Katja Petrowskaja v rodinnej histórii nehľadá katarziu, potvrdenie vlastnej identity, korene, ku ktorým by sa mohla upnúť, podľa ktorých by mohla zadefinovať svoju súčasnosť. Od množstva spomienkových kníh, beletrizovaných príbehov z dejín stredoeurópskych a východoeurópskych židovských spoločenstiev sa Asi Esther odlišuje najmä jazykom, štruktúrou, a tak aj čitateľským pocitom. Autorka ju nenapísala v neutrálnej angličtine, ale v jazyku nepriateľa, v nemčine, ktorú sa naučila ako dospelá a ktorá jej ponúkla na tejto literárnej ceste dočasný prístav.

Moja nemčina, pravda a omyl, reč nepriateľa, bola východiskom, druhým životom, láskou, čo nevyprchá, lebo je nedosiahnuteľná, dar i jed, akoby som pustila na slobodu vtáčika.

Prostredníctvom jazyka spája fragmenty rodinných legiend s faktami, s návštevami archívov a múzeí, kde pátra po svojich predkoch, ktorí v Poľsku učili hluchonemé deti rozprávať. Hľadá prarodičov, čo zakladali sirotince pre deti, ktoré naučili odčítavať z pier v poľštine a hebrejčine a modliť sa, akoby naozaj počuli. Rekonštruuje prípad prastrýka Judasa Steina, ktorý spáchal v Moskve atentát na nemeckého veľvyslanca, v dobových novinách s takmer storočným odstupom nachádza detaily, fotografie, špekulácie. Katja Petrowskaja sa však nikdy nevzdáva súčasnosti. Približnosťou, nepreložiteľnosťou jazyka naznačuje, že žijeme v nepretržitej prítomnosti, ktorej význam a množstvo paralel nemáme šancu zachytiť, pochopiť a vstrebať. Pod ich ťarchou by sme sa zlomili, onemeli. V jej knihe sa celá história zmení na list papiera, ktorý ťažkou rukou popísala jej slepnúca príbuzná, jedno slovo cez druhé, veta cez vetu, roky cez roky, zažltnutý papier s obrázkom háčkovanej čipky života a dejín.

A potom Adolf, vtedy celkom bežné meno, ale pre mňa alarmujúce. Adolf potvrdil moje obavy z toho, že nad minulosťou nemám žiadnu moc, žije, ako sa jej chce, len umrieť nedokáže.

Cez dvojité matné sklo piatich cudzích jazykov a štátnych príslušností sa Katji Petrowskej podarilo zmazať hranice medzi my a oni, metaforicky priblížiť pocit z jedného sveta, v ktorom prinajmenšom v ľudskom vnútri, toto delenie neexistuje, absurdnými rodinnými historkami zdôrazniť komickosť identifikácie s obeťou či nepriateľom.

V konečnom dôsledku je Asi Esther románom o jazyku, v ktorom význam a pocity presakujú cez jeho nedokonalú škrupinku. Autorka píše, ako dýcha – v lyrických dlhých vetách plných obrazov a zdvojených významov získava potrebný odstup, aby sa vzápätí mohla vrátiť k sebe, k priznaniu vlastných slabostí a ilúzií o tom, že nad minulosťou máme nejakú moc. Zasmeje sa nad tým, ako opäť raz uverila tomu, že potreba patriť niekam, k niekomu správnemu je skutočná. V preklade Zuzany Demjánovej sa zachovala krehká poetika dvojznačnosti, otvorenosti jazyka a paradoxov prekladu kultúry v priestore, ktorým otriasli pogromy, vojny, revolúcie, ideológie, rozostrujúce význam slov, zahmlievajúce identity a zosmiešňujúce hranice a múry, ktoré za cenu toľkých obetí nakreslili a postavili.

Katja Petrowskaja dostala v roku 2013 za román Asi Esther Cenu Ingeborg Bachmannovej. Žije v Berlíne a svojím netradičným, oslobodzujúcim a pre mnohých aj odvážnym pohľadom na svet prispieva do nemecky aj rusky písaných novín.

Katja Petrowskaja

PREMEDIA 2015

preklad Zuzana Demjánová

Zobraziť diskusiu (0)