Árpád Tőzsér

Pasce na čas / Denník denníkov – 2008

(ukážka)

8. január ► Časopis Forrás, vychádzajúci v Kecskeméte, uverejňuje denníky Ryszarda Kapuścińského. Poľský publicista v najnovšom pokračovaní píše: „Podľa mňa je pri písaní denníka dôležité, aby sme vybrali a zvečnili nejaký detail, hoci len jeden, inak náš deň uplynie bez záchytného bodu. Treba vytvoriť ‚pasce na čas‘, aby náš deň neskĺzol po povrchu času bez stopy.“ „Pasce na čas“ je výborné slovné spojenie: denník je práve takáto pasca. Ale čas dokáže zafixovať iba objektívna udalosť, nie myšlienka ako udalosť. Aj myšlienku treba priviazať o kolík bežnej (konkrétnej) udalosti, aby sa – ako pes – nemohla zatúlať. Škoda, že Kapuściński sa nie vždy drží svojej rady, a myšlienky, ktoré sú vo svojej podstate občas aj nudné, nepriväzuje k udalostiam. V tej chvíli aj nám napadne myšlienka-fráza, že Kapućsińského denník je dielo, v prípade ktorého by menej bolo viac.

28. január ► „Ročné obdobie odrazeného svetla,“ charakterizoval pred vyše dvadsiatimi rokmi našu dobu maďarský básnik László Bertók v básni Platón nazerá cez okno. Čiže nevidíme skutočnosť, ale iba jej odraz na protiľahlej stene jaskyne, ako to Platón napísal svojho času. Odvtedy tento filozof už nielen nazerá cez okno, ale dokonca je priamo v izbe. Po dialektickom materializme komunistických desaťročí sme neuveriteľne ľahko, priam až nebadane prevzali (znovu prijali) Platónov objektívny idealizmus: dnes je pre nás už všetko zrkadlový obraz, výmysel, rozprávka (idea, povedal by filozof) a nič už nie je skutočné.

30. január ► Včera som bol v meste. Ako to? – mohol by sa niekto spýtať. Veď polstoročie bývam v Bratislave, čiže od rána do večera a od večera do rána som „v meste“. Tento paradoxný slovný zvrat odkazuje na fakt, že naozajstná, medzivojnová Bratislava (Prešporok/Pozsony) mala len 70-tisíc duší. Tá terajšia asi pol milióna, no obyvatelia nad 70-tisíc, obyvatelia pripojených dedín a nových obytných štvrtí dodnes považujú „za mesto“ bývalé 70-tisícové mesto. („Idem do mesta.“ = „Idem do niekdajšej Bratislavy.“) Aj ja sa pri každej takejto príležitosti presviedčam o tom, že táto Bratislava už nie je tá, ktorú som dlhé desaťročia pokladal niekde vo vnútri za svoju a vďaka ktorej zo mňa vyrástol mešťan. Ale odcudzila sa mi nielen preto, že sa zmenila, že sa stala „postmodernou“, ale aj preto, lebo ani ja už nie som ten, kto som bol v niekdajšej Bratislave: zostarol som. V mladších rokoch som si napríklad vôbec neuvedomoval (a teda som ani nevedel), že stará Bratislava bola/je na kopci. Keď teraz musím vyšliapať zo Sedlárskej ulice na Suché mýto, zadýcham sa. Univerzitná knižnica, kde som včera mal vybavovačky, je úplne elektronizovaná a pre obyčajného smrteľníka nedosiahnuteľná. Ibaže obyčajný smrteľník sa už potí, zadýchava, je na pokraji vyhynutia, načo by mu teda prispôsobovali knižnicu alebo čokoľvek iné?!

14. marec ► Judit Mayer, vynikajúca prekladateľka a jazykovedkyňa, je dnes azda najstaršia „pôvodná obyvateľka“ Bratislavy. Narodila sa v roku 1923, čiže tento rok oslavuje osemdesiate piate narodeniny. Všetko najlepšie! Jožo Tancer, pedagóg na katedre germanistiky, s ňou chce pripraviť rozhovor (chystá sa písať knihu o starých trojjazyčných Prešporčanoch) a mňa poprosil, aby som robil sprostredkovateľa. Ibaže ja musím utekať domov, na tretiu k nám prišiel vodoinštalatér. Tento inak zbožne očakávaný hosť mi spravil poriadny škrt cez rozpočet. – Pred obedom sa mi podarilo dovolať Lacimu Szigetimu v súvislosti s mojou zbierkou denníkových záznamov Prasa svätého Antona (Szent Antal disznaja). Komisia Pro Slovakia na ňu neschválila podporu, ale Laci Sz. sľúbil, že napriek tomu môj rukopis vydajú, vyjde na budapeštiansky Týždeň knihy. Zo srdca mi padol veľký kameň.

2. apríl ► „Ako sa máš? Už si dopísal Grendela? Vydaril sa? Ak sa nad tým lepšie zamyslím, tvoja úloha veru nie je ľahká. Všade by si sa mal objaviť, dokonca je to tvoja povinnosť, každého musíš chápať, vždy musíš hovoriť a písať múdro, dokonca aj vtedy, keď si niekedy neľútostne tvrdý (lebo chceš byť presný). Nerád by som bol na tvojom mieste: nemôžeš sa schovať do kríkov, poriadne si ich totiž prerástol. Vážia si ťa a zároveň ti závidia. Tak servus! L. M. V.“ Lajos Márton Varga, redaktor kultúrnej rubriky budapeštianskeho denníka Népszabadság, ktorý mi nedovolí zaspať na vavrínoch, ma zásobuje robotou. (V liste Lajos píše o laudácii na Grendelovu počesť.) Ale že mi závidia? To môže byť len prvoaprílový žart. Neraz som len úbohá, bezradná figúrka. Viem všetko o farbách, ale keď zbadám červenú paradajku, často neviem, čo s ňou. (Ako Mary v slávnom Jacksonovom experimente.) Stal som sa „literárnym spisovateľom“. (Pozri spor Adyho a Kosztolányiho!) Viem takmer všetko o živote, ktorý prebieha v literatúre, ktorý sa uskutočňuje v dielach, ale v reálnom živote si viem poradiť čoraz menej.

9. apríl ► O 12.30 hod. sme na katedre oslavovali šesťdesiatročného Lajosa Grendela. Bandi Mészáros prečítal Isakovského starú báseň adresovanú Stalinovi, v ktorej Stalina nahradil Grendelom.

8. máj ► Poézia je čačka, ktorá už dávno stratila svoj cieľ – forma, ktorá zabudla na svoj obsah; pripomína koleso zo sedliackeho voza, visiace na stene modernej čárdy. Pôvodným cieľom básne totiž bolo prinútiť bohov zostúpiť na zem (ľudia „na nich hodili poéziu ako magickú slučku“, píše Nietzsche), ale dnes už pôsobí práve svojou bezcieľnosťou („jej divoko krásna nezmyselnosť je popretím jej užitočnosti,“ zasa Nietzsche). Preto je pre mňa neprijateľná tzv. vedecká kritika, ktorá napriek tomu, že jej meracie prístroje nezaznamenávajú mikropohyby a mikroemócie, t. j. transcendenciu, ukrývajúcu sa „vo vzťahu neurčitosti“ elementárnych častíc básne, analyzuje neanalyzovateľné a dospieva k určitému významu analyzovaného textu.

Preklad: Jitka Rožňová

(ukážku z časopisu FRAKTÁL, 2019/1, vybrala StR)

Zobraziť diskusiu (0)