Ján Blažovský
27.9.2020

Bezhviezdne more

Bezhviezdne more predstavuje literárny mnohosten, je to román napísaný s vášňou, určený zanieteným čitateľom, ktorí sa radi túlajú fantastickými literárnymi krajinami a vôbec im neprekáža, ak zablúdia. Pretože Bezhviezdne more je práve o nachádzaní zabudnutých príbehov a objavovaní tých ešte nenapísaných. Jedna z najpôsobivejších tém knihy je predstava, že my sami sme len postavami, ktorých príbeh číta niekto iný. A nad všetkými príbehmi bdie (alebo sníva?) demiurg neustále tvoriaci nové a nové zápletky.

Erin Morgensternová na seba upozornila hneď prvým románom Nočný cirkus (Ikar, 2012). Získala ním v roku 2012 prestížnu cenu Locus za debut. Po niekoľkých rokoch prichádza s novým, ambicióznym dielom Bezhviezdne more. Hlavná postava je mladý muž Zachary, ktorý „verí v knihy“ ‒ je to knihomoľ ako z definície, no objav pre neho neznámej knihy Sladké žiale spôsobí, že literárny a reálny svet začnú strácať svoje predtým narysované hranice. Z vysokoškolského prostredia sa dej presúva na bizarný literárny večierok, odtiaľ cez takmer špionážnu epizódu nájde Zachary cestu do tajomného podzemia plného chodieb, kníh a mačiek (aj keď pri tých je ťažko určiť ich počet, ako vraví jedna z postáv). Kým dospeje k zmyslu svojho hľadania, spozná Zachary ďalších obyvateľov tohto takmer mystického miesta, kde neplatí štandardné vnímanie času ani priestoru.

Hlavnou líniou sa prepletajú ďalšie mikropríbehy, ktoré sú často metaforickým zobrazením povahy rozprávania. Niektoré majú podobu rozprávky, iné čerpajú z mýtov, ďalšie pripomínajú tragédiu. Vo všetkých vidíme, aký hlboký zmysel pre ľudské životy má fikcia; rozprávanie príbehov zásadne formuje skúsenosti ľudí a umožňuje im vnímať vlastný život v širšej perspektíve. Pri niektorých epizódach sa však neubránime otázkam, či ich postavy nie sú skôr zajatcami vlastných príbehov alebo či sa vôbec dočkajú slobodnej voľby v konaní, pretože sa zdá, že už od narodenia im bol prisúdený konkrétny osud, z ktorého niet úniku.

Bezhviezdne more je pomerne rozsiahly text, v ktorom dominujú lyrické pasáže, blúdenie v podzemnej budove sa dá zameniť s blúdením vo vlastnom vnútri. Neexistuje tu takmer žiadny konflikt medzi postavami, práve naopak: postavy vyhľadávajú prítomnosť iných, pretože vedia, aké pominuteľné sú šťastné okamihy. Románom sa vinie aj romantická línia, no podobne ako v mýtoch ani tu to nie je jednoduchý lineárny milostný príbeh vzťahu dvoch ľudí. Skôr pripomína rieku s meandrami s nejasným smerovaním.

Na záver ešte jedna zaujímavosť, ktorá je zároveň aj literárnou hrou: keď debatný krúžok okolo postavy Kat s hosťujúcim moderátorom Zacharym diskutuje o povahe dobrých príbehov, menuje ich atribúty: zmena, záhada, vývin postáv, sexuálne napätie, prekážky, ktoré treba prekonať, prekvapenia, zmysel. Čitateľ takto dostáva návod na kvalitnú literatúru a autorka zároveň podstupuje skúšku ohňom, pretože každý, kto číta Bezhviezdne more, si môže priebežne uvedené znaky overiť. Z uvedeného tiež vyplýva, že román najviac ocenia čitatelia, ktorí uprednostňujú pomalé čítanie, neprekáža im ponoriť sa do textu na neurčitý čas a pre ktorých je literárne hľadanie dôležitejšie ako vyústenie v závere.