Sme v Budapešti v poslednom roku vojny. Hlavný hrdina a rozprávač s jasnými autobiografickými črtami práve vchádza do fázy dospelosti. Dospieva s Dávidovou hviezdou prišitou ku kabátu a ciachou (ne)človeka podradnej rasy. Z bežného života je on i jeho komunita v podstate totálne vylúčená. Židia už nemôžu vlastniť majetok, prevádzkovať obchod či inak sa podieľať na spoločenskom chode. V podstate im je nanútená len ťažká fyzická práca v továrňach. Práve počas jednej takejto cesty „na šichtu“ je spolu s ďalšími druhmi znenazdajky zadržaný aj hlavný hrdina. Bez vysvetlenia sa ocitne v záchytnom stredisku, odkiaľ je preradený za "akousi" prácou do "akéhosi" tábora. Začína sa boj o prežitie na osi smrti Osvienčim – Buchenwald – Zeist – Buchenwald.

V novej ťažkej situácii sa však dokáže rýchlo zorientovať a zistiť, o čo tu v skutočnosti ide. Čoskoro pochopí, že jeho život visí na vlásku a nadobudol podobu okamžitého prežívania doslova z hodiny na hodinu. Mladá svieža duša, i keď vedomá si prítomnosti totálneho zla, bojuje s ním aspoň chatrnými prostriedkami. Keďže hlavný protagonista nemôže zlo poraziť, snaží sa ho nejakým spôsobom držať na dištanc. Nepripúšťa si ho, vytláča, vytesňuje, rozmazáva kdesi po stranách, aby si vytvoril nejakú bezpečnú zónu pre sebazáchovu. Do tohto provizórneho ostrovčeka slobody potom vstupujú len akési úlomky každodenných ukrutností v podobe vysiľujúcej fyzickej driny, čoraz väčšieho hladu, postupujúcich chorôb aj pestrých, i keď napospol tragických osudov spoluväzňov. Všade sa pritom vznáša smrtiaci dych vanúci z kremačných pecí... Až kdesi na konci sa vykľuje nádej a sloboda.

Kertészov debutový text vskutku nie je žiadne ľahké sústo. Autor sa zbytočnosťami príliš nezdržuje a čitateľa chytro uvedie na miesto činu, takže sa ani nestihne poriadne rozpozerať a už stojí zoči-voči ostnatým drôtom z tej blbšej strany. Kertész píše hrubo, nepríjemne a ťažko. Jeho rozprávanie bolí a zraňuje celé telo ako neohobľovaná posteľ vo väzenských barakoch. Explicitnému naturalizmu sa pritom skôr vyhýba, takže to najhoršie sa ukazuje len v akomsi zahmlenom pohľade, čo však celkovú atmosféru zmaru a bezvýchodiskovosti len umocňuje. Pomerne prekvapivo je aj do takto temnej matérie zakomponovaná istá dávka bizarného humoru. (Zistenie, že aj mukel sa v koncentráku môže k smrti nudiť vyznieva naozaj cynicky.)

Bezosudovosť Imreho Kertésza tak v celkovom vyznení príliš veľa oddychu neponúkne. Naliehavo totiž pripomína, čo za strašidelné monštrá má Európa schované v skrini. Viac než varovne však pôsobí fakt, že tieto nie sú vôbec mŕtve ani viac než sedem dekád od vojnovej kataklizmy. I preto je toto mimoriadne dôležitý román pasujúci svojho autora medzi úplnú svetovú elitu. Súčasné aj nasledovné generácie treba viesť ku komplexnému chápaniu podobných záležitostí, možno potom budeme mať šancu vyhnúť sa opätovným tragédiám.

Imre Kertész: Bezosudovosť

Vydal: Slovart 2000, 2018 (edícia MM)

Preklad: Eva Kroupová

216 strán

Zobraziť diskusiu (0)