Porozprávaj nám na úvod o svojej rodine a detstve. Na čo si najviac spomínaš?

Detstvo si obyčajne človek rád pripomína a trochu ho vari aj idealizuje. Pre každého, pokiaľ ho nesprevádzajú nejaké extrémne zážitky a pokiaľ mu dovoľujú jeho ranné spomienky, je to idylické obdobie života. Narodil som sa v roku 1938, teda v čase, keď na Slovensku nastupoval totalitný režim a schyľovalo sa k vojne. Pravdaže, tieto udalosti a ich súvislosti, som vtedy nemohol chápať. Moje spomienky – okrem nie- ktorých viac-menej náhodných útržkov – sa mi v ucelenejšej podobe vynárajú až od roku 1944, keď som mal šesť rokov a mal som nastúpiť do školy. Býval som v obci Janova Ves, ktorá je dnes súčasťou Klátovej Novej Vsi v okrese Partizánske. Vyrastal som v kruhu kamarátov a mojou obľúbenou zábavou bolo, ak ma niekto zobral na voz a ja som mohol mávať bičom a mať pocit, že poháňam kone. Narodil som sa do „neá- rijskej“ rodiny, čo poznamenalo jej osudy a aj mňa, hoci som tomu vtedy vôbec nerozumel. Mal som dobrých a vari až príliš tolerantných rodičov. Otec bol stavebným technikom. Dostal výnimku pod titulom „hospodársky dôležitý žid“, čo jemu a jeho rodine veľmi pomohlo, lebo v roku 1942 sme neboli deportovaní zo Slovenska do vyhladzovacieho tábora.

S mamou na hrade Hrušov v lete roku 1945.

Kde pracoval otec?

Bol zamestnancom jednej stavebnej firmy, ktorá mu vybavila spomínanú pracovnú výnimku. V tom čase firma stavala vojenské kasárne v neďalekých Topoľčanoch - teda išlo o strategicky dôležitú stavbu. Mama pracovala v Janovej Vsi ako účtovníčka na tamojšom veľkostatku, ktorého majiteľ, lekár Edmund Nešnera a jeho manželka Gertrúda, nám v dramatických udalostiach, ktoré začali na Slovensku kon- com augusta 1944, veľmi pomohli. Ja som mal začať cho- diť do školy 1. septembra 1944, no už to nebolo možné. Po príchode nemeckých jednotiek na Slovensko sme sa začali skrývať. Najprv v kaštieli u Nešnerovcov a potom v lese. S trochou preháňania možno povedať, že prvú triedu obecnej školy som absolvoval, takpovediac, ako samouk.

Niekto ti ale asi pomáhal s učením?

Určite, rodičia. Veď bez nich to nebolo možné. Mal som ešte o dva a polroka staršieho brata, ktorý vynechal tretiu triedu. Videl som, že on už číta, čo som sa chcel naučiť aj ja, aby som nejako v bunkri vypĺňal čas. Veď na nejaké hry s loptou, čo lákajú každého chlapca, tam neboli podmienky, nevraviac o tom, že sme nesmeli kričať ani hlasnejšie hovoriť. V bunkri, pripravenom v lesoch nad Janovou Vsou, kde sme boli skrytí od polovice septembra 1944 do začiatku apríla 1945, neboli ideálne podmienky ani na štandardné učenie prváčika. Nebola tam lavica, ani stôl, kde by som sa učil písať a kresliť. O to lepšie a rýchlejšie som sa naučil čítať. Pokiaľ som nepoznal ešte všetky písmená, tak som ich jednoducho vynechal, ale snažil som sa porozumieť súvislosť textu rozprávky, ktorú som práve čítal.

Ak som si po vojne – a trvá to až podnes – premietal spätne svoje zážitky, vždy viac obdivujem svojich rodičov, čo oni museli vtedy s nami prežívať. Stále viac ľutujem, že som sa nikdy podrobnejšie na ich vtedajšie pocity a uvažovanie nepýtal. Navyše, otec sa téme tzv. „rodinného holokaustu“ vedome vyhýbal. Zahynul mu brat i rodičia, ktorých som ešte stihol poznať. Rodičia mojej mamy „múdro“ zomreli ešte pred vyvrcholením katastrofy: dedko už v roku 1919, babka v roku 1940, keď som mal dva roky, no už si na ňu nepamätám. Konkrétnejšie spomienky sa mi vynárajú od šiesteho roku môjho života, kedy nastalo pre našu rodinu doslova životu nebezpečné obdobie. Vraví sa, že v takýchto podmienkach dieťa rýchlejšie začína vnímať veci, ktoré sa okolo neho dejú, aj keď ich podstatu a súvislosti celkom nechápe. Zrejme to bol aj môj prípad a osobný príbeh. Takmer sedem mesiacov sme prežívali v lese. Skrývali sme sa na dvoch miestach. Najprv to bol akýsi drevený barak a potom klasický bunker – zemľanka, vybudovaný v lesnom svahu. Tu veľmi pomohli otcove praktické zručnosti ako stavebného inžiniera, ktorý s pomocou priateľov obe skrýše v obci vybudoval.

Na strednej škole v roku 1953. Ivan Kamenec v hornom rade, druhý sprava.

To je ten kopec, ktorý je tam pri salaši?

Oba úkryty sa nachádzali na kopci nad Janovou Vsou s proza- ickým menom Hôrka. Videli sme odtiaľ cestu zo Skýcova, po ktorej išli desiatky ľudí. Nerozumel som, čo sa vlastne deje, ale aj z reči rodičov som pochopil, že týchto ľudí vyhnali z ich domovov. Po vojne som miesto, kde bol bunker s rodičmi ešte párkrát navštívil. Po niekoľkoročnej pauze som ho už nevedel nájsť, lebo bol zarastený nepriehľadným krovím a stromami, čo si dodnes veľmi vyčítam ako svoj nevďak k tomuto miestu a k pamiatke ľudí, ktorí nám pomáhali vystavujúc seba a svoje rodiny obrovskému nebezpečenstvu. Veď bez ich pomoci by sme nemohli prežiť. Pomoc pozostávala v nosení jedla, nespomínam si, že som tam niekedy trpel hladom, oblečenia a iných vecí dennej potreby, ako aj prinášaním správ, na ktoré rodičia úporne čakali, raz so strachom, inokedy s nádejou. Párkrát sme museli z bunkra odísť, lebo sme sa dozvedeli, že nejaké nemecké hliadky idú na Hôrku a neďaleký Kostrín (vrch nad Klátovou Novou Vsou, pozn. M.M.) robiť kon- troly. Vtedy sme niekoľko nocí prespávali na čečine pod celtami v lese. Správy o raziách sa našťastie nepotvrdili, a my sme sa vrátili do nášho bunkra. Chcem ešte upozorniť, že naši záchrancovia, členovia asi ôsmich rodín z dediny, nám pomáhali bez akýchkoľvek nárokov na vecnú či finančnú odmenu. Som presvedčený, že aj iní obyvatelia Janovej Vsi museli aspoň hmlisto vedieť či tušiť, že sa skrývame v lese, no nikto z nich sa neznížil k udavačstvu, ktoré bolo a podnes je častým sprievodným javom našej spoločnosti.

V tejto súvislosti ma však sústavne znepokojuje ešte jedna pálčivá otázka, na ktorú si neviem dať uspokojivú a úprimnú odpoveď: ako by som sa ja zachoval na mieste našich pomocníkov a záchrancov, ktorí nám s nasadením vlastného života aspoň dva razy do týždňa nezištne pomá- hali? Túto naliehavú otázku si kladiem nielen z občianskeho a ľudského hľadiska, ale aj ako profesionálny historik. Pokúsil som sa, málo úspešne, s ňou čiastočne vyrovnať v jednej svojej eseji, kde som sa zaoberal fenoménom strachu v dejinách, ktorý sústavne sprevádza život občana – hlavne v podmien- kach totalitného režimu. Veď aj ja som strachu neraz podľahol a zďaleka to nebolo v takých hraničných situáciách, v akých nám pomáhali naši záchrancovia.

A myslíš si, že tento strach alebo podobné dilemy, po- vedzme, v prospech nejakého aktivizovania sa, alebo naopak pasivity, medzi ktorými sa človek rozhoduje, ovplyvnili aj tvoje aktivity neskôr?

Myslím, že ma nabádali k opatrnosti.

Čo tým konkrétne myslíš?

Skôr zbabelosť. Samozrejme, človek sa potom za to hanbí a hľadá pre seba ospravedlnenie, či vysvetlenie. Je to prirodzená vlastnosť človeka, keď zdôvodňuje svoje morálne zlyhania. Ešte raz sa však krátko vrátim k jednému zážitku, na ktorý si pamätám. Front cez túto oblasť prechádzal až štyri dni, ktoré sme strávili v bunkri bez toho, aby sme sa odvážili vyjsť von, lebo stále bolo v blízkosti počuť hlasnú streľbu. Po jej čiastočnom utíšení vyšiel otec von a po nejakej hodine sa tu už stretol s ľuďmi, ktorí nám pomáhali a boli šťastne prekvapení, že nás všetkých našli nažive. Išli sme s nimi späť do dediny. Stretali sme množstvo vojakov a prvý raz v živote som tu videl aj mŕtveho človeka. Nemohli sme sa však vrátiť do nášho domu, ktorý bol poškodený dopadom delostreleckého granátu a neobývateľný. Pár týždňov sme opäť bývali v kaštieli maminho zamestnávateľa doktora Nešneru.

Čiže ste sa núdzovo na krátky čas ocitli v kaštieli?

Áno, tak núdzovo. Na dvore a všade okolo boli ruskí vojaci. Pamätám si, že jeden ma zodvihol na ruky a opýtal sa ma:

„Kak tebia zovut?“ Pravdaže, nerozumel som mu, len to slovo kak sa mi spájalo s výrazom kakať alebo s niečím podobným.

Mama mu povedala, že sa volám Ivan. Asi ho to rozcitlivelo, lebo ma silno stisol. Pravdepodobne mal aj on doma nejakého blízkeho Ivana. O dve desaťročia neskôr, keď som sa ako historik začal zaoberať problematikou holokaustu, premýšľal som aj o otázke, prečo po vojne toľko slovenských židov sympatizovalo s ľavicovým hnutím a upieralo svoje nádeje na Sovietsky zväz. Napadlo mi, že ich oslobodenie z táborov, resp. z rôznych úkrytov sa spájalo s príchodom sovietskych vojakov. Možno však, že je to iba moja konštrukcia...

Myslíš si, že tie sympatie sa objavili hlavne po vojne?

Aj pred ňou, ale po vojne obzvlášť. Samozrejme tiež za prvej republiky, alebo ešte pred jej vznikom, bola židovská komunita názorovo, ideologicky i politicky rôzne oriento- vaná. Ľavicové hnutie ju priťahovalo víziou o spravodlivosti a rovnosti, že ľudia sa v budúcnosti už nebudú posudzovať podľa náboženskej, nacionálnej či rasovej príslušnosti.

Ešte chcem upozorniť na jednu skutočnosť. V čase vojny a stúpajúceho nebezpečenstva, naša rodina, podobne ako stovky ďalších „neárijských“ rodín, konvertovala. Naša kon- verzia bola zapríčinená ani nie tak konfesionálnymi pohnút- kami, ale zúfalou snahou o záchranu. Moji rodičia aj po vojne ostali pri novej kresťanskej viere. Ja nie, ale nevrátil som sa ani k židovskému náboženstvu, iba čiastočne k niektorým jeho tradíciám a povedomiu. Možno, že to spôsobil aj fakt, že som sa začal ako historik, profesionálne zaoberať problematikou holokaustu. To všetko sú však otázky, na ktoré si vari dodnes neviem sám odpovedať a vyrovnať sa s nimi.

Ako to bolo s vašou rodinou po vojne?

Do školy som mal začať chodiť v štyridsiatom štvrtom, ale ja som prvú triedu neabsolvoval z dôvodu obsadenia Slovenska nemeckými jednotkami. Rodina s takým pôvodom ako moja, sa vtedy musela skrývať. V septembri roku 1945 som na- stúpil do druhej triedy ľudovej. Bola to jednotriedka. V prvej skupine boli prváci, druháci a tretiaci. V druhej skupine sa spolu učili všetky vyššie ročníky. Od začiatku mi najväčšie problémy robilo písanie, kreslenie a ručné práce, čo mi ostalo vlastne po celý život. Na druhej strane som bol asi najlepší v triede v čítaní a rád som mal aj vlastivedu.

V roku 1946 sme sa presťahovali do Topoľčian, kde otec pracoval a založil si tam stavebnú firmu, čo neskôr jemu a jeho rodine prinieslo sprievodné kádrové problémy. Mama sa už nezamestnala a ostala ženou v domácnosti. V Topoľčanoch som vychodil základnú školu a potom aj strednú (vtedajšiu jedenásťročnú, pozn. M.M.) školu, ktorú som v roku 1956 ukončil s maturitou.

Ako si pamätáš na Topoľčany? Aké si mal v tom čase záujmy?

Topoľčany mali vtedy okolo 13- až 14-tisíc obyvateľov a ja som ich považoval za veľké mesto. Spočiatku som mal obavu, že sa v ňom stratím. Tie isté obavy som mal o desať rokov neskôr, keď som prišiel do Bratislavy študovať na vysokú školu. Tam som sa bál či nasadnem na správnu električku alebo trolejbus. Strašila ma moja zlá orientácia, ktorou trpím dodnes. V Topoľčanoch sme bývali blízko železničnej stanice a ja som sa tam často chodil pozerať na vlaky, čo bol pre mňa zážitok, podobne ako cestovanie vlakom s rodičmi. Vždy som chcel sedieť pri okne. Ako chlapec som túžil byť vlakovým sprievodcom, čo som považoval za najlepšie zamestnanie, lebo sprievodca sa môže voziť stále a ešte je za to aj platený. Toto očarenie mi vydržalo až kým som nemusel cestovať preplnenými vlakmi do Bratislavy. To už som cestoval z Nitry, kam sa rodičia v roku 1956 presťahovali. Otec tam pracoval v Pozemných stavbách a neskôr učil odborné predmety na tamojšej Stavebnej priemyslovke až do odchodu na dôchodok. Na Topoľčany som si postupne zvykol. Na rozdiel od brata, ktorý sa raz stratil a našli ho až v Janovej Vsi, kam odpocho- doval pešo aj so školskou taškou. Medzi spolužiakmi som si rýchlo našiel kamarátov. A potom, hlavne v gymnaziálnych rokoch, sa tam začali vytvárať užšie priateľské vzťahy, ktoré trvajú dodnes. Občas sa stretávame, občas si píšeme.

Ako si trávil svoj voľný čas?

Čo som v Topoľčanoch veľmi obdivoval, bola elektrina. Janova Ves po vojne ešte nebola elektrifikovaná. Veľmi rád som počúval rádio a navštevoval filmové predstavenia. Chodil som aj na futbalové zápasy a ako väčšina chlapcov som futbal rád aj hrával – s kamarátmi a spolužiakmi, aj keď niekedy iba s tenisovou loptičkou. Asi najviac ma však lákalo čítanie. Doma sme mali na tú dobu pomerne bohatú a pestrú knižnicu. Ako deti sme dostávali k narodeninám, k Vianociam alebo k iným sviatkom vždy knihy, čo asi neskôr tiež ovplyvnilo moju profesionálnu orientáciu. Dnes dosť ľutujem tie deti, a neviem pochopiť ani ich rodičov, ktoré za hlavný zdroj informácií a kultúrneho vyžitia považujú počítač. Nechcem sa však stavať do pózy nejakého mentora.

Ivan, poznám ťa ako nesmierne sčítaného človeka, s veľkým záujmom o krásnu literatúru. Ako sa vyvíjal tvoj vzťah ku knihám, aké témy ťa zaujímali v detstve?

Ako každé dieťa som spočiatku najviac čítal rozprávkové knihy. Mnohé z nich sa týkali starších dejinných udalostí resp. legiend. Pokiaľ si pamätám, najradšej som mal rozprávky a povesti o Veľkej Morave, tatárskom vpáde, o tureckých vojnách, o Matúšovi Čákovi Trenčianskom a podobne. Viac razy som čítal Janotove trojdielne dielo o slovenských hra- doch. To obsahovalo nielen popis príslušného hradu, ale vždy k nemu bola pripojená aj povesť, ktorá sa hradu týkala – to ma na knihe zaujalo najviac. Ešte si spomínam, že som si občas požičal od brata, ktorý chodil do školy o dva ročníky vyššie, učebnicu dejepisu, ja som ešte dejepis v škole nemal, a čítal si z nej nie preto, aby som sa voľačo predčasne naučil, ale hľadal som v nich nejaké zaujímavé príbehy. Pravdaže, čítal som aj „verneovky,“ „mayovky,“ tie boli v tom čase dosť úzkym profilom, a neskôr som objavil Jiráskove romány. Najviac na mňa urobila dojem jeho trilógia Bratstvo. Potom som si predčasne(!) trúfol na Tolstého Vojnu a mier, no nevedel som plne porozumieť obsahu tohto diela, lebo som v ňom hľadal len historické fakty, udalosti, osobnosti a nie hlbší myšlienkový obsah.

Čo ťa doviedlo k Tolstému už v tak mladom veku?

Asi ma k tomu poháňala moja ctižiadostivosť a túžba čítať knihy určené predovšetkým dospelým. Veď som mal vtedy iba 15-16 rokov. Domnievam sa však, že krásna literatúra s historickou tematikou, o odbornej som vtedy nemal ani poňatie, ma stále viac ovplyvňovala smerom k výberu môjho budúceho vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Chcel som ísť študovať dejepis alebo literárnu históriu, ktorá však v tom čase už neexistovala ako samostatný študijný odbor. Bola zaradená v rámci štúdia slovenského jazyka. To všetko som sa dozvedel až po príchode na prijímacie skúšky v júni 1956.

Takže o tom neboli informácie?

Základné informácie asi už boli k dispozícii, no ja som sa k nim zrejme aj vlastnou vinou nedostal.

Z detstva, rok 1939

Ukážku z pripravovanej knihy poskytlo Hadart Publishing.

Zobraziť diskusiu (0)