Rozhovory odhaľujú rozdielne metodologické prístupy, spoločné presvedčenie o potrebe prekročiť úzko národné rámce a kriticky skúmať minulosť ako spoločné európske dedičstvo. Kniha zároveň ponúka cenný pohľad na vývoj historického myslenia a jeho úlohu pri formovaní identity jednotlivcov i spoločností. Pre čitateľa predstavuje nielen záznam intelektuálnych dráh štyroch významných vedcov, ale aj podnet na širšie premýšľanie o povahe a zmysle historickej vedy.

Publikácie založené na hĺbkových rozhovoroch s osobnosťami, ktoré významne ovplyvnili svoj odbor, bývajú nielen obohatením poznania, ale aj povznesením ducha. Osobitne zaujímavé sú prípady, keď sa rozhovor odohráva medzi dvoma odborníkmi rôznych generácií – keď mladší kolega spovedá staršieho, ktorý sa môže vrátiť k svojim myšlienkovým východiskám, vysvetliť dôvody svojich záverov a objasniť, prečo niektoré z nich neskôr revidoval. Takéto dialógy umožňujú lepšie pochopiť, ako vnímal odborník určitú problematiku v danom čase, čo považoval za dôležité a čo, naopak, prehliadal – a čo sa neskôr ukázalo ako zásadné. Rozhovory dvoch odborníkov nad odbornými témami bývajú inšpiratívnym intelektuálnym zážitkom. Niektorým čitateľom môžu zároveň ponúknuť návod, ako preklenúť vlastné ťažké obdobia, alebo nádej, že nepriaznivé okolnosti sa dajú prekonať. A ak je čitateľ z rovnakého odboru, získa navyše množstvo poznatkov koncentrovaných na jednom mieste.

V tomto duchu vyšla v roku 2024 v českom vydavateľstve Academia, v edícii Paměť, publikácia s názvom Časy otřesů. Čtyři medievisté a dvacaté století ve střední Evropě. Kniha ponúka štyri rozsiahle rozhovory so stredoeurópskymi medievalistami, ktoré nielen mapujú ich životné a vedecké dráhy, ale sú zároveň jedinečným svedectvom o vývoji historiografie v kontexte politických a spoločenských otrasov 20. storočia. Respondentmi sú poľský historik Jerzy Kłoczowski (1924 – 2017), maďarský historik János M. Bak (1929 – 2020), český historik František Šmahel (1934 – 2025) a rakúsky historik Herwig Wolfram (1934). Všetci štyria sú generačnými rovesníkmi, ktorí vyrastali počas druhej svetovej vojny a ich profesionálna dráha sa odohrávala v čase studenej vojny i v prvých desaťročiach 21. storočia.

Spája ich nielen podobná životná skúsenosť s akademickou sférou, ale aj mimoriadna energia, s akou pristupovali k poznávaniu minulosti a k snahe odpovedať na otázky, ktoré ich zaujímali. Rovnako ich charakterizuje presvedčenie, že kvalitný výskum môže prostredníctvom univerzitného vzdelávania pozitívne ovplyvniť spoločnosť. Ich vášeň spoznávať dejiny sa prejavila aj v mnohých vedeckých iniciatívach, ktoré sami iniciovali alebo realizovali v spolupráci s kolegami. Dôležitou súčasťou ich pôsobenia bola aj snaha vytvárať príležitosti pre študentov a mladších kolegov a podporovať ich výskumné zámery. Každý z rozhovorov ukazuje odlišný prístup k výskumu i špecifické typy skúseností.

Prvá kapitola knihy je venovaná poľskému historikovi Jerzymu Kłoczowskému. Rozhovor s ním vedie jeho bývalý študent a kolega Pawel Kras. Kłoczowski sa vo svojom bádaní zameral najmä na dejiny kresťanských komunít, kresťanskej zbožnosti a osobitne na dominikánsky rád. Štúdium dejín rádu ho postupne priviedlo k širším otázkam stredovekého kresťanstva (s. 82). Podľa jeho názoru sú dejiny dominikánov úzko späté s rozhodujúcimi historickými javmi, ktoré formovali cirkev a Európu ako celok. Táto perspektíva mu umožnila skúmať aj vznik európskeho kultúrneho priestoru a koncept toho, čo dnes nazývame európskou identitou.

Kłoczowski dospel k záveru, že európska civilizácia vyrástla z komunitného usporiadania, v ktorom jednotlivé spoločenstvá, štáty a sociálne skupiny postupne získavali svoje práva. Rovnaký princíp platil aj pre mestá a dediny, ktoré si časom vydobyli autonómiu (s. 28 – 29). Zároveň si uvedomoval, že historický výskum musí presahovať úzke etnocentrické či nacionalistické rámce. V rozhovore poukazuje aj na nebezpečenstvo inštrumentalizácie histórie:

„Od nepaměti různé vlády a vládcové využívali historii pro svoje vlastní účely, protože si byli velmi dobře vědomi síly opakovaného připomínání si minulosti... Možno by stálo za úvahu komplexně prozkoumat metody konstrukce dějin, které používal komunistický režim v Polsku. J. Stalin dobře věděl o důležitosti historického narativu jako nástroje pro dosažení politických cílů.“

Jeho postrehy sú aktuálne aj dnes, keď politické elity stále hľadajú spôsoby, ako ovplyvniť interpretáciu minulosti. Práve preto podľa neho nesmie chýbať odborná a verejná diskusia o tom, ako minulosť vnímame a hodnotíme. Kłoczowski zdôrazňuje, že dialóg je vo vede aj vo verejnom priestore nevyhnutný:

„Dovolte mi poznamenat, že debata je koncept, který lze vysledovat až nazpět ke středověké univerzitě a scholastické tradici, jež učila pravidlům toho, jak dosáhnout určitých pravd za pomocí argumentů pro a proti... Pravidla debaty a vyjednávání pravdy představují základ evropské intelektuální kultury, která se zrodila na univerzitách a pronikla do rozličných sfér společenského života“ (s. 112).

Životná dráha Jánosa M. Baka je plná zvratov a nových začiatkov. Po dramatických udalostiach roku 1956, keď sa rozhodol opustiť rodné Maďarsko po vpáde sovietskych vojsk, sa jeho profesijný i osobný život viackrát nanovo formoval. Rozhovor s ním vedie jeho bývalý študent a neskorší kolega Gábor Klaniczay.

Obdivuhodná je Bakova schopnosť vytvoriť si v novom prostredí kolektív spolupracovníkov a rozvíjať rôznorodé výskumné témy. Okrem bádania o stredoveku – venoval sa napríklad panovníckym rituálom či dejinám roľníctva – sa zaujímal aj o moderné dejiny. Rozsiahla sieť kontaktov, ktorú si vybudoval počas pôsobenia na viacerých univerzitách, mu umožnila organizovať významné medzinárodné konferencie a od 80. rokov cielene hľadať spôsoby, ako do vedeckého života zapojiť aj krajiny „za ostnatým drôtom“.

Po získaní pasu Spolkovej republiky Nemecko a neskôr aj kanadského občianstva pravidelne navštevoval kolegov v Maďarsku, Poľsku či bývalom Československu, prinášal im nové knihy, časopisy a fotokópie dôležitých prameňov. Stál pri zrode viacerých medzinárodných inštitúcií – okrem iného Katedry medievalistických štúdií na Stredoeurópskej univerzite a Stredoeurópskej výskumnej siete pre stredovek (Medieval Central European Network, MECERN). Rozhovor s ním sa preto sústreďuje predovšetkým na jeho organizačné a inštitucionálne aktivity.

Zaujímavým momentom jeho uvažovania je reflexia geografických pojmov, ktoré sa bežne používajú v historickom diskurze. Bak nerád pracuje s označeniami ako „východná“ či „stredná“ Európa a uprednostňuje skôr koncept „periférie“. Upozorňuje tiež, že pojem „región“ nemožno automaticky aplikovať na stredoveké prostredie – otázne je, či o ňom vôbec môžeme hovoriť ako o vopred danej entite. Podľa jeho názoru by historici mali byť opatrní a vyhýbať sa premietaniu moderných kategórií do stredovekého kontextu (s. 248, 251).

Tretia a zároveň najrozsiahlejšia kapitola knihy je venovaná českému historikovi Františkovi Šmahelovi, ktorého vedecký i životný príbeh možno označiť za mimoriadne bohatý a inšpiratívny. Svoje bádanie sústredil najmä na obdobie neskorého stredoveku, osobitne na české reformné hnutie a husitskú revolúciu. Na pochopenie procesov odohrávajúcich sa v tomto období však pokladal za nevyhnutné vnímať ich širší kontext – intelektuálny vývoj, ako aj spoločenské a hospodárske súvislosti, ktoré zásadne ovplyvňovali politické dianie.

Šmahel dokázal preniknúť do všetkých týchto dimenzií a výsledkom jeho práce je množstvo štúdií aj samostatných monografií. Pri skúmaní spoločenských pohybov, predovšetkým v mestskom prostredí neskorostredovekých Čiech, načrtol na základe pramenných analýz pozoruhodnú tézu o prvkoch moderného nacionalizmu – teda o sebeidentifikácii národa na jazykovom princípe, ktorá sa začala formovať práve v mestách. Pôvodne šľachtická identita sa tu rozširovala do širších vrstiev obyvateľstva a formovala vyhranené národné spoločenstvá. Podobný proces možno sledovať aj v mestách severnej časti Uhorského kráľovstva so slovansky hovoriacim obyvateľstvom, čo dokladá aj listina Privilégium pro Slavis z roku 1381, udelená Ľudovítom Veľkým mestu Žilina.

Autorka predhovoru a doslovu českého vydania Pavlína Rychterová kladie Šmahelovi nielen odborné, ale aj osobné otázky, pričom mu ponecháva priestor na rozsiahle odpovede. V nich odhaľuje nielen svoje vedecké postoje, ale aj hodnoty, ktoré formovali jeho život. O Janovi Husovi hovorí:

„Hus se mi vždycky jevil jako někdo, k němuž já mám vnitřně dost daleko, a nakonec se to odrazilo i v této knize (Jan Hus. Život a dílo. Praha 2013). Ale převážil respekt k hodnotám, které jsem chtěl akcentovat i pro naši dobu. Postupoval jsem v tom ovšem velmi opatrně, protože naše doba je velmi citlivá na každé přehnané gesto... Ale teď to cítím tak, že jsem asi měl víc akcentovat právě tu vzorovost této osobnosti, paradigma Husa jako někoho, kdo ční nad dějinami. Lidstvo takové příklady potřebuje, aby mělo určité vzory. Protože takové vzory jsou účinnější než nějaká abstraktní schémata.“

Šmahelov osobný príbeh možno rovnako označiť za vzorový. Počas normalizácie odmietol robiť kompromisy s komunistickým režimom a odišiel z akademického prostredia, aby pracoval ako vodič električky v Prahe. Napriek tomu zostal v kontakte s vedeckým dianím a pravidelne sledoval novú literatúru dostupnú v Národnej knižnici v Klementine.

Po roku 1989, keď sa mohol naplno vrátiť do akademického prostredia, sa aktívne zapojil do organizovania vedeckého života. Spoluzakladal Centrum medievalistických štúdií (Centrum medievistických studií, CMS), ktoré sa postupne vyprofilovalo na poprednú inštitúciu v oblasti stredovekých štúdií. Napriek tomu, že počas väčšiny svojho profesionálneho života nemohol cestovať do zahraničia, dokázal vybudovať sieť kontaktov, ktorá pomohla rozvoju nového centra.

Posledný rozhovor v knihe vedie Walter Pohl, žiak rakúskeho historika Herwiga Wolframa. Podobne ako v predchádzajúcich kapitolách sa dialóg začína spomienkami na detstvo a študentské roky, no Wolframov životný príbeh sa od ostatných výrazne líši. Na rozdiel od kolegov totiž prežil celý svoj život v Rakúsku, ktoré po roku 1955 patrilo k slobodnému svetu – čo sám označuje za veľké šťastie a obrovskú výhodu.

Za určujúcu skúsenosť považuje rok 1946, keď sa po vojnových útrapách začali životné podmienky zlepšovať. „Táto veskrze pozitívní zkušenost, že je to stále lepší a lepší, pravděpodobně formuje můj osobní optimismus dodnes,“ spomína Wolfram (s. 481).

Z rozhovoru jasne vyplýva Wolframov dôraz na potrebu napísať moderné dejiny Rakúska. Spôsob, akým sa tohto projektu ujal, môže byť inšpiratívny aj pre slovenskú historiografiu. Po skončení prvej svetovej vojny – a pre Slovensko najmä po roku 1993 – sa totiž Rakúsko i Slovensko ocitli v situácii, keď bolo nevyhnutné nanovo definovať vlastnú identitu. Rakúsko bolo celé stáročia súčasťou rozsiahleho mnohonárodného súštátia, v ktorom vládla dynastia ovládajúca značnú časť Európy. Slovensko sa zasa vďaka vzniku Československa po prvý raz jasne politicky a geograficky vymedzilo. Od prelomu 11. a 12. storočia bolo integrálnou súčasťou najprv Uhorského kráľovstva, neskôr Rakúsko-Uhorska a nemalo vlastné geografické ani politické hranice. Každé spoločenstvo však potrebuje ontologickú istotu – a práve samostatné štáty ju hľadajú aj prostredníctvom „národných príbehov“, teda prostredníctvom nového prerozprávania vlastnej minulosti.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 vzniklo viacero syntetických monografií, ktoré sa pokúšali sprostredkovať „národný príbeh“ a ukotviť historickú pamäť nového štátu. Po viac ako troch desaťročiach by však bolo vhodné tieto príbehy nanovo prehodnotiť a prerozprávať – nielen so zreteľom na nové poznatky a metodologické prístupy, ktoré historiografia priniesla, ale aj s cieľom vytvoriť inkluzívnejší obraz minulosti. Minulosť by totiž mala byť vyrozprávaná tak, aby sa v nej mohli nájsť všetci obyvatelia krajiny bez ohľadu na svoj pôvod, jazyk či kultúrnu identitu. Jedným z pozitívnych príkladov tohto smerovania je aj prepracovaná verzia Dejín Slovenska Dušana Kováča z roku 2023, ktorá predstavuje dôležitý krok k takémuto komplexnejšiemu pohľadu.

Wolfram si uvedomoval historický okamih, v ktorom sa jeho generácia ocitla. Ako mu povedal jeho starší kolega Heinrich Fichtenau: „Jste první rakouskou generací, pro kterou je Rakousko tak samozřejmé, že můžete napsat dějiny Rakouska. Využijte té příležitosti!“ Wolfram túto výzvu prijal a značnú časť svojej energie venoval príprave štrnásťzväzkovej edície dejín Rakúska od praveku až po rok 1990. K projektu pristupoval nesmierne zodpovedne a venoval mu dlhoročnú prípravu, ktorej predchádzala rozsiahla debata. Začala sa konferenciou s názvom My – ty – já, venovanou problematike rakúskych dejín v porovnaní s koncepciami nemeckých, pruských, ruských, izraelských, českých, slovenských či slovinských dejín. Cieľom bolo nájsť spôsob, ako prezentovať historické poznanie tak, aby zodpovedalo prameňom, bolo vedecky fundované a zároveň zrozumiteľné širšej verejnosti. Výsledkom mali byť dejiny Rakúska, ktoré by prispeli k formovaniu demokratickej a otvorenej identity a s ktorými by sa mohli stotožniť obyvatelia „medzi Bodamským a Neziderským jazerom“ (s. 545 – 546).

Dôležitou súčasťou tohto projektu bola aj snaha vyrovnať sa s povojnovým mýtom, podľa ktorého bolo Rakúsko prvou obeťou nacizmu. Wolfram konštatuje, že takéto mýty môžu byť v určitých historických chvíľach užitočné, no je nevyhnutné ich v pravý čas odložiť (s. 482).

Kniha Časy otřesů ponúka štyri rozdielne prístupy k historickému výskumu a jeho interpretácii. Zo všetkých rozhovorov jasne vyplýva, že respondenti odmietajú chápať nacionalizmus ako vhodný rámec historiografického myslenia – považujú ho za slepú uličku, ktorá znemožňuje pochopiť minulosť v jej komplexnosti. János M. Bak upozorňuje na nebezpečenstvo prenášania moderných štátnych hraníc do stredovekého kontextu a varuje pred nekritickým používaním pojmu „región“.

U niektorých slovenských historikov sa však nacionalistický, a neraz aj primordialistický prístup – presvedčenie, že Slováci ako národ existovali už od raného stredoveku – stále prežíva. Opakovane sa objavujú pseudoargumenty o potrebe „národného“ výkladu dejín, akoby práve taký prístup zaručoval ich pravdivosť či autenticitu. Herwig Wolfram pritom jasne ukazuje, že aj vytváranie „národných dejín“ sa dá uchopiť kriticky a otvorene: obyvatelia Rakúska si po roku 1955 potrebovali vybudovať novú identitu, ktorá by nebola zviazaná s dynastiou Habsburgovcov a ich ríšou, ale s modernou republikou. Úzko národný rámec však často bráni pochopiť širšie súvislosti minulosti a ukázať, ako jednotlivé javy a procesy presahovali hranice dnešných štátov a ovplyvňovali celé európske prostredie – vrátane územia, ktoré dnes tvorí Slovenskú republiku.

Rozhovory z knihy Časy otřesů ponúkajú hlboký vhľad nielen do životných osudov štyroch významných historikov, ale aj do „kuchyne“ historiografického myslenia. Pavlína Rychterová v úvode českého vydania pripomína: „Historie potřebuje nejen dobré žáky, ale i výborné učitele; každý, kdo ji vykládá, nese značnou zodpovědnost. Umožňuje nám lépe porozumět okolnímu světu i našemu místu v něm.“

Tieto slová získajú svoj plný význam až po prečítaní celej knihy a po dôkladnom zoznámení sa s príbehmi Jerzyho Kłoczowského, Jánosa M. Baka, Františka Šmahela a Herwiga Wolframa. Čitateľ zo Slovenska si pritom možno položí otázku, prečo medzi respondentmi nefiguruje žiadny slovenský historik stredoveku – odpoveď však, ak bude čítať pozorne, pravdepodobne nájde sám.

Časy otřesů nie sú knihou pre bežného čitateľa hľadajúceho populárne rozprávanie o minulosti. Oslovia však každého, kto považuje dejiny za vášeň a intelektuálne dobrodružstvo a kto túži pochopiť nielen to, čo sa v minulosti odohralo, ale aj to, ako sa o nej premýšľalo a ako sa formovali samotné základy historickej vedy. Rozhovory so štyrmi významnými medievalistami nie sú iba záznamom ich životných dráh, ale aj sondou do sveta ideí, ktoré formovali historické myslenie 20. storočia – a ktoré pripomínajú, že dejiny nemožno uzatvoriť do úzkych národných rámcov.

Zobraziť diskusiu (0)