Blízkosť
Na prvý pohľad vie každý intuitívne povedať, čo je to rodina. Pri hlbšej úvahe sa ale postupne ukazuje, že nejde len o inštitucionálne zadefinovaný zväzok, ale skôr o kvalitatívne spolužitie, v ktorom hrá kľúčovú úlohu predovšetkým emocionálna väzba medzi rodičmi a deťmi a rodičmi navzájom, pocit bezpečia (nielen fyzického, ale aj ekonomického) a dlhoročná schopnosť vzájomnej komunikácie. Matej Rumanovský sa vo svojom diele Blízkosť dotýka poetickým spôsobom viacerých uvedených tém a otvára ďalšie.
Dôležitosť harmónie
Formovanie rodiny nie je jednoduchý proces. Každý si v nej neustále vytvára vzťahy k ostatným členom, hľadá príležitosti na svoje vlastné záujmy, skúša nastavovanie hraníc, čo je ešte akceptovateľné, čo už nie, pokúša sa dohodnúť a popritom neustále zohrávajú dôležitú úlohu emócie. Množstvo autoriek a autorov sa v súčasnosti zameriava na rôzne dysfunkčné situácie v rodinách, opisujú traumy, zlyhania, fyzické aj komunikačné skraty a problémy, ktoré z nich vyplývajú.
Matej Rumanovský v Blízkosti pristupuje k rodinným väzbám odlišne. Prostredníctvom svojich postáv hľadá priestor na komunikáciu, prirodzený rešpekt k druhému človeku, vzájomnú podporu a vytvorenie takého prostredia, ktoré je zdrojom láskavých spomienok na spoločne strávený čas.
Počiatočná situácia pritom vôbec nie je ideálna. Helen sa ako osamelej matke narodí dcérka Leonie. Následne do ich životov vstúpi Franz a obidve milované osoby sprevádza oddane, uvažuje o vlastnom postavení v novej situácii a verí, že by mohol byť pre Leonie skutočným, nie len nevlastným otcom. O Helen sa až tak veľa nedozvieme, pozornosť sa sústreďuje na vzťah medzi Franzom a Leonie, postupne, od maličkého dieťaťa až po dospelosť, kedy Leonie začína žiť vlastný život. Je sympatické, že sa autor sústredil na budovanie harmónie medzi ľuďmi a prívetivosť, ktorá z toho vyplýva.
Chvála každodennosti
Štýl Mateja Rumanovského je poetický, jednoduchým jazykom opisuje každodenné situácie a dôležitú úlohu zohrávajú vnútorné monológy postáv. Tie sa viackrát vracajú k tým istým situáciám, čitateľstvo tak môže uvažovať spolu s Leonie a Franzom nad dôležitosťou spoločne strávených chvíľ: výletov, prechádzok, rozhovorov počas nich, no aj spoločného mlčania. Ticho nemusí byť nevyhnutne nevhodné, spoločné mlčanie si môžu zúčastnení aj užívať ako prejav zhody a radosti zo vzájomnej prítomnosti.
Autor sa sústredil na budovanie atmosféry, množstvo nevypovedaného (predsa len uplynú roky, počas ktorých sa toho muselo veľa udiať), aby aspoň čiastočne osvetlil aj vzťah medzi Franzom a Helen. V rámci budovania atmosféry nie je cieľom doslovnosť, ale skôr vyvolanie emócií a precítenie spôsobov, akým môže otec prehlbovať svoje puto, predovšetkým k dcére.
Na čo autor postupne prenáša pozornosť je osamostatnenie sa Leonie, jej svet sa oddeľuje od otcovho a uvedomuje si, že citová blízkosť môže zahŕňať aj iných ľudí mimo rámca jej rodiny. Takto vzniká sloboda, ďalší rozmer, aký vie priniesť plnohodnotné porozumenie medzi rodičmi a deťmi. Blízkosť najviac precíti čitateľstvo hľadajúce v knihách aj harmóniu a pokoj, čo v neustálom napätí, v akom žijeme, nie je práve málo.
Matej Rumanovský: Blízkosť
Tatran, 2026