Deti priťahuje všetko tajomné, neznáme a túto ich vlastnosť autorka využila, aby ich priviedla k poznaniu vážnych vecí života. Malých čitateľov živí tajomstvom a podnecuje ich, aby zisťovali, pátrali, aby sa vo vyšetrovaní zorientovali sami a aby nakoniec pochopili, čo je jeho skutočným výsledkom. Názov knihy teda nezavádza, ale presne určuje jej žáner – ide o detskú detektívnu prózu s fantastickými prvkami. Prostredníctvom knihy zažijú čitatelia pocit narastania aj opadávania strachu a na záver pocit víťazstva a ocenenia.

Betka a Cyril sú súrodenci a spolu s rodičmi trávia dovolenku v Londýne. Pohybujú sa v priestore známeho parku St. James, v blízkosti Buckinghamského paláca a v príbehu sa dostanú aj do tmavých londýnskych ulíc, pivníc londýnskych škôl a spoznajú aj útroby záhadného hotela. Mašlejová dovolí čitateľom nahliadnuť aj do spálne jeho veličenstva – kráľovnej, čo iste nie je len tak umožnené obyčajnému smrteľníkovi. Betka je staršia a na rozdiel od svojho brata Cyrila vždy vycíti nejakú záhadu. Cyril je pokojnejší, ale aj ustráchanejší. Kedysi bol závislý na počítačových hrách a na internete. V parku objavia veveričky, ktoré ich spolu so zvláštnym obrazom z hotela, privedú na stopu veľkej katastrofy. Rozhoduje sa o záchrane celého sveta a pomôcť môžu iba odvážni súrodenci. Betka s Cyrilom nakoniec preukážu nielen odvahu, ale aj bystrosť a veľké srdce.

Zloduch Drumnadrochit sa zmocnil celého sveta a na hraniciach krajín vybudoval vysoké múry, ktoré siahajú až do neba a nie je možné ich ani preliezť, ani podliezť, ani nijako zbúrať: „Poviem vám len toľko, že múry vysoké a pevné postavíte len z jednej hmoty: z ľudského hnevu a nenávisti. Ide vskutku o ojedinelý stavebný materiál, ale osobne sa zaň zaručujem. Vydrží všetky búrky sveta, všetky paľby guľometmi aj celé zástupy armád...“ (s. 23). Hlavní hrdinovia postupne odhaľujú, že múry vznikajú z nenávistných komentárov ľudí na internete. Drumnadrochit si pozrel komentáre ľudí na sociálnej sieti: „...a smial sa z nenávisti, akú ľudia dokázali vytvoriť. Tešil sa z každej nahnevanej, štipľavej vety. Ľudia sú veru vynaliezaví. Nedokážu nenávisť zhmotniť ani vysloviť, radšej sa skrývajú za prezývky a ohovárajú sa navzájom na internete. Toľká zbabelosť a podlosť! Ale ja už viem, ako vašu zlobu zužitkovať. Ako ju premeniť na čosi, čo vás od seba navždy oddelí...“ (s. 45). V boji proti nenávisti vo virtuálnom priestore sa Cyrilova chorobná závislosť na počítačových hrách z minulosti premieňa na dôležitú počítačovú kompetenciu, ktorá je potrebná na dolapenie Drumnadrochita. Autorka tak odkazuje, že internet (počítač) je dobrý sluha, ale zlý pán. Ide o aktuálnu problematiku rôznych sociologických, psychologických, psychiatrických, edukačných a iných diskusií, ktorá istým spôsobom vážne vplýva na človeka súčasnosti. Nenávisť šíriaca sa na internetových fórach, komentáre plné vulgárností alebo nepravdivých informácií, majú naozaj veľkú silu a dokážu pohnúť väčšími skupinami ľudí aj jednotlivcom. Manipulácia takýmto zlom dokáže postaviť proti sebe aj celé krajiny.

V závere knihy Betka s Cyrilom pochopia, že zmariť Drumnadrochitove nebezpečné plány dokáže len presný opak jeho zbrane. Kým zloduch bojuje nenávisťou, oni musia bojovať láskou. Je potrebné zaplniť internet pozitívnymi komentármi a šíriť nimi dobro. Riešenia niektorých dospelých sú nedostatočné, napr. americký prezident navrhuje v boji so zloduchom vypustiť bombu, ale tak by ohrozil okrem Drumnadrochita aj milióny nevinných ľudí.

Do boja so zlom, ktoré je na prvý pohľad tak trochu neviditeľné, lebo nepoužíva pušky a guľomety, musia vstúpiť deti a ich čistota: „Detská odvaha, zvedavosť a pravdivosť je tou najsilnejšou zbraňou proti zlu. A zlo dostalo v posledných rokoch celkom inú tvár. Stalo sa neviditeľným.“ (s. 44).

Autorka pri klasickej rozprávkovej polarizácii postáv jasne vymedzuje dobro a zlo a ku kladným postavám príbehu radí aj sčasti personifikované postavy veveričiek, ktoré plnia úlohu tajných poslov a tiež pomáhajú kráľovnej a súrodencom odvrátiť celosvetovú tragédiu. Objavuje sa aj fantastický hmyz – bzučivky, ktoré dokážu realizovať zloduchove plány. Vedia z počítačov nasať zlo, produkovať materiál a postaviť z neho neprekonateľné múry. Bzučivky dokážu rovnakú aktivitu vykonať aj pri práci s dobrom. Nasajú dobro z láskavých komentárov ľudí, a keď ho produkujú, múry zla sa rozpúšťajú, strácajú. Tento fantastický hmyz je v príbehu vykreslený ako poddajný a celkom poslušný tomu, kto nad ním vládne. Bzučivky samé o sebe nechcú byť zlé, ale ich základnou črtou je, že splnia zadania, ktoré dostanú. Autorka tu odkazuje aj na nebezpečenstvo slepej poslušnosti, keď človek nerozmýšľa, nepoužíva vlastnú hlavu, len plní úlohy, nechá sa ovplyvniť (napr. komentárom z internetu) alebo „lieta“ tam a tak, ako všetci ostatní.

Za trochu nešťastnú voľbu považujem obraz produkovania – vylučovania bzučiviek, lebo materiálom na stavbu múrov a aj na ich odstránenie sa fakticky stávajú výkaly zázračného hmyzu. Ale práve tento fakt, ktorý mi pripadá negustovný, môže detského čitateľa pobaviť. Ak už vstupujem do tejto témy a nebudem si brať servítku pred ústa, položím otázku – Ako niekedy nazývame výsmešné komentáre, balast z internetu, hlúposti, konšpirácie, nadávky a pod.? Predsa aj my dospelí, nespisovatelia, ich často označujeme podobne ako výkaly bzučiviek.

Mašlejová bohato využíva dialógy a uplatňuje v nich reálnu psychológiu detí. Má odvahu rozohrať príbeh v zahraničí, opúšťa slovenské reálie, ale vidieť, že prostredie Londýna pozná. Vyberá si naozaj kráľovskú tému – internet, ktorý panuje ako neobmedzený vládca a aj skutočnej kráľovnej vie narobiť starosti. Kráľovnou sa však nakoniec stáva ľudská láska medzi súrodencami, medzi deťmi a rodičmi, medzi človekom a zvieraťom, medzi vyššie postavenými (kráľovná) a nižšie postavenými (ľud), medzi krajinami...

Spisovateľka, podobne ako jej hrdinovia, prejavila odvahu a nepohybuje sa len na povrchu textu, kde sa stačí nechať unášať akciou a napätím. Mašlejová sleduje, čo sa deje vnútri, záhadám vymyslela skutočné príčiny a stáva sa agentom dobra. Lebo byť tajným agentom je fajn. Záleží na tom, koho sledujete.

Silvia Kaščáková

Zobraziť diskusiu (0)