„Život znakov v živote spoločnosti“, vyhlasuje v roku 1916 svoju slávnu definíciu novej vedy, semiotiky, jej zakladateľ, švajčiarsky lingvista Ferdinanda de Saussure. Označujúce a označované, archeológia modernej spoločnosti. Život v nej je doslova popretkávaný sieťami kódov, pravidiel, príkazových riadkov. Niečo zastupuje niečo iné, okrem seba samého je aj (najmä) indikátorom, stopou, príznakom, rezíduom širšej skutočnosti, čohosi väčšieho, významnejšieho – Významu.

A práve o nej, novej vede, ktorá je „pripravená dobyť svet“, je nový román mladého francúzskeho spisovateľa Laurenta Bineta Sedmá funkce jazyka (Argo, 2017). A tiež o klasickej rétorike, politických intrigách, cynizme volebného marketingu, sexuálnych škandáloch a drogových aférach intelektuálnych celebrít. A o tenise, samozrejme. Pretože semiotika, to je Björn Borg rétoriky!

Smrť Rolanda Barthesa

O móde (jedle, autách, športe, architektúre, poézii...) veľa písal aj Roland Barthes. 25. februára 1980 tohto prominentného literárneho vedca zrazila v Paríži dodávka. Semiológ sa práve vracal z obeda s prezidentským kandidátom Francoisom Mitterrandom. Podľa indícií spravodajských služieb mal údajne pri sebe istý dokument nesmiernej dôležitosti. Jeho obsah je natoľko nebezpečný, že by mohol rozvrátiť rovnováhu síl a dať svojmu vlastníkovi obrovskú moc... – Siedma funkcia jazyka! Kto ju ukradol a prečo? Okolo sa začínajú kopiť mŕtvoly ľudí, ktorý zrejme prišli so siedmou funkciou do styku. Niekto ju totiž chce len pre seba. Kto, to sa možno dozvieme počas veľkého rečníckeho súboja v lone starobylého tajného bratstva, ktorý pripomína intelektuálny Klub bitkárov. A záhadný dokument zohrá svoju rolu aj v blížiacom sa volebnom zápase medzi Mitterrandom a úradujúcim prezidentom Valery Giscard d´Estaingom. Pretože kľúčom k moci v demokracii je ovládnuť jazyk!

Už z tejto krátkej synopsy je zrejmé, že kniha promovaná ako „konšpiračný špionážny triler“ či „semiotická detektívka“ upúta pozornosť čitateľov hľadajúcich uletené literárne experimenty či mix vysokého a nízkeho, filozofie a popkultúry. Laurent Binet je nositeľom Goncourtovej ceny (2010) za „infraromán“ HHhH o Reinhardovi Heydrichovi, ktorý sa nedávno dočkal aj nie veľmi kvalitného (presnejšie, otrasného) filmového spracovania. Tentoraz sa namiesto precíznej rekonštrukcie historických udalostí vrhol do vôd mystifikácie a konšpiračnej fabulácie. Sám svoje dielo označil za pikareskný, filozofický či dokonca „barokový“ román; mohli by sme použiť aj prívlastok „byzantínsky“ (rozumej: za-vlasy-pritiahnutá, paranoidno-hysterická fabulácia je tu zámerom a kompozičným princípom).

Semiológ detektívom

Vyšetrovaním Barthesovej smrti je poverený komisár Bayard. Reprezentant typického „pravicového habitu“ (Pierre Bourdieu). Modelový volič Giscarda, veterán z Alžírska, pri slove ´feminizmus´ sa mu ježia všetky chlpy. S typickým predsudkom tzv. zdravého sedliackeho rozumu („cisár je nahý“) pristupuje voči celej tej ľavičiarskej akademickej „zberbe“ a ich filozofickým táraninám od začiatku podozrievavo (a ako sa ukáže, aj prezieravo). Lenže ak chce niečo vypátrať, musí pochopiť aspoň čo-to zo základov postštrukturalizmu a dekonštrukcie. Nuž a na to potrebuje „tlmočníka“. Tým sa voľky-nevoľky stane mladý nesmelý doktorand Simon Herzog, oboznámený so základmi novej, ešte len rodiacej sa vedy: semiotiky.

Lidé jako tenhe Barthes a Foucault, co berou prachy za to, že vykládají nesmysly... Už teď si je Bayard jedním jistý: tady se poctivé řemeslo nenaučíš. S nějakou épistémé ať si jdou do hajzlu.

Simon vlastne aplikáciou semiotických metód Bayardovi názorne demonštruje princípy detektívnej práce. A poriadne ho pri tom vyškoľuje. Dokáže totiž len podľa náznakov (index, symptóm, signál...) dešifrovať celok, ku ktorému patria. Napr. že už dopoludnia pokrčená Bayardova košeľa svedčí o tom, že zrejme nežije s manželkou... (Inšpektor Colombo bol v podstate tiež taký semiológ-amatér.) Bayard a Herzog sú čitateľovými sprievodcami na fascinujúcej ceste naprieč piatimi mestami, dvoma kontinentami, lingvistickou Teóriou i politickou Praxou. Z nesúrodej dvojice sa stanú nepravdepodobní priatelia a čuduj sa svete, dokonca aj Bayard po týždňoch strávených so Simonom začne matne tušiť, „k čemu to je konkrétně, tahle... věda“.

Prietrž mračien referenčného kódu

Každý, kto si do životopisu píše medzi záľuby „semiotika“, vie, že v práci S/Z Barthes popísal systém piatich kódov riadiacich „prácu“ textu: sú to kód proairetický, hermeneutický, sémický, symbolický a referenčný. Nebudem ich tu pravdaže vysvetľovať, za zmienku v kontexte tejto recenzie stojí iba posledný z nich. Kultúrny alebo referenčný kód sa týka odkazov na fakty, známe (aspoň pre primerane vzdelaného čitateľa) skutočnosti, pojmy a termíny z dejín, umenia, mytológie, literatúry, skrátka z celého šíreho mimotextového sveta. Za zmienku to stojí preto, že dominantnou stratégiou autora Siedmej funkcie jazyka je doviesť túto funkciu až na samotnú hranicu použiteľnosti. Román je totiž zároveň celá knižnica, encyklopédia, intertextový trezor, banka citátov a referencií.

Kastrácia, abjekt, falogocentrizmus... Borg, Connors a McEnroe. Počas vyšetrovania sú postupne vypočúvaní Foucault, Sollers (zakladateľ slávnej revue Tel Quel), Kristevová či Deleuze – celá plejáda reprezentantov francúzskeho (post)štrukturalistického myslenia. A dialógy s nimi sú doslova prešpikované citáciami, zväčša neoznačenými, z ich diel! Bezmála každú druhú vetu môžeme podozrievať z toho, že si ju Binet odkiaľsi požičal. Už samotný názov pravdaže odkazuje na Romana Jakobsona a jeho 6 jazykových funkcií (vymedzil ich postupne v článkoch „Čo je poézia“ z roku 1933 a „Lingvistika a poetika“ z roku 1958), ako aj na teóriu rečových aktov Johna Langshawa Austina a Johna Searla, najmä tzv. perlokučnú resp. perfomatívnu funkciu. Erotická scéna v Anatomickom divadle je zasa parafrázou pasáže z Tisíc plošín Gillesa Deleuzea a Felixa Guattariho. A keď istý „bulharský lingvista“ prehovorí „Váhání je matkou fantastična“, nemôže ísť o nikoho iného ako o Tzvetana Todorova a citát z jeho knihy Úvod do fantastickej literatúry. Dôjde aj na historické alúzie: tajní agenti vraždiaci otráveným dáždnikom... – to sa naozaj stalo! Nekonečná perspektíva citácií a reťazenie kultúrnych i historických odkazov vyvoláva mierne vertigo. Všetky narážky, odkazy a referencie... sa vám zrejme ani pri najlepšom úsilí, vzdelaní a googlení odčítať nepodarí.

Ak ale aspoň trochu poznáte reálie a napríklad viete, že poznávacím znamením filozofa Bernarda-Henri Léviho (alias „BHL“) je biela košeľa a istá miera domýšľavosti, tak vás také textové hračky a žartovné žmurknutia ako „BHL si vzal černou košili, aby ho nikdo nespoznal“ zaručene pobavia. Alebo keď v knižnici Simon uteká pred prenasledovaním, a „projde ´Psychoanalýzou´, načež se pustí ´Novým románem´, ale z toho se vyklube slepá ulička.“ Inokedy zasa „cítí, jak se mu podlaha dekonstruuje pod nohama.“ Čo-to z kontextu potrebného na pochopenie podobných vtipov obsahuje samotné rozprávanie, ale väčšina referencií zostáva neoznačená. Autor sa prosto spolieha na čitateľovu rozhľadenosť. Ako napríklad pri tejto roztomilej mystifikácii - ako Umberto Eco dostal nápad na svoj prvý román (mimochodom, jeden z Binetových inšpiračných zdrojov, zhodou okolností vyšiel práve v roku 1980):

Eco příběhu o ztraceném rukopisu, kvůli kterému se umírá, se zájmem naslouchá. Zahlédne nějakého člověka s kyticí růží. Duchem se na okamžik zatoulá jinam, hlavou mu bleskne představa otráveného mnicha.

„A jelikož nejsme ve špatném románu...“

Rozprávač, odkrývajúc tak svoju inak neviditeľnú všemohúcu prítomnosť, v jednej chvíli priamo pred čitateľom uvažuje, do ktorej že parížskej kaviarne by mal v danú chvíľu posadiť postavu X. Nakoniec iba s lenivou ľahostajnosťou prenechá rozhodnutie naňho. „Upřímně řečeno, nemám ponětí, tak si ho posaďte, kam chcete.“ Opakované použitie takýchto (seba)reflexívnych operácií evokuje postmoderné hranie sa s čitateľom. Na inom mieste sa zasa dočítame, že autor nás ušetrí kopírovania príslušnej pasáže z Wikipedie o histórii paláca XY..., na takéto zbytočné detaily kašle. A keď ide do tuhého a čitateľ je zvedavý, o čom že sa to tí dvaja, Foucault s Derridom, tak tajnostkársky bavia, autor mu len elipticky odsekne: „Na nějaké prozrazování je ještě moc brzo.“ Binet skrátka čitateľa rafinovane vodí za nos: po tom, čo predviedol celý register všemocného rozprávača, ktorý si s postavami robí, čo sa mu zapáči a vidí im až do žalúdka, ironicky predstiera naivitu a nevinnosť: „Co se právě zdá Simonovi, to nemůžeme vědet, protože nejsme v jeho hlavě, že?“ Samozrejme, že to vedieť môže(me).

Podobne ako pri HHhH, aj tu je totiž zásadná práve metarovina o samotnej povahe románu, o vzťahu faktu a fikcie. Popri princípe referencie je totiž Binetov román založený aj na princípe autoreferencie. Znamená to asi toľko, že otvorene poukazuje na svoju vlastnú vykonštruovanosť, prítomnosť Autora, zakaľuje svoju iluzívnu transparentnosť. Rozprávanie nie je priezračným sklom, ale tlmočením, interpretáciou; a ako uvádza incipit knihy, každý tlmočník má svoje vlastné zámery.

Má ich nepochybne aj autor s postavami; tie sa však občas môžu vzbúriť. Tak ako Simon, ktorý pojme paranoidné podozrenie, že jeho život je román a on sám iba literárna fikcia! Stará známa figúra, pravdaže (Gérard Genette – tiež predstaviteľ francúzskej teórie – ju označuje ako naratívna metalepsa), avšak v Binetovom podaní použitá veľmi sviežim spôsobom.

Za pár měsíců prožil tolik mimořádných událostí, kolik jich podle svých předpokladů neměl zažít za celý život. A Simon pozná román, když na nějaký narazí. Zase si vzpomene na Ecova supranumeraria. Dá si šluka. (...) a jelikož je to to jeho povolání, odhaluje narativní struktury, pomocníky, protivníky, alegorický přesah.

Autor ako sadista a nepriehľadné fikčné entity

Prostredníctvom nepravdepodobných udalostí a prapodivných náhod román akoby sám sebe kladie otázky: Mohlo sa to stať takto? Nie je to príliš vykalkulované? Priehľadné? Z rozprávania sa tak stáva meta-rozprávanie (rozprávanie o rozprávaní), z fikcie metafikcia. „A jaký je vlastně rozdíl (...) mezi jím samotným a Červenou Karkulkou nebo Sherlockem Holmsem?“ pýta sa Simon sám seba pri čítanie Ecovho Lector in fabula. Otázka je však smerovaná skôr na samotného čitateľa, a ten si po krátkom zamyslení s prekvapením odpovedá, že – žiadny. Všetci traja sú predsa iba textové výtvory, fikčné bytosti rôzneho žánru! A čo my? Môžeme si byť istí, že nie sme iba písmenami v nejakej Knihe?

Možno je to pekný brak! A možno v nej dokonca ani vôbec nie sme hlavnou postavou! Ak by sme však aj boli, nie je to ktovieaká útecha. Hlavná postava síce, ako vieme, nezomiera pred koncom; ale ako môže vedieť, či to už náhodou nie je koniec? Čo ak je spisovateľ modernistický sadista, ktorý chladnokrvne utne rozprávanie uprostred vety? End vs. Stop. Šlus!

Binet tak trochu sadistom je (nechcem prezrádzať priveľa), ale predsa len sa správa voči svojmu hrdinovi férovo. Na konci sledujeme dramatický súboj postavy s autorom o holý život. Simona, opäť, zachráni jeho najsilnejšia zbraň: semiotická analýzu. Ale ako preboha prišiel na to, že... (prečítate si v knihe), to nám veru len tak ľahko neprezradí, tajnostkár.

Simon nechce, aby v případě existence onoho spisovatele onen spisovatel pochopil, jak to Simon udělal. Aby se o něm vykládalo, že se v něm dá čísť jako v knize? Ani náhodou.

Daniel Kováčik

Zobraziť diskusiu (0)