodinný lexikón prinajmenšom až doteraz vymedzoval rozsah a hranice nášho spoločného sveta.

RODINNÁ ZÁPLETKA

S manželom sme sa zoznámili pred štyrmi rokmi, keď sme nahrávali zvukovú mapu mesta New York. Boli sme súčasťou veľkého tímu, ktorý pracoval pre Centrum urbánnej vedy a rozvoja Newyorskej univerzity. Zvuková mapa mala vzorkovať a zbierať noty a zvuky charakteristické pre toto mesto: škrípanie zastávajúcich vlakov metra, hudbu v dlhých podzemných chodbách 42. ulice, kázanie kňazov v Harleme, zvony, šepot a mrmľanie na burze vo Wall Street. Snažila sa tiež zozbierať a utriediť ostatné zvuky, ktoré mesto produkovalo, ktoré si obyčajne nikto nevšímal a vnímal iba ako šum: otváranie a zatváranie kasy v lahôdkach, skúšku scenára v prázdnom broadwayskom divadle, podvodné prúdenie v rieke Hudson, kanadské husi, ktoré sa zlietajú nad parkom Van Cortland a špinia ho trusom, swing znejúci v dvoranách hotela Astoria, postaršiu Kórejčanku upravujúcu nehty bohatej klientky v Upper West Side, oheň šíriaci sa v starom činžovom dome v Bronxe, chodca vrieskajúceho na iného chodca prúd štipľavých nadávok. Tím tvorili novinári, zvukári, geografi, urbanisti, spisovatelia, historici, akustici, antropológovia, hudobníci, dokonca batymetrici so všetkými tými viacsmerovými echolokátormi, ktoré boli ponorené v prímestských vodách a merali hĺbku a profil riečneho dna, a ktoviekto ešte. Všetci, po dvojiciach alebo v malých skupinkách, lovili a zbierali vlnové dĺžky dookola mesta, akoby chceli zachytiť posledné zvuky obrovského netvora.

Nás dvoch spárovali a za úlohu nám dali počas štyroch rokov nahrávať najrôznejšie jazyky, ktorými ľudia hovoria v meste. Opis našich pracovných činností znel: „zmapovať z lingvistického hľadiska najrozmanitejšiu metropolu sveta a zaznamenať súhrn jazykov, ktorými sa dorozumievajú jej dospelí a deti.“ Ukázalo sa, že sme v tom boli dobrí; možno dokonca veľmi dobrí. Tvorili sme dokonalý dvojčlenný tím. A potom, keď už sme spolupracovali zopár mesiacov, sme sa do seba zamilovali – totálne, iracionálne, predvídateľne a strmhlavo, ako keď sa skala zamiluje do vtáka, pričom nie je jasné, kto je skala a kto vták – a s príchodom leta sme sa rozhodli začať spolu bývať.

Dievča si z toho obdobia prirodzene nič nepamätá. Chlapec si spomína, že som v tom čase stále nosila starú modrú pletenú vestu až po kolená, na ktorej chýbalo zopár gombíkov, a občas, keď sme cestovali metrom alebo autobusom a bol tam ľadový prievan, som si ju vyzliekla a zakryla ňou jeho a dievča, akoby to bola deka. Vraj razila tabakom a hrýzla ich. Začať bývať spolu bolo náhle rozhodnutie – chaotické, zmätené, dychtivé a také krásne a skutočné, aký býva život bez rozmýšľania o dôsledkoch. Vytvorili sme jednu bandu. A potom prišli dôsledky. Začali sme sa zoznamovať s príbuznými, zobrali sme sa, začali sme vypĺňať spoločné daňové priznania, stali sme sa rodinou.

[…]

ARCHÍV

Hĺbala som nad správami a článkami o detských utečencoch a snažila som sa zhromaždiť informácie o tom, čo sa dialo mimo newyorského imigračného súdu, na hraniciach, v detenčných centrách a útulkoch. Kontaktovala som právnikov, chodila na ich konferencie v New York City Bar Association, stretávala sa súkromne so zamestnancami neziskoviek a komunitnými pracovníkmi. Zbierala som poznámky, útržky, výstrižky, vety poznačené na kartičkách, v listoch, na mapách, fotkách, zoznamoch, ústrižkoch, v nahratých svedectvách. Keď som sa vo vlastnom labyrinte dokumentov začala strácať, obrátila som sa na dávneho priateľa, profesora Kolumbijskej univerzity, ktorý sa špecializoval na štúdium archívov. Napísal mi dlhý list a poslal mi zoznam článkov, ktoré by mohli vniesť trochu svetla do môjho zmätku. Čítala som ich a čítala, strávila dlhé bezsenné noci čítaním o chorobe z archívov, o preformátovaní pamäti na základe diasporických svedectiev, o tom, ako sa možno stratiť v „popole“ archívov.

Keď som si konečne veci trochu ujasnila a vyfiltrovala rozumné množstvo materiálu, ktorý mi pomôže pochopiť, ako dokumentovať krízu detí na hraniciach, umiestnila som ich všetky do jednej lepenkovej krabice, ktorú ešte môj manžel nezaplnil vlastnými vecami. Dala som si tam niekoľko fotografií, niekoľko dokladov, vstupných dotazníkov, ktoré sa vypĺňajú pred súdnymi pojednávaniami, mapy úmrtí prisťahovalcov v púšťach na juhu krajiny, zložku s niekoľkými tuctami „prisťahovaleckých úmrtných správ“, ktoré som si vytlačila z webových vyhľadávačov nezvestných a ktoré zaznamenávali telá nájdené v púšti, presné miesto a možnú príčinu smrti. Navrch som si položila niekoľko kníh, ktoré by mi mohli pomôcť rozmýšľať o celom projekte z určitého literárneho odstupu: Brány do raja od Jerzyho Andrzejewskeho, Detskú krížovú výpravu Marcela Schwoba, Belladonnu od Dašy Drndić, Chuť archívu Arlette Farge a knižočku, ktorú som ešte nečítala, Elégie pre stratené deti od Elly Camposanto.

Keď sa muž postažoval, že mu beriem jednu škatuľu, namietla som, že on má štyri a ja iba jedinú. Poznamenal, že som dospelá, a preto by som sa hádam nemala sťažovať jemu, že si pripravil na cestu viac škatúľ ako ja. Do istej miery má pravdu, chápavo som sa usmiala. Ale aj tak som mu jednu zobrala.

Potom sa začal sťažovať chlapec. Prečo by si nemohol aj on zobrať jednu škatuľu? Nemali sme dôvod nevyhovieť mu a privolili sme.

Samozrejme, nato sa ozvalo dievča. Tak sme aj jej dovolili jednu škatuľu. Keď sme sa ich spýtali, čo si do svojich škatúľ chcú dať, chlapec odpovedal, že si ju chce zatiaľ nechať prázdnu:

Aby som si do nej po ceste mohol všeličo zbierať.

Ja tiež, povedalo dievča.

Namietali sme, že prázdne škatule len budú zbytočne zaberať priestor. Na naše argumenty odpovedali dobrými protiargumentami, alebo sme už boli celkovo unavení z hľadania argumentov, a tak sme to nechali tak. Spolu sme mali sedem škatúľ. Mali cestovať s nami, ako akýsi náš prívesok, v kufri auta, ktoré sme plánovali kúpiť. Starostlivo som ich čiernym značkovačom očíslovala. Škatule I až IV patrili môjmu manželovi, VI-ka bola dievčaťa, škatuľa VII patrila chlapcovi. Moja bola škatuľa číslo V.

Štefan Olejník

(Ilustračné fotografie:
fotografie "vlaku smrti" - screenshoty z dokumentu "Mexico: Aboard La Bestia" (ARTE) na YouTube;
fotografia Valerie Luiselli - Andrew Lih (User:Fuzheado) [CC BY-SA 3.0 ], from Wikimedia Commons;
obálka knihy - Amazon.
Preklad voľne dostupnej ukážky z románu Lost Children Archive na Amazone: Š.O.)

Zobraziť diskusiu (0)