Takýto príbeh je nám vlastný, pretože provokuje k odchodu z krajiny, ktorej prestávame rozumieť. Všade, kam sa pozrieme, je len čistá koncentrácia zla a pomýlenia a my sme si vedomí, že v matematike dve znamienka mínus urobia malý teoretický zázrak a zrazu máme kladnú hodnotu. Politologické hľadisko v sebe takýto grafický optimizmus neskrýva, pretože negatívum podnecuje ešte väčšie a my, pokiaľ disponujeme zdravým úsudkom a svedomie je našou silnou stránkou, ostávame nakazení pesimizmom. Depresia, taká vlastná našej generácii, pramení zo štruktúr, do ktorých sme sa narodili. Ešte sme v nich mnohí nestihli ani plnohodnotne dospieť a vízia budúcnosti je šedá ako expresívna maľba Oskara Kokoschku. Jeho obrazy si obľúbime ľahko, aj bez umenovedného vzdelania, no krikľúňov toxického populizmu si nechceme pripustiť ani s ním, ako vedci. Ak máme pocit, že v tom nie sme úplne sami, dokážeme sa brániť, ale sila opačného tábora nás privedie do choroby, pretože je v šialenom rozpore s tým, čo považujeme za morálne. Tu je ten problém, zašifrovaný vo výraznej polarizácii našej vlastnej krajiny, a to ani nemusíme bojovať s explicitnou formou diktátorského režimu a s jej nástrojmi moci. Kde je „My“ a „Oni“, tam je odveký boj s identitou.

Bielorus Saša Filipenko už niekoľko rokov hľadá s rodinou svoj domov v Európe, a čo ostáva v každom bydlisku rovnaké, je silný sentiment previazaný s koreňmi a nostalgia tvoriaca kľúčovú hodnotu jeho emocionálneho výrazu. Autor je pomerne mladý, narodil sa v roku 1984, ale tradícia deštruktívnej spoločnosti ho prinútila k expresnej zrelosti. Múdry človek by povedal, že tento psychologický stimul kladne pôsobí na kvalitu písania, a Svetlana Alexijevič tvrdenie priamo dokladá, no mimo akejkoľvek kritiky, nie je správne, ak sa cítime cudzincami v zemi, kde sme sa narodili iba náhodou, bez vlastnej voľby. Na utíšenie týchto rozorvaných myšlienok nám slúžia rôzne filozofické utópie o ideálnych spoločenstvách. Žiadna štruktúra však nesľubuje imunitu od kolektívnej únavy a skepsy.

„Ľudský osud, detstvo, mladosť, prvá láska, práca, manželka, dieťa — nič z toho nemá absolútne nijaký význam, ak sa do života človeku zamieša politika.“ (str. 173)

Konštatovanie je krehkou ideovou niťou lemujúcou okraje príbehu ako biely obrus s jemným folklórnym vzorovaním okrajov. Keď sa naň pozrieme zvrchu, zaujme nás starobylým citom pre jemnosť a výraz línií, čistotou, no jeho povrch je prázdny a spod neho trčia štyri rozkývané nohy opotrebovaného stola. Každú z nich drží iný mocenský živel, a čokoľvek chceme na tieto labilné drevá uložiť, musí byť dostatočne ľahké a esteticky príbuzné tejto látke s ľudovým motívom. Nakoniec sa to skončí pri kvetinách vo váze, ktoré predtým niekto vytrhol zo zeme, aby na pár momentov dekorovali čísi interiér.

Podobný osud vytrhnutej kvetiny má aj mladý ašpirant na violončelistu, no aby sa stal virtuózom, chýba mu zrelosť a v neposlednom rade aj vôľa, ku ktorej ho chce mentorsky inšpirovať starká — Elvíra Alexandrovna, vzdelaná a starostlivá žena s dostatočnou bystrosťou na to, aby videla, že mladícke správanie je v kontraste s jej romantickou predstavou o hudobníckej kariére vnuka. Vie, že ho neudrží pri trénovaní násilím, no dostatočne dôrazne sa v ňom snaží vyvolať výčitky. Poznáme to, za každým rodičovským pokarhaním v minulosti a protestným zabuchnutím dverí tieto slová začali pod kožou účinkovať, no my sme sa báli pripísať tejto podivnej psychologickej chémii status pravdy.

Nie je žiadnym autorským tajomstvom, že centrálnym motívom knihy Bývalý syn je dlhoročná kóma hlavného hrdinu, čím sa aj vystrieda dramatická pozícia tejto reprezentácie a úlohu preberá Elvíra Alexandrovna. Bojuje s medicínskym postojom k vegetatívnemu stavu vnuka, pretože inak sa ani nazvať nedá, tiež s apatiou okolia, no a robí všetko pre to, aby nohy tohto imaginárneho stola boli dostatočne pevné, váza vždy plná vody a kvety čerstvé. Aby sme sa necítili v metafore príliš sladko, práve puto starej mamy k vnukovi je krásnou a čistou formou absolútnej lásky, ktorá má k takýmto obrazom blízko, a nie je na tom nič zlé ani gýčové, že Franciska starká volá „môj zlatý“, že na neho nezanevrie a stane sa na dlhé roky jeho najbližšou spoločníčkou, lebo mnohé starké také naozaj sú. Je úplne bezvýznamný dôvetok — Ja som ti to hovorila — vôbec nič by nedosiahol. Svojím spôsobom by mohol totiž dostať do svárov aj starú mamu, lebo vo svojom presvedčení o „zmŕtvychvstaní“ je osirelá. Tiež jej všetci hovoria, že takto to už bude navždy a má sa s tým vyrovnať.

Môžeme túto nečinnosť, alebo ak chceme kómu, nazvať aj letargiou. Nie je to dávno, čo sa samozvaný bieloruský diktátor domáhal svojho panovníckeho kresla so zbraňou v ruke. Komický obraz, ako mohutný Alexander Grigorievič Lukašenko v zle priliehavej nepriestrelnej veste kráča námestím evokujúcim bojisko poza chrbát ozbrojených policajtov späť na násilne vydobyté miesto so samopalom v rukách. Opozičná kandidátka Sviatlana Heorhijevna Cichanovská utiekla do Litvy, odkiaľ rezolútne odmietala výsledky zmanipulovaných volieb, kde tento fúzkatý krutovládca získal údajných 80 %. Ani ten nepravý výsledok nemôže byť s mierou a vkusom. Musí byť jasné, že ide o mačistického majstra sveta, čo vo mne s hnusom zanecháva pocit, ako keď som sa raz dočítal o fiktívnych športových výsledkoch, ktoré s bizarným pátosom deklarovala neslobodná Severná Kórea — všetkým dali. Také vysoké percento síce nie je reálne, napriek tomu však prezident nezostáva vo svojej politickej funkcii vykorenený a osamotený. Už len fakt, že je niekto, kto je ochotný ho brániť a tvári sa pritom vážne, je alarmujúci. Pri výkone tejto funkcie sa neštíti surovo mlátiť svojich krajanov. Ale ako sa proti tomu vzoprieť, keď nestačia masové protesty, keď nádej, akú sme videli v Bielorusku a na Ukrajine vo forme gigantického odporu, bola potlačená násilím?

„Politici nemajú idey. Nemajú plány! Nie sú schopní postaviť jediného opozičného kandidáta, všetci sa starajú len o seba. Nemáme nijakých politikov! Sú len ľudia, som ja, čo už nechce žiť v tomto absurdistane, chápeš?! Nejdem na námestia preto, že sa chcem s niekým pobiť alebo robiť revolúciu! Nechcem sa s nikým biť, nechcem vykrikovať heslá, len sa chcem presvedčiť o tom, že celý tento surrealizmus nie je pravda, že celý tento nezmysel, čo dávajú v televízii, že ten humbug, čo vykladajú hlásatelia, neexistuje, že je to obyčajná mydlová bublina! Chcem sa ako rímsky Cincinnatus pokojne vrátiť na svoje pole. Chcem, aby sa na konci všetky tieto potemkinovské dekorácie zrútili! Chcem proste vidieť, ako okrem mňa vyjdú do ulíc aj iní ľudia, ktorí tak ako ja neveria tejto fraške. Potrebujem uveriť, že nie som jediný rukojemník v tomto blázinci.“ (str. 176)

Saša Filipenko: Bývalý syn

Vydavateľstvo E.J., 2022

Preklad: Katarína Strelková, Alexandra Strelková

Zobraziť diskusiu (0)