„Niekedy neexistuje ,ten správny‘ spôsob, ako hovoriť o znásilnení. Musíme to robiť, a často aj rôznymi zlými spôsobmi, aby sme prišli na to, ktorý je ten správny, a zároveň sa musíme vysporiadať s rôznymi pocitmi.“ Aby sme porozumeli, musíme o násilí hovoriť, čo však znamená, že sa v tomto procese budeme stretávať s pocitmi, ktoré s témou prichádzajú. Naším cieľom je hovoriť, aby sme dali hlas a posilnili. Toto varovanie teda nie je nástrojom vyvyšovania sa, ale pozvaním na spoločnú cestu.

Kniha Bez súhlasu.txt vznikla z frustrácie a sklamania z limitovanej prítomnosti hnutia MeToo v priestore Slovenskej a Českej republiky. Hoci hnutie iniciovala afroamerická aktivistka Tarana Burke už v roku 2006, svetom otriaslo o jedenásť rokov neskôr, keď herečka Alyssa Milano vyzvala na svojom twitteri, aby s ňou ženy i muži zdieľali svoju skúsenosť so sexuálnym násilím a obťažovaním. Hnutie MeToo podnietilo zverejňovaním množstva prípadov násilia a diskriminácie tzv. call-out kultúru. No to nebolo jeho najväčším prínosom. Pozornosť treba obrátiť na úspech hnutia, pretože zviditeľnilo hlboké zakorenenie sexuálneho násilia a obťažovania v našich politických, ekonomických a kultúrnych štruktúrach.

Za krátky čas sa hnutiu MeToo podarilo upriamiť pozornosť na to, že sexuálne násilie a obťažovanie sú dlhodobo beztrestné. Pretrvávajú v našich organizáciách a komunitách. Komunity, v ktorých sa sexuálne násilie deje, sú často opradené tichom a existujú ako verejné tajomstvá. Toto ticho dokáže narúšať zdieľanie príbehov, ktoré sú dôležité pri formovaní prežívania aj rozprávania iných. Práve tieto príbehy vytvárajú scenáre pre osoby, ktoré zažili alebo zažívajú sexuálne násilie, o tom, ako sa majú cítiť a čo (si) môžu (dovoliť) robiť.

Bez súhlasu.txt je kniha o kultúre znásilnenia. Kultúra znásilnenia je súborom príbehov, predstáv a postojov, ktoré sa udržiavajú v rôznych priestoroch a časoch. Ich cieľom je na jednej strane normalizovať sexuálne násilie a obťažovanie, teda vyviňovať a ospravedlňovať páchateľov či páchateľky sexuálneho násilia, a na druhej strane umlčiavať osoby, ktoré sexuálne násilie zažívajú alebo naň poukazujú.

Táto kultúra sa neudržuje len medzi ľuďmi, ktorí verejne podporujú násilie. Veď kto v tomto priestore a čase otvorene povie – áno, som za násilie? Dnes sa s formulkou „každý človek má právo na dôstojný život bez násilia“ väčšinou bez uvažovania súhlasí. K sexuálnemu násiliu napriek tomu dochádza a vďaka kultúre znásilnenia pokračuje bezprávie. Násilie je bagatelizované a ospravedlňované, kým sa s ním nedostaneme do kontaktu. A pritom práve posilňujúca a chápavá reakcia okolia je pre osoby, ktoré zažili násilie, kľúčová a môže zabrániť posttraumatickej stresovej poruche.

Táto kniha je o tom, ako medzi nami prežíva kultúra znásilnenia. Preto by sme vám chceli poďakovať, že ste prišli na toto miesto. Aby sme spoločne hľadali cesty k posilňujúcim reakciám a spôsoby, ako ich formulovať. Veríme, že ste tu správne, a dúfame, že aj naše texty sú správne vo vašich rukách.

****

Prejavmi kultúry znásilnenia a jej mýtov sú vtipy o sexuálnom násilí na pracovných mítingoch. Je nimi reklama, v ktorej sú zobrazované nahé a mŕtve ženské telá ako cieľ marketingovej estetiky. Je to súdny znalec, ktorý pri odbornom hodnotení prípadu znásilnenia neuzná, že symptómom posttraumatickej stresovej poruchy môže byť skreslená predstava časovej následnosti. Mýty sú flexibilné, pretože si ich ľudia nosia so sebou z jednej organizácie do druhej – sú v piesňach a filmoch, právnych rámcoch či inštitúciách sociálnej a právnej ochrany. Ich prejavom i dôsledkom je, keď sa mladé ženy vzdelávajú o tom, ako sa vyhnúť sexuálnemu násiliu, namiesto toho, aby sa mladí muži učili hodnotám rešpektu a súhlasu so sexom. Sú samoreguláciou, ktorá však nikdy ženám neponúkne absolútnu istotu, že keď sa budú správať podľa určitých pravidiel, nič sa im nestane. Sú to zákony, ktoré sú slepé voči sexuálnemu násiliu v manželstve (napr. v Nemecku až do roku 1997). Sú prítomné v médiách, ktoré odnímajú zodpovednosť a vinu z páchateľov sexuálneho násilia s predpokladom, že si ho vďaka zásluhám pri budovaní štátu či športovým úspechom môžu dovoliť. Sú nevhodným, zahovárajúcim a zľahčujúcim jazykom večerných správ, ktoré hovoria o „harašení v parku“ či „nekonsenzuálnom sexe“ namiesto toho, aby hovorili o sexuálnom násilí. Sú tichom žien v prednáškových miestnostiach, keď muži hovoria o tom, že sexuálne obťažovanie nie je relevantnou témou na výskum a že by sme sa mali sústrediť na skutočné problémy, ako napríklad na korupciu. Sú momentom, keď sa rozhodneme u „bielych detí“ hovoriť o obetiach trestných činov obchodovania s ľuďmi, no u rómskych detí už hovoríme o „prostitúcii“ a snahe „profitovať“ z bielych mužov. Sú to postoje k „našej kultúre“, kde je pre nás intímne partnerské násilie „zopár individuálnych prípadov“, no iné komunity či etniká už považujeme za „prirodzene násilné voči ženám“. Sú automatickým predpokladom, že nahlasovanie znásilnenia a obťažovania je formou odvety. Sú neustálym opakovaním otázky: „Veď prečo niečo nespravila?“

Prejavy kultúry znásilnenia prenikajú našu každodennú socializáciu, a preto si vyslúžili vlastný hashtag #RapeCultureIsWhen.

Veronika Valkovičová, PhD.

Zobraziť diskusiu (0)