Ba po prvý raz vychádza na Slovensku aj osobne zaujatá, argumentmi podložená odpoveď Michala Mudroňa na tento pamflet. Konfrontácia týchto dvoch názorov poskytuje dnešnému čitateľovi predstavu o situácii slovenského etnika po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, po založení Matice slovenskej a po zrušení troch slovenských gymnázií.

Pavol Mudroň

Horný vidiek

V.

Predtým som už mal príležitosť poukázať na rozdiel medzi politickým a jazykovým významom pojmu národ. V mojej odpovedi vzhľadom na vylúčenie zámeny týchto pojmov národ nazývam národnosťou, plemenom1 a iba v politickom význame nazývam národ národom. Mal som už príležitosť odvolať sa aj na to, že národnostná príbuznosť čiže príbuzné plemeno do určitej miery síce prirodzene pôsobí ako príťažlivá sila medzi príbuznými plemenami, ale sama osebe ani zďaleka nedosahuje príťažlivú silu tých silných pút, ktoré premkli štátne inštitúcie osobnou, národnostnou a náboženskou slobodou, bez prekážok povoľovaným vzdelávaním a zároveň oceňovaním takto dosiahnutej duchovnej prevahy, slobodným prejavom presvedčenia, istotou osobnej a súkromnej majetkovej držby, skrátka, ktoré spočívajú v tom, že štát v celom svojom pôsobení na svojho podriadeného pozná ľudskú dôstojnosť ako smerodajný príkaz.

Nám, Slovákom, bolo súdené, že patríme k slovanskému plemenu; kto nám to vyčíta, tomu nezostáva nič iné, ako škriepiť s Pánom Bohom, prečo to zariadil tak, a nie inak. Je to fakt, ktorý nijaká živá duša, hoci by aj mala takú moc, nemôže zmeniť. Škoda je teda zatvárať oči nad týmto faktom a presvedčovať Slovákov o tom, že oni nie sú Slováci, a nie sú Slovania, lebo oni sú skutočne práve tak Slováci ako aj Slovania, akože Plavci2 a Čángóovia3 sú zároveň Maďari, Sasi a Švábi sú zase zároveň aj Nemcami. Ak by to niekto aj chcel poprieť, potom ho zakríknu tieto bežné slová skloňované vo vetách, že klame. Kto by si počas posledného vojnového ťaženia na bulharskom území4 nebol všimol názvy početných vrchov, riek, miest, dedín, ba aj mená jednotlivých osôb, že sa stotožňujú s rovnako bežnými pomenovaniami na Hornom vidieku? To nie je náhoda, je to navidomoči jasný dôkaz príbuznosti plemena.

Ale preto, že je to tak, navyše je to nezmeniteľne tak, pán Grünwald sa nemusí naľakať, že my, Slováci, by sme z tohto dôvodu nevyhnutne boli nepriatelia vlasti a maďarskej rasy. Na území Turecka bývalo oveľa viac Srbov a Chorvátov ako u nás, ale nik z nich netúžil byť podriadeným Turkov len preto, aby sa pripojil k druhovo príbuzným jedincom. Ale naopak, skutočne sa stalo, že opustili svojich druhovo spríbuznených v Turecku a prešli do štátu, ktorého inštitúcie zachovávajú slobodu a ľudskú dôstojnosť.

Pán Grünwald podivne uvažuje o zápase ideí, ktoré si podmaňujú ľudstvo. Nemôže ani chápať, ako niekto môže byť prívržencom a vyznávačom takej idey, v ktorej zložke nemožno nájsť ani slávnu minulosť, ani svetlú a mocnú prítomnosť. Pritom by mohol vedieť, že budúcnosť vždy živila moc ideí, ktoré mali korene v takých biednych základoch. Akoby som len videl pána Grünwalda pri prvom záblesku kresťanskej idey, ako by sa bol veľkopansky pohŕdavo vyjadril o cháske, o niekoľkých pozbieraných nemohúcich žobravých rybároch, ktorí nemali ani majetok, ani vzdelanie, ani dedičnú autoritu, ani popularitu a zastupovali iba duchovnú a materiálnu chudobu, vyhlásili sa za apoštolov a najviac ich prenasledovali vlastní príslušníci izraelskej národnosti na spôsob Hungarie militans. Akoby som ho videl demonštrovať, že medzi nimi nie je nikto, kto „by bol poznačený výrazom, (...) po predkoch zdedeným významným spoločenským postavením, (...) zvyčajne býva dôsledkom vzostupu do vyšších oblastí života, čomu hovoríme rozlíšenie. Samé tváre roľníkov v pravom význame slova, nikto z nich nepestuje luxus a vôbec si nemožno predstaviť, že by jemnocitný človek

mohol zotrvať v takejto spoločnosti.“

Vtedajší grünwaldovci však rovnako ako terajší zabudli na jedno, a to na to, že tých zopár nenáročných jedincov má ďalekosiahlu ideu a neoblomne verne na nej trvá.

Ak maličkosť vôbec možno prirovnať k veľkej veci5 to sa vzťahuje aj na národnosť. Táto idea sa ujala v časti sveta a táto časť sveta musí priniesť ovocie idey, či sa to niekomu páči alebo nie. Ujala sa aj u nás, v našej vlasti, viac k tomu nemôžeme pristupovať tak, že sa to nestalo; iba nám prichodí vykonať všetko, aby sa nadchádzajúci pôrod našej matičky, našej drahej vlasti, bezpodmienečne skončil s najmenším otrasným šokom a rizikom. Potrat, ktorý odporúča pán Grünwald, by akiste bola neprirodzená a životu nebezpečná operácia.

Toto uznali aj geniálni muži uhorskej vlasti práve pri maďarskej časti našich bratov a kto čítal dielo baróna Józsefa Eötvosa o tejto otázke,6 nemôže ani pochopiť, že by maďarská národnosť mohla čo len chvíľu váhať, ktorú z dvoch rád má nasledovať. Je pravda, že barón Eötvös písal ohľaduplne a primerane dôstojne k téme, hoci z hľadiska ducha namiesto pera pána Grünwalda by bol vhodný aj drúk, lebo sa zdá , že aj jeho cieľom bolo predovšetkým spráskať a pomenej presviedčať.

Nijaký múdry štátnik však nebude čeliť svetovládnej myšlienke, ale postaví sa do jej čela a sám ju povedie šikovnou rukou tak, aby sa prirodzene vyvíjala, pričom štát neutrpel ujmu.

Neviem, čo si mám myslieť o vete z Horného vidieka, že „správny jazykový cit slovenského ľudu členov strany slovenskej národnosti pri príležitosti ich prvého vystúpenia nazval panslávmi a odvtedy sú na Hornom vidieku známi pod týmto menom,“ lebo sotva si viem predstaviť, že taký povestný publicista, ktorý sa zaoberá redigovaním politických štúdií a zvlášť7 dôsledne panslavizmom, žeby neovládal ani pôvod slova Pansláv. Každý človek, ktorý sa len trochu orientuje v klasických jazykoch, len taký totiž môže vedieť, že prvá slabika tohto slova je gréckeho pôvodu a má taký istý význam ako v slovách panoráma, panteón, pandora atď. Zodpovedá teda významu slov vše, všetok,8 takže panslavizmus znamená toľko ako Všeslovania a všeslávia a slovo pansláv by sa dalo doslovne preložiť ako Všeslovan, čiže z pokolenia predkov príbuzný9 všeslovanskej myšlienky. Toto pomenovanie našlo uplatnenie aj u iných plemien, a tak možno hovoriť o pangermanizme, panlatinizme atď., keď vždy znamená toľko, že vyjadruje zjednotenie príslušného plemena určitým smerom. Literárny pangermanizmus je teda skutočný fakt. Ale práve vzhľadom na grécky pôvod slova pansláv, ako možno vážne tvrdiť, že ho vytvoril správny jazykový cit slovenského ľudu a že odvtedy sa používa?

Veru, veruže rukavice na rukách a používanie mydla ešte nie sú znaky dôkladného štúdia, hoci pripúšťam, že sú aj najdôležitejšími podmienkami života parvenuovských osôb, ktoré sa ocitli v lepších pomeroch.

Kto to vlastne je, koho u nás nazývame panslávom? S týmto pomenovaním sme už pochodili ako so zradcom vlasti. Jedno aj druhé prischlo už aj najstatočnejším ľuďom. Poznám mužov z rýdzich starobylých maďarských rodín, ktorým sa už takisto ušla takáto pocta výlučne preto, lebo nevedia nenávidieť Slovákov kvôli jazyku, navyše – hrozné je to čo len vysloviť10 – vzhľadom na svoj demokratický charakter sa ako Maďari nezdráhajú aj pripustiť, že v župách obývaných Slovákmi by mal mať slovenský jazyk isté opodstatnenie na rokovaniach župného valného zhromaždenia, na ktoré sa dostali jednak ako virilisti11 a jednak ako zvolení poslanci. Ale tu a tam sa im pritrafí aj tvrdiť, že v ústavnej krajine podľa ústavného princípu nech je jazyk jednou z podmienok kvalifikácie, aby úradník verejnej správy v bezprostrednom kontakte so slovenským ľudom rozumel jeho reči. Všetci, kto hlásajú takéto zásady, v očiach pána Grünwalda a jeho spoločníkov sú panslávi a nerobia rozdiely, či vedia vysloviť jediné slovenské slovo alebo nie.

Čo potom autor Horného vidieka uvádza o slovenskej národnostnej strane, má to miesto len v pamflete, a nie vo vážnej politickej štúdii. Keďže nemám najmenší zámer písať antipamflet, musím náležite ignorovať a nechať bokom invektívy sotva zlučiteľné s duchom skutočného vzdelania.

Ako však pán Grünwald pustil z uzdy svoje vášne, vyjde najavo na tom presvedčivom príklade, že vo svojom neskrotnom odpore skresľuje ešte aj zemepis Horného vidieka iba preto, aby jeho výsmech opozičnej strany mohol byť čo najúčinnejší.

Každý vie, že Turčiansky Svätý Martin je jedným z trhových mestečiek v Turčianskej župe a je sídlom župy. Ale keďže toto trhové mestečko prejavilo pomerne vecný spôsob myslenia tým, že neodporovalo, ale už len z materiálneho záujmu pokladalo za želateľné, aby sa tam usadila slovenská literárne spoločnosť pod názvom Matica, pán Grünwald toto trhové mestečko degraduje na „slovenskú dedinu,“ do ktorej sa slovenská národnostná strana musela utiahnuť, lebo nevedela nájsť ani jedno provincionálne mestečko, ktoré by strpelo Maticu na svojej hrudi. Pán Grünwald však nemal na zreteli, že tým pre Hungariu militans na Hornom vidieku vystavil jedinečné vysvedčenie chudoby, dôstojnú konkurenciu kocúrkovským kupletom, v ktorých daktoré naše mestá odmietali na život a smrť zapojenie svojho územia do železničnej siete.

Jedno však nemôžem poprieť, a to, že slovenská národnostná strana nie je priateľom členov Hungarie militans, čiže podľa definície pán Grünwalda tých „Slovákov,“ ktorí napriek svojmu pôvodu sú najrozhodnejší nepriatelia akéhokoľvek slovenského vzdelania a v zárodku sa ho usilujú potlačiť všetkými prostriedkami.

V tom smere spolu s pánom Grünwaldom konštatujem ako nanajvýš potešiteľný taký fakt, ktorý aj slovenská národnostná strana vždy vyzdvihla a nahlas šírila, že slovenskú národnostnú stranu a jej členov ešte nikdy neprenasledoval maďarský živel, ale iba čisto slovenský. S veľkým potešením vyslovujem tento fakt, hoci nie z dôvodov pána Grünwalda, ale preto, lebo je živým svedectvom, že povaha pravých, rýdzich Maďarov, rytiersky charakter a neoblomná oddanosť princípu slobody vylučuje a ich historická minulosť odporuje, aby kohokoľvek utlačovali a nasadzovali putá ktorejkoľvek strane, ktorá nebrojí proti štátu, ale v jeho rámci si želá iba vlastný vývin, ako aj v záujme verejného blaha vyhrať súťaž s inými.

Členovia Hungarie militans by predsa mohli nasledovať tento šľachetný príklad maďarských bratov, ktorých síce pokladajú za ideálny vzor, ale v skutočnosti sú ich ojedinele báječne vydarené karikatúry.

Keď teda v protiklade s národnostnou stranou pán Grünwald o sebe a o svojich spoločníkoch ako o členoch Hungarie militans tvrdí, že táto strana rozhodne zaujíma „voči nim“ nepriateľský postoj, potom má úplnú pravdu, lebo to inak ani nemôže byť, pokiaľ ešte nevymrel pocit ľudskej dôstojnosti Slovákov, ktorý títo páni napádajú očividným spôsobom a pokým nevedú boj čestnou argumentáciou, ale falošným obviňovaním a osočovaním. Ak sú už presvedčení, že táto krajina môže byť šťastná len za cenu jediného jednotného jazyka a ostatné národnosti treba vyhubiť, nech tak konajú podľa svojej viery, ale musia bojovať čestnými zbraňami, a nie maskovanými falošnými obvineniami. Nech vyslovia, že si to žiada verejný záujem,12 a tak jednotný jazyk13 je súčasne aj najvyšším zákonom,14 a túto otvorené reč pochopíme. Hľadanie zámienky nie je dôstojné muža. Práve preto však rozhodne popieram, žeby sa „Slováci,“ ktorí predstavujú členov Hungarie militans, mohli stotožňovať s pravými, rýdzimi Maďarmi, ktorým nie je hodno „rozviazať remienok na obuvi,“15 ako hovorí stará klasická veta. Slovenská národnostná strana vždy vehementne protestovala proti tomuto stotožňovaniu. Je teda opovážlivé ohováranie, akoby slovenská národnostná strana nenávidela Maďarov na smrť a likvidácia Maďarov by bola jej vytýčeným cieľom. Toto by ešte ani podľa tvrdení pána Grünwalda nemohlo mať nijaký psychologický dôvod, lebo slovenskej národnostnej strane predsa neubližujú Maďari a maďarstvo, ale Slováci, ktorí chceli vyniknúť ako odpadlíci16 v tom, že sa obrátili proti vlastnému pôvodu a vedú s ním najzúrivejší ničivý zápas. Ak sa tejto Hungarii militans aj podarilo prinútiť uhorskú vládu urobiť závažné kroky a zaviesť opatrenia proti slovenskej národnostnej strane, potom aj to je len dôsledok šikovného zavádzania.

Nepoznám rodokmeň pána Grünwalda, ale ak možno vychádzať z toho, že leva poznáme podľa pazúrov,17 pochybujem, že by to bolo významné spoločenské postavenie zdedené po predkoch, čo by ho oprávňovalo povýšenecky vytresnúť slová, ktoré inak ani nenaznačujú práve vysoký stupeň vzdelania, ale nepochybne sú charakteristické, že „ak sa roľnícky chlapec aj stane advokátom alebo kňazom, zato vždy zostane roľníkom.“ My, plody, máme rovnaký údel.18

To, čo pán Grünwald takto naznačuje, zrejme sa vzťahuje iba na pozlátku vzdelania a spoločenského správania, takže podľa jeho mienky vzdelanie by sa najskôr dalo osvojiť od fičúrov stelesnených grófom Monoklom v populárnom satirickom časopise.19 My však ani so svojou roľníckou existenciou nezávidíme takýto stupeň vzdelania pánovi Grünwaldovi. každý podľa svojho vkusu.20

Doposiaľ všetci uvažovali o úlohe štátu a k tomu primeraných povinnostiach štátnych činiteľov tak, že hlavná starostlivosť sa má venovať vzdelaniu občanov, povzneseniu súdnictva a verejnej správy podľa možnosti na čo najvyšší stupeň dokonalosti a zveľaďovaniu materiálneho blahobytu, a to bez ohľadu, či si to trebárs časť občanov štátu želá alebo nie; lebo doposiaľ nikomu nezišlo na myseľ tvrdiť, že by niekto racionálne mohol odmietnuť tieto ciele, keďže všetci si mysleli, že ten, kto by si to neželal, mohol by síce patriť medzi duševne chorých ľudí, ale nie vážnych, príčetných občanov. Aj teraz je to čiastočne tak, lebo štát sa neopýta školopovinného dieťaťa ani jeho rodičov, či ono chce chodiť do školy a či oni chcú školiť svoje dieťa, ale v záujme štátu sa prikazuje, že musí ísť, hoci by ani nechcelo.

Aj doposiaľ panovala len jedna mienka v tom zmysle. že samotná obecná škola vonkoncom nepostačuje na dosiahnutie toho stupňa vzdelania, ktoré je žiaduce, aby si ho osvojila čo najväčšia časť občanov a že ho možno dosiahnuť iba v strednej škole, a to podľa princípov teórie výchovy predovšetkým tak, ak samotný vyučovací jazyk, ako aj prostredie vyučovania je materinským jazykom, ďalej kľúčovou a základnou podmienkou dokonalého súdnictva a verejnej správy je, aby úrady, ktoré sa bezprostredne stýkajú s ľudom, rozumeli jeho jazyku a v ňom komunikovali s ním; napokon, aby sa vytvorili inštitúcie, ktoré sprístupnia pospolitému ľudu kapitál čo možno najvýhodnejším spôsobom, vychovávajú ho k šporovlivosti a podnecujú k mravnosti.

Toto napadnúť dosiaľ nikomu nezišlo na myseľ.

Zobraziť diskusiu (0)