Leto trvá už dlho a ešte sa nekončí. Dvadsiateho šiesteho júna som dopísal prvú časť románu a odvtedy, už viac než mesiac, Vanja a Heidi nechodia do škôlky. Vládne tak u nás ešte väčší zhon než zvyčajne. Nikdy som nepochopil zmysel prázdnin, nikdy som ich nepotreboval, neustále mám chuť pracovať viac. Teraz si však nepomôžem. Prvý týždeň sme plánovali stráviť na chate, na ktorej kúpu ma minulú jeseň nahovorila Linda. Chcel som oddychovať a popritom písať, po troch dňoch sme to vzdali a vrátili sme sa do mesta. Poslať tri malé deti a dvoch dospelých na malý priestor, kde nemáte inú možnosť len utiecť do záhrady a kosiť trávu, nie je geniálny nápad. Najmä ak tam už prídete namrzení. Niekoľkokrát sme sa poriadne pohádali, zrejme sme tým bavili susedov. Stovky úzkostlivo udržiavaných záhradiek plných polonahých starcov vo mne vyvolávali pocit strašnej klaustrofóbie. Deti rýchlo zachytia zmeny nálady rodičov, najmä Vanja reaguje na akúkoľvek odchýlku od bežného tónu a intonácie a ihneď začne robiť to, čo nám najviac prekáža a privádza nás do šialenstva. Meraví frustrovanosťou sa nevieme brániť a je vybavené – krik, plač, hrôza. O týždeň sme si prenajali auto a vyrazili na ostrov Tjörn neďaleko Göteborgu, kam nás pozvala Lindina kamarátka Mikaela – inak Vanjina krstná mama. Ubezpečovali sme sa, či si uvedomuje, že prichádzame s troma deťmi. Nemala s tým problém. Vraj bude s dievčatami vypekať, budú sa chodiť kúpať a loviť kraby, aby sme si užili trochu súkromia aj my. To nás presvedčilo. Priviezli sme sa do tohto čarovného prostredia, zaparkovali sme a vtrhli k nim s deťmi aj so všetkými našimi problémami. Plánovali sme tam stráviť celý týždeň, už po troch dňoch sme naložili veci do auta a vyrazili na juh. Mikaele s Erikom sa očividne uľavilo.

Ľudia, čo nemajú deti, málokedy chápu, čo to znamená. Môžu byť pritom akokoľvek zrelí a inteligentní. Aspoň so mnou to tak bolo, kým som sa nestal otcom. Mikaela a Erik žili pre kariéru. Odkedy som poznal Mikaelu, zastávala významné posty v kultúrnej sfére, Erik riadil nejakú celosvetovú nadáciu so sídlom vo Švédsku. Priamo z Tjörnu odchádzal na pracovné stretnutie do Panamy a odtiaľ na dovolenku do Provensalska. Taký bol ich život. Miesta, o ktorých som ja len čítal, mali oni na dosah. A do toho sme im vtrhli s vlhčenými obrúskami a plienkami, s Johnom, čo lozí kade-tade, s Heidi a Vanjou, čo sa ustavične hádajú a bijú, rehocú sa a rumázgajú, odmietajú jesť pri stole, v ničom nás neposlúchajú, najmä vtedy, keď sme medzi ľuďmi a naozaj nám záleží na tom, aby sa správali slušne. Ony to hneď vycítia. Čím je to pre nás dôležitejšie, tým sú nevypočítateľnejšie, a hoci Mikaelino letné sídlo bolo priestranné, nebolo dosť priestranné na to, aby sa tam deti stratili. Erik sa tváril, že sa vôbec nebojí o inventár domu, chcel pôsobiť ako veľkorysý muž, chápavý voči deťom, no reč tela ho prezradila – ramená držal tesne pri tele, podchvíľou vracal veci na svoje miesto a sledoval dianie chladným pohľadom. Cítil sa spriaznený s miestom, čo poznal celý život, a ľudia, ktorí ho v týchto dňoch obývali, mu boli rovnako cudzí ako krtkovia alebo ježkovia. Rozumel som mu a nemal som ho preto menej rád. Nemali sme šancu spoznať sa lepšie. Študoval v Cambridgei a v Oxforde, niekoľko rokov pracoval ako maklér v londýnskom svete financií. Keď s Vanjou liezli na nejakú skalu pri mori, nechal ju liezť niekoľko metrov pred sebou, kochajúc sa výhľadom a neberúc do úvahy, že dievča má len štyri roky a nie je schopné zvážiť riziko. Musel som jej prísť na pomoc, hoci som v náručí držal Heidi. Keď sme o polhodinu sedeli v kaviarni, nohy sa mi triasli. Poprosil som ho, aby dal Johnovi kúsok žemle, čo som mu položil na stôl, lebo sa musím venovať súčasne dvom dievčatám. Prikývol, no neodložil noviny, čo mal rozčítané, nezdvihol zrak, vôbec si nevšímal, ako John vedľa neho znervóznel, až kým sa nerozreval, červený v tvári od zúfalstva, že žemlička, na ktorú má takú chuť, je na dosah a predsa tak ďaleko. Všimol som si, ako sa Linda na druhom konci stola rozčúlila, nepovedala nič, počkala, kým vyjdeme von a budeme sami, a vyhlásila, že odchádzame domov. Ihneď. Už som si zvykol na jej nálady, preto som len odvrkol, aby už bola ticho a neprijímala zásadné rozhodnutia v zúrivosti. A to ju, samozrejme, ešte väčšmi rozčúlilo a hnev ju neopustil ani do ďalšieho rána, keď sme sedeli v aute.

Nekonečná modrá obloha a málo dramatická, vetrom ošľahaná, no pekná krajina v kombinácii s radosťou detí a faktom, že nesedíme v kupé vlaku alebo na palube lietadla, ako sme v posledných rokoch zvykli, ale šoférujeme vlastné auto, nám trochu zlepšili náladu. Netrvalo však dlho a boli sme tam kde predtým. Hlad nás totiž prinútil zastať. Reštaurácia, kde sme sa chceli najesť, patrila jachtárskemu klubu, čašník nám poradil, že nám stačí prejsť cez most a po takých päťsto metroch sa dostaneme do mesta k druhej reštaurácii. A tak sme sa po dvadsiatich minútach ocitli na moste s hustou premávkou, ťahajúc dva detské kočíky, hladní a s výhľadom na nejakú priemyselnú zónu. Linda zúrila, z očí jej sálala nenávisť. Syčala, že vždy dopadneme takto, nikomu inému sa to nestane, len nám. A teraz namiesto romantického rodinného obeda kráčame vo výfukových plynoch áut po nejakom prekliatom moste. Videl si už niekedy takto kráčať rodinu s troma deťmi? Cesta sa končila pri kovovej bráne s logom bezpečnostnej firmy. Do mesta, aj tak vyzeralo nudne a ošarpane, viedla obchádzka, ktorá by nám ukradla ďalších pätnásť minút. Chcel som Lindu opustiť, lebo sa toľko sťažovala, vždy chcela niečo iné a nikdy pre to nič sama neurobila, len sa sťažovala, sťažovala a sťažovala, nikdy nebrala situáciu takú, aká bola, a keď realita nezodpovedala jej predstavám, vždy to vyčítala mne, a zrejme by sme sa tam aj rozišli, no logistika nás priviedla k sebe, mali sme jedno auto a dva kočíky, nezostávalo nám nič iné, len sa tváriť, že nikto nič nepovedal, a odtlačiť ufúľané a rozhegané kočíky späť cez most do elegantného jachtárskeho klubu, naložiť ich do auta, pripútať deti a odviezť sa k najbližšiemu McDonaldu, ktorý sme našli na čerpacej stanici neďaleko centra Göteborgu, kde som si sadol na lavičku a jedol svoj burger, Vanja s Lindou zostali sedieť v aute a jedli tiež. John a Heidi spali. Plánovaný výlet do zábavného parku Liseberg sme zrušili, v takejto nálade by sa to len zhoršilo, a namiesto toho sme o niekoľko hodín z náhleho popudu zastali pri lacnej a narýchlo zbúchanej takzvanej rozprávkovej krajine, kde všetko bolo až neuveriteľne nekvalitné, zobrali sme deti najprv do akože cirkusu, v ktorom nejaký pes skákal cez kruhy vo výške pása, mocná žena s výzorom východoeurópskeho chlapa, oblečená v bikinách, vyhadzovala tieto kruhy do vzduchu a točila si ich okolo bokov – toto umenie ovládali všetky moje kamarátky už v materskej škole, plavovlasý chlap v mojom veku so šašovskými topánkami, v turbane a s pneumatikami, čo mu prevísali cez orientálne široké nohavice, si lial do úst benzín a pľul oheň k nízkemu stropu. John a Heidi si išli oči vyočiť. Vanja myslela len na búdu, popri ktorej sme prešli, kde mohla vyhrať plyšové zvieratko. Ťahala ma za rukáv a dookola sa vypytovala, kedy tam už pôjdeme. Občas som sa pozrel na Lindu. Držala Heidi v lone. V očiach sa jej leskli slzy. Keď sme vyšli von a vykročili k neveľkým kolotočom, tlačiac každý svoj kočík popri veľkom bazéne s dlhou šmykľavkou, nad ktorou sa týčil obrovský, možno tridsaťmetrový troll, spýtal som sa jej na dôvod.
„Neviem,“ odvetila potichu. „Cirkus ma vždy tak dojme.“
„Prečo?“
„Veď je to také smutné. Malé a lacné. A zároveň krásne.“

Môj boj 2

Ikar/edícia Odeon

vychádza 21.2.2017

preklad: Jozef Zelizňák

Recenzia Tomáša Weissa Po 100 stranách Knausgaarda…

Zobraziť diskusiu (0)