Zatiaľ čo český čitateľ sa mohol kochať tvorbou Mariny Stepnovovej už prostredníctvom medzinárodne oceňovaného románu Lazarove ženy (Ikar, 2015), Bezbožnou uličkou (Slovart, 2017) vstúpila autorka do slovenského jazyka vôbec prvýkrát. Je to iste škoda, zvlášť pokiaľ uvážime brilantne odvedenú prácu Jána Štrassera pri úspešnej domestikácii štylisticky rozmanitého materiálu, spolu so skutočnosťou, že oba prozaické celky majú viac styčných bodov, než je na prvý pohľad zrejmé. Intertextuálny výklad odhaľuje dômyselnú mozaiku symbolov a referencií, ktoré by inak mohli ostať nepovšimnuté, pričom oscilovanie medzi dvoma rozdielnymi prekladmi predstavuje síce malý, no predsa patrný diskomfort. Práve ich zjednotenie by bolo preto nanajvýš vítané. Rodinná sága Lazarove ženy je alegorickým znázornením historických premien Ruska dvadsiateho storočia od proletárskej revolúcie až po súčasnosť. Stepnovová uchopila spoločenské nálady v rozbúrenej krajine cez perspektívu troch generácií žien, sústredených vôkol svojrázneho matematika Lazara Lindta, ktorý napriek plastickej charakterovej kresbe slúži skôr čoby jednotiaci bod ich individuálnych príbehov, než plnokrvný protagonista. Bezbožná ulička prevracia tento koncept naruby a doktor Ivan Sergejevič Ogariov kráča životmi svojej matky, manželky i milenky k bolestivo vykúpenej existencii slobodného človeka.

Putovanie to je v mnohých ohľadoch priam oidipovské. Ogariova vláči rovnako ako hrdinu antických tragédií za neviditeľné opraty cudzia sila. Ponižujúcou chudobou skúšané detstvo, prudká nenávisť k ľahostajnej tyranii otca, plachá láska ušliapnutej, nepeknej matky, sužovanej záchvatmi migrény; to všetko predurčilo chlapca vyrastajúceho v tieni moskovského sídliska sedemdesiatych rokov k emočnej vyprahnutosti. „Som taký pravý Rus, až je to nepríjemné. Čistý lieh, ktorý sa nehodí vôbec na nič.“ hovorí Ogariov a pokračuje: „Vo svojej deväťdesiatšesť percentnej božskej podobe sa lieh hodí akurát na sterilizáciu. Je nepríjemné uvedomovať si, že si sterilný. A vôbec je nepríjemné uvedomovať si seba.“ Istú úľavu od monochramatickej všednosti mu prináša iba pestrofarebný svet umenia objavený cez desivé pôvaby tizianovej Salomé, no pred okolím ostáva odmeraný, neprístupný, chladný.

Na príklade protagonistu, antihrdinu par excellence, demonštruje Stepnovová patologickú odcudzenosť človeka, ktorý nepociťuje žiadnu spriaznenosť voči rodnej zemi mimo tej byrokratickej, deformáciu osobnosti neschopnej nadviazať autentický vzťah k ostatným, ba ani k vlastnej existencii. Ogariov jednoducho prežíva vo vákuu bez nároku na budúcnosť a zvyšky citu schováva pod nepriepustný lekársky plášť. Toto povolanie mu autorka neprisudzuje arbitrálne, ale s prísnym ohľadom na starostlivo budovanú symboliku. Ambivalencia profesie, ktorej poslaním je chrániť ľudský život, no jej vykonávatelia sú v rutinnej prehliadke utrpenia o ľudskosť sami neraz pripravení, padne ako uliata niekomu, kto s presnosťou dobre namazaného hodinového stroja a jasnozrivým vhľadom do telesných funkcií lieči pacientov, zatiaľ čo je až komicky slepý voči skutočnosti, že osoby mu blízke konštantným neporozumením pomaly zabíja. Nevedome deštruktívny vplyv mužských postáv je vôbec príznačným prvkom Stepnovovej tvorby (Lindt z Lazarových žien, pracujúci na vývoji bomby, je tvorcom i ničiteľom jednak vo svojom obore, jednak vo vzťahu k vnučke a mladej manželke), podobne ako kontrastný pomer s emočne rozľahlým, láskyplným svetom ich ženských náprotivkov. V Bezbožnej uličke však kladie zvláštny dôraz na osudové založenie človeka v rodinnom zázemí, citlivú reakciu tvárnej duše dieťaťa na vzťah otca s matkou. Tým je ovplyvnený nielen Ogariov, ale aj jeho výnimočne senzitívna manželka Anna či milenka Maľa; každý z nich nesie životom dedičné bremeno, pod váhou ktorého sa ohýbajú do neprirodzených tvarov a poskytujú tak čitateľovi hotové panoptikum ľudskej povahy zmrzačenej výchovou. Niet snáď úniku z tohto bludného kolobehu? Zaiste, odpovedá Stepnovová, no „(...) pre záchranu života jedného človeka treba odobrať veľké množstvo iných životov. Alebo vziať ako náhradu jeden jediný, no opäť – nevinný, cudzí.“ Zákon zachovania trápenia, ako ho autorka príhodne nazýva, obísť jednoducho nemožno, deus ex machina sa nekoná a Ogariov nadobúda svoj vlastný život výmenou za životy ostatných, podobný v rozkole s minulosťou i milostným dobrodružstvom s vášnivou Maľou kráľovi Herodovi, ktorý zvedený tancom nevlastnej dcéry rozkázal zoťať hlavu Jána Krstiteľa.

Ogariov sa neúčastní iba jedného milostného trojuholníka, ale rovno dvoch. Stepnovová na pozadí intersubjektivnych vzťahov postáv svojho románu odhaľuje po vzore Lazarových žien ubíjajúcu šedivosť postsovietskeho Ruska, bezútešnej krajiny, v ktorej niet miesta pre nádej, zajtrajšok či autenticitu a kladie ho do protikladu ku zmyselnej šťavnatosti slnkom prežiarenej Florencie. Pri spomienkach na potulky starodávnymi uličkami talianskeho vidieka vrúbeného zrelým vínom po boku mladosťou prekypujúcej Mali prehodnocuje Ogariov svoj vzťah k otčine i doterajšiemu životu v sterilnej geometrii jej hlavného mesta. „Prečo je tu tak chladno? Panebože, kedy som prestal mať rád túto úbohú krajinu? Prečo som si musel zvoliť práve ju?“ pýta sa naivne. Poznanie, že ona si bez pýtania vybrala jeho, rovnako ako nemal slovo pri výbere rodiny a v istom zmysle ani manželky, prichádza iba postupne, pričom bude musieť spáliť ešte mnoho mostov, než sa od oceľového zovretia minulosti definitívne oslobodí.

Tematicky rozkošatený obsah Bezbožnej uličky a jej formálna výstavba sú neoddeliteľnými siamskými dvojčatami. Text pôsobí na prvý dojem preštylizovane početnými odbočkami od primárnej línie, bezuzdnou hrou s jazykom prešľapujúcim medzi vulgárnym dialektom a lingua francou alebo frenetickým striedaním rozprávačskej perspektívy. Postupne si však uvedomujeme, že inak byť napísaný skrátka nemohol. Štylistika odtrhnutá z reťaze verne kopíruje prudké zákruty emocionálnych pochodov protagonistov a citeľne napomáha komunikovať zmeny ich ladenia čitateľovi, ktorý sa rázom ocitá v Maelstrome pocitov. Zručnosť, s akou dokáže Stepnovová striedať komédiu s tragédiou či prekladať ironické pozastavenia hlbokou intimitou utrpenia, je vskutku obdivuhodná. Knihu vďaka tomu možno zhltnúť na jedno posedenie, no je to práve pozorný čitateľ dôsledne zvažujúci každé slovo, ktorého odmení najväčšmi. Odkazy k dielam klasikov, akými sú Tolstoj či Bulgakov, spolu s hojnými narážkami na kresťanskú symboliku Trojice, znovuzrodenia a obety, umne zakomponovanými do naratívu, otvárajú úplne nové dimenzie uchopenia textu a svojou bohatosťou uspokoja i tých najnáročnejších milovníkov sofistikovaného umenia. Ostatné dielo Mariny Stepnovovej možno právoplatne považovať za jeden z najprenikavejších objavov slovenského knižného trhu posledných mesiacov.

Životnú cestu protagonistu sme prirovnali k tragickému putovaniu tébskeho kráľa Oidipa, ktorý príliš neskoro prehliadne neúprosnú hru osudu, ublíži najbližším a na znak svojej slepoty si vykole oči, vydávajúc sa do pustiny bez ľudí i bohov. Zato doktor medicíny Ogariov kráčal slepý celým svojim životom bez prítomnosti posvätnej moci: „On, večný sprostredkovateľ, sprievodca medzi Božím a ľudským, medzi telesným a nadpozemským, dôležitejší ako akýkoľvek kňaz, strašnejší ako akýkoľvek žrec, napokon dosiahol svoju cestovnú výšku a objavil pred sebou a pod sebou len obrovské prázdno, nijakého Boha.“ A keď sa rozhliadol a uzrel na zápästiach opraty vlasti, rodiny, manželstva či minulosti obecne, uvedomil si, že nikdy skutočne nežil podľa seba. Prechádza teda Bezbožnou uličkou a vidí. Vidí vôbec prvýkrát možnosti svojej pochybnej slobody vo svete bez Boha a ukazuje ju i nám.


Ak sa medzi knihami dobre cítite a naše správy vám prinášajú radosť a úžitok, môžete nás podporiť prostredníctvom vašich 2%. Informácie o tom, čo robíme a čo chystáme, nájdete TU.

Zobraziť diskusiu (0)