Básnici zo Stasi. Tvorivé písanie ako zbraň studenej vojny
V čase studenej vojny sa tajná služba Nemeckej demokratickej republiky rozhodla posvietiť si na spisovateľov, vycvičiť si vlastných lojálnych autorov, ktorí budú ochotne informovať príslušné orgány o zákulisnej atmosfére literárneho života, a získať na svoju stranu ľudí, pripravených sledovať svojich nekonformných kolegov. Z agentov sa stávali poeti, z poetov agenti.
Na meno Gert Neumann som pri výskume v archíve Stasi natrafil pomerne skoro. Podľa spisov bol jedným z hŕstky spisovateľov, na ktorých mal Alexander Ruika donášať, keď sa stal jej neoficiálnym spolupracovníkom. V hlásení zo 17. decembra 1987 sa spomína stretnutie s Gertom Neumannom, na ktorom „Michael Lindner“ usúdil, že spisovateľ sa rozhádal so ženou pre podozrenie, že naňho špicľuje. Na základe Ruikových informácií správa ďalej varuje, že Neumann plánuje opustiť republiku, no pred odchodom sa potrebuje finančne zabezpečiť. „Ak odíde, pokojné to nebude,“ konštatuje spis. Keď som Neumannovi telefonoval v lete 2016, aby som zistil, ako si pamätá na stretnutie s agentom, odpinkal ma: „To bude nedorozumenie,“ zahuhňal v slúchadle. Dodal, že sa v každom prípade teraz necíti najlepšie, a položil.
Dá sa pochopiť, prečo Neumann z princípu nikomu nedôveroval. Disciplinárne konanie po jazernom čítaní na Elsterstausee vyústilo do plnokrvného monitorovania každého jeho kroku. Stasi naňho nasadila minimálne sedem informátorov. V roku 1975 sa agenti vlámali do spisovateľovho bytu, namontovali doň ploštice, odfotografovali každý milimeter štvorcový a odkopírovali si každý jeden kúsok papiera, ktorý vydolovali. Kontrolovali obsah jeho pošty. Viezli sa s ním vo vlaku, počúvali ho na bytových autorských čítaniach. Vedeli, kedy sa za jeho oknom pohli záclony, počítali, koľko pív vypil v krčme za rohom. Poverili rodinného priateľa, aby na dovolenkách donášal na spisovateľa aj jeho ženu. A keď v Stasi nadobudli pocit, že ho ešte stále nemajú ako na dlani, jednoducho naňho nasadili jeho vlastnú matku.
Daň, ktorú si takéto intenzívne špehovanie vyžiadalo na psychike, nebola len podružným dôsledkom. V počiatkoch NDR sa hlasy politického disentu potláčali oficiálnymi, legálnymi spôsobmi. Po vybudovaní Berlínskeho múru si však štát chcel nejako napraviť reputáciu, a preto sa zaviazal plniť rezolúcie Zmluvy o zásadách vzťahov so SRN z roku 1972 a Helsinskej dohody z roku 1975. Od tej chvíle sa proti všetkým, skutočným i potenciálnym, nepriateľom socializmu malo zakročiť „potichu“. V roku 1976 vznikol na pokyn šéfa Stasi Ericha Mielkeho register metód psychologického boja zvaný Zersetzung. Išlo síce o vedecký termín doslovne označujúci koróziu, no dnes by sme ho mohli zameniť za slovo gaslighting, čiže spôsob psychologickej manipulácie. Mielke nariadil, aby boli nepriatelia štátu „systematicky diskreditovaní“ šírením „nepravdivých, no dôveryhodných a nevyvrátiteľných“ fám. Stasi sa usilovala rozložiť sebaistotu svojich súperov „systematickým vytváraním pracovných a spoločenských zlyhaní“. V prípade Gerta Neumanna to znamenalo pravidelné verejné prenasledovanie. Polícia ho legitimovala a prehľadávala na mieste priamo na ulici, no neštítila sa ani násilných útokov, napríklad na jeho násťročného syna a dvoch chlapcových kamarátov. Cieľom Stasi taktiež bolo nasadiť Neumannovi chrobáka do hlavy ohľadom manželkinej nevery – príslušníci dostali odporúčanie „využiť už jestvujúce rozpory medzi manželmi“ na postupné „rozrušenie“ Neumanna.
Preložil Viliam Nádaskay.
