Román Harriet Beecher Stoweovej (1811–1896), ktorý naposledy vyšiel po česky i po slovensky už pomerne dávno vo vydavateľstvách kníh pre deti a mládež (Albatros resp. Mladé letá), bol v čase svojho vzniku knihou doslova revolučnou. Formálne síce nijako neprekračoval kánony súdobej literatúry a bol výrazne ovplyvnený autorkinou hlbokou zbožnosťou, obsahovo sa však dovtedy nevídaným spôsobom dotkol tém, ktoré hlboko rozdeľovali spoločnosť Spojených štátov amerických od okamihu ich založenia. Na jednej strane stáli vzletné slová Deklarácie nezávislosti:

„Považujeme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení si rovní, že ich Stvoriteľ obdaril neodcudziteľnými právami, medzi ktoré patria právo na život, slobodu a hľadanie šťastia.“,

na strane druhej fakt existencie otroctva, keď časti obyvateľstva, miliónom čiernych otrokov, boli akékoľvek práva odňaté, boli majetkom pánov, ktorí ich poväčšine bezuzdne vykorisťovali, kupovali a predávali ako dobytok, pri pokuse o útek prenasledovali ako lovnú zver a za každý náznak odporu alebo útek s mimoriadnou krutosťou trestali. Aby Únia severných a južných území vôbec mohla vzniknúť, boli do Ústavy Spojených štátov z roku 1788 zakotvené kompromisy, ktoré inštitút otroctva v južných štátoch Únie chránili.

Južania, ktorých výnosné bavlníkové, trstinové, tabakové a indigové plantáže sa bez práce černochov nezaobišli, otroctvo ospravedlňovali odkazmi na Starý zákon (napr. v Knihe Levitikus, Lv 25, 44–46) alebo maľovali falošný obraz otroctva ako dobročinnej inštitúcie, v ktorej sú duševne (a rasovo) menejcenní otroci v opatere majiteľov, ktorí ich považujú div nie za členov svojej rodiny.

(Takýto mýtický obraz bieleho Juhu pretrval až do 20. storočia, keď ho oživil Hollywood a populárna literatúra. Juh ako vľúdnu zem šťastných otrokov naružovo maľovali napr. priekopnícky film D. W. Griffitha Zrod národa z r. 1916 alebo Odviate vetrom, román Margaret Mitchellovej z r. 1936 a rovnomenný film Victora Fleminga z r. 1939.)

Príbeh Chalúpky strýčka Toma (Uncle Tom’s Cabin) rozmetal na prach mýtus o vľúdnom Juhu a starostlivých otrokároch. Priamou inšpiráciou preň bol otrasný zážitok z februára 1851, keď Beecher Stowe videla na vlastné oči, ako dvaja otroci bičujú na smrť tretieho, starca, pričom ich k tomu núti a povzbudzuje ich brutálny biely majiteľ. Bičovaný starec sa stal v románe strýkom Tomom, takmer kristovskou postavou; krutý beloch sa v knihe volá Simon Legree.

Okrem južnej vetvy románu, osudov úbohého dobráka Toma, má Beecher Stoweovej román aj severnú líniu, príbeh odvážnej Elizy Harris, ktorá aj so synčekom ušla na sever, aby sa tam znovu stretla so svojím manželom. Aj tam však nad nimi neustále visel Damoklov meč v podobe „zákona o utečených otrokoch“ (Fugitive Slave Act) z r. 1850. Ten prikazoval aj občanom severných štátov Únie, kde bolo otroctvo zrušené, aby utečených otrokov z Juhu vracali ich majiteľom. (Odporcovia otroctva dali zákonu prezývku Bloodhound Law, lebo lovci hľadajúci utečených otrokov často využívali psy z plemena bladhaundov.)

Chalúpka strýčka Toma v príbehoch plnokrvných postáv presvedčivo odhalila temné stránky otroctva: kšeftovanie s otrokmi, neľútostné rozdeľovanie ich rodín, mužov od žien, rodičov od detí, krutosť zaobchádzania s otrokmi, sexuálne zneužívanie otrokýň, dôsledky „bladhaundového zákona“, atď. Ohlas románu, ktorý od júna 1851 vychádzal na pokračovanie, bol vo verejnosti enormný. Keď vyšiel v r. 1852 knižne, za deň sa predalo 3000 výtlačkov a v priebehu nasledujúceho roka okolo 300 tisíc. Traduje sa historka, že sa prezident Abraham Lincoln na začiatku občianskej vojny Juhu proti Severu (1861–1865), ktorej výsledkom bolo zrušenie otroctva, stretol s Beecher Stowe a povedal jej: „Takže vy ste tá drobná žena, ktorá napísala knihu, čo spustila túto veľkú vojnu!“ Román mal aj medzinárodnú odozvu, chválou nešetrili o.i. Ivan S. Turgenev, Victor Hugo, Lev N. Tolstoj alebo George Eliot.

(Mimochodom, v r. 1853, rok po Chalúpke, vyšli pamäti Solomona Northupa Dvanásť rokov otrokom, ktoré autor venoval Beecher Stowe. Northup sa narodil ako slobodný černoch v New Yorku, odkiaľ ho však uniesli a predali ako otroka na Juh. Dvanásť rokov hrdlačil v Louisiane, kým sa mu podarilo tajne kontaktovať priateľov, ktorí dosiahli jeho prepustenie. Northupove pamäti upadli do zabudnutia a boli znovu objavené takmer po sto rokoch. V r. 2013 sa stali predlohou rovnomenného filmu režiséra Steva McQueena, ktorý bol ocenený tromi Oscarmi.)

***

Román The Underground Railroad od Colsona Whiteheada (vyd. Doubleday, 2016; česky Podzemní železnice, prel. Alžběta a Jan Dvořákovi, vyd. Jota, 05/2018; slov. Podzemná železnica, prel. Vladislav Gális, vyd. Ikar, 06/2018) nás opäť pomyselne prenáša do čias Chalúpky strýčka Toma: do polovice 19. storočia, na americký Juh plantáží, ktorých majitelia kruto, nemilosrne a zúfalo bránili inštitút otroctva, nahlodávaný abolicionistickými myšlienkami, ktoré sa šírili zo Severu. Hoci sa slovo vojna v jeho texte nevyskytne ani raz, konflikt hroziaci rozpoltenej Únii južných a severných štátov visí vo vzduchu. Román je zasadený do minulosti, no jeho výrazové prostriedky zodpovedajú dnešku; to, čo Beecher Stowe zabalila do sentimentálneho, romantického hávu 19. storočia, opisuje Whitehead súčasným jazykom, krutým a brutálnym, primeraným brutalite a krutosti toho, čo hrdinovia jeho knihy – a milióny afroamerických otrokov, ktorých personifikujú – v tých časoch zažívali.

Štyridsaťosemročný Colson Whitehead sa narodil v New Yorku a vyrastal na Manhattane, študoval na slávnej Harvardovej univerzite. Podzemnou železnicou, za ktorú získal okrem Pulitzerovej ceny (2017) aj Národnú knižnú cenu za beletriu (2016), Carnegieho medailu (2017) a Cenu Arthura C. Clarka (2017), nezažiaril spisovateľ po prvýkrát. Je to už jeho šiesty román; úspešný debut The Intuitionist (1999) v recenzii vychválil John Updike; druhý román, John Henry Days (2001), bol tiež nominovaný na Pulitzerovu cenu.

Podzemná železnica bol historicky krycí názov siete tajných ciest, bezpečných domov a útočísk, které využívali v prvej polovici 19. storočia otroci pri úteku z juhu do slobodných štátov Únie na severe USA a do Kanady. Cenným zdrojom informácií o tomto mimoriadnom fenoméne sa stala kniha Williama Stilla The Underground Railroad: Authentic Narratives and First-Hand Accounts (Podzemná železnica: Autentické príbehy a svedectvá z prvej ruky, 1872). Still, ktorého volajú aj „otcom Podzemnej železnice“, sám syn otrokov, pomohol ujsť stovkám súkmeňovcov a mnohých ukrýval vo svojom dome vo Philadelphii. O všetkých si viedol podrobné zápisky s krátkymi životopismi a s mnohými bol aj neskôr v kontakte. V záznamoch často používal železničiarsku terminológiu.

O zmysle svojich zápiskov Still v úvode knihy napísal:

„Je naliehavou úlohou slobodných farebných ľudí podať svedectvo, aby tak podporili úsilie rasy prekonať zostávajúce prekážky, ktoré pochádzajú z útlaku, nevedomosti a chudoby.“

Mapa únikových ciest siete Podzemnej železnice na severe USA a v Kanade. Zdroj: Wikipedia.

Vo Whiteheadovom románe je ústrednou postavou Cora, otrokyňa na bavlníkovej plantáži v južnom štáte Georgia. Otrokyňou bola jej babička, ktorú uniesli z dediny v africkom Dahomé, aj jej matka. Cora je dvojitým vydedencom, jednak ako černoška a otrokyňa, ale aj preto, že jej matke sa ako jedinej podarilo z plantáže úspešne uniknúť – ušla bez dcéry a nikdy sa ju nepodarilo nájsť. Od útleho detstva je tak Cora nútená zúrivo brániť svoj kúsok miesta vo svete plnom biedy a utrpenia. Keď sa však raz vlastným telom snaží ochrániť malého chlapca, na ktorom si vybíja zlosť neľudský majiteľ plantáže, dostane sa jej krutého trestu. Pochopí, že ju tam už čaká len utrpenie a smrť. Caesar, vzdelaný otrok, ktorého na plantáž nedávno predali z Virgínie, jej rozpráva o podzemnej železnici a nakriatne ju, aby spolu ušli. Začne sa tak strastiplná cesta za slobodou, plná nástrah a nečakaných zvratov.

V románe sa pravidelne striedajú kapitoly, ktoré chronologicky sledujú peripetie Corinho úteku zo štátu do štátu, s odbočkami venovanými vedľajším postavám románu a pozadiu ich činov a správania. Každá zastávka Corinej gulliverovskej púte predstavuje iný svet, každý z týchto svetov reprezentuje iný aspekt osudov čiernych obyvateľov Nového sveta, ktorý akoby bol podľa božieho plánu predurčený na to, aby si ho biely dobyvateľ podmanil. Jednoduchú belošskú logiku ovládnutia Nového sveta vložil Whitehead do úst postavy vášnivého lovca Ridgewaya:

„Kdyby negři měli být svobodní, tak by nebyly v řetězech, a kdyby si měli rudoši udržet vládu nad zemí, byla by pořád jejich. A kdyby bílý muž nebyl předurčen k tomu, aby se zmocnil nového světa, nepatřil by mu. (...) Já po všech těch letech dávám přednost Americkýmu duchu, tomu, co nás povolal ze Starýho světa do Novýho, abychom dobývali, budovali a přinášeli civilizaci. A zabíjeli, co je potřeba zabít. Abychom pozvedli nižší rasy. A jestli nepůjdou pozvednout, tak se podřídí. A když ne, tak je vyhubíme. Naším údělem je podle božího plánu Americkej rozkaz.“

Ridgeway považuje lov otrokov a ich vracanie majiteľom za svoje poslanie; útek Corinej matky, ktorú sa mu nikdy nepodarilo vystopovať, berie ako osobnú urážku. Preto Coru prenasleduje s buldočou zaťatosťou, hoci návrat na georgijskú plantáž by pre ňu znamenal istú, najkrutejšiu smrť. Podľa jeho životnej filozofie slabí mrú a silní sú na to, aby slúžili najsilnejším. Core, keď sa načas dostane do jeho pazúrov, to vysvetľuje:

„Lidi jako ty a tvoje matka jsou tím nejlepším, co ve vaší rase je. Slabý jedince z tvýho kmene jsme vytrhali jako plevel, pomřeli na otrokárských lodích, na evropský neštovice nebo na polích při práci na naší bavlně a indigu. Musíš bejt silná, abys přežila práci a pomohla nám k dalšímu rozkvětu. Vykrmujeme prasata, ne proto, že by nás to tak těšilo, ale protože je potřebujeme k přežití.“

Ako to v beletrii býva, osudy desiatok tisícov otrokov, ktorým sieť Podzemnej železnice pomohla pri úteku za slobodou, sú vtesnané do príbehu Cory a nepočetných ďalších postáv románu. Čitateľ pritom môže ľahko nadobudnúť dojem, že nejaká podzemná železničná sieť skutočne existovala.

Historická Podzemná železnica však skutočnou železnicou nikdy nebola, tobôž nie podzemnou. Železničiarska terminológia slúžila iba ako tajný kód na opis organizačnej štruktúry, ktorá otrokom pomáhala pri úteku. Pohybovali sa medzi úkrytmi, bezpečnými domami, ktoré sa nazývali „stanicami“ a ich majitelia „prednostami“, pri presune im pomáhali „sprievodcovia“. Pokiaľ bolo možné, aby utečenci (alias „cestujúci“) cestovali vlakmi alebo loďami, peniaze na lístky a oblečenie im poskytovali darcovia, ktorých v železničiarskom žargóne nazývali „akcionármi“.

Podzemná železnica Colsona Whiteheada je len alegóriou, alternatívnou históriou, opisuje dobový fenomén ako skutočnú sieť tunelov a staníc s nástupišťami, v ktorej jazdili skutočné dreziny, lokomotívy alebo celé vlaky. Ako vraví Core v románe jeden zo „sprievodcov“ Royal:

„Podzemní železnici netvoří jen železničáři, jste to i vy, všichni. Malé poboční koleje i velké hlavní tratě. Máme ty nejnovější lokomotivy i zastaralé mašiny, i drezíny jako je tamhleta. Vede to všude, na místa, která známe, i na ta, o kterých nic nevíme. Máme tenhle tunel, který vede kolem nás, ale nikdo netuší, kam směřuje. Držíme železnici v chodu, a stejně na to ještě nikdo nepřišel, třeba to napadne zrovna tebe.“

Železnica je aj apoteózou ľudskosti:

„[Cora] Nikdy nepřesvědčila Royala, aby jí pověděl o mužích a ženách, kteří postavili podzemnou železnici. O těch, kteří vykopali milion tun kamenů a zeminy a dřeli se kdesi v útrobách země pro záchranu otroků, jako je ona. O těch, kteří neopustili duše ostatních, brali si uprchlíky domů, krmili je, nosili na sever na zádech a umírali pro ně. O přednostech stanic, průvodčích, sympatizantech. Kým se člověk stane, když dokončí něco tak úžasného – při stavbě podobného díla projdete skrz něj na opačný konec. Na jedné straně jste vy, než jste sestoupili do podzemí, a na druhé vyjde na světlo někdo úplně nový. Svět nahoře působí vlastně tak obyčejně ve srovnání s tím zázrakem dole, který jste stvořili v potu a krvi. Vítězství, které tajíte v srdci.“

Zmysel Whiteadovej metafory, zhmotnenia virtuálnej Podzemnej železnice v reálnu železničnú sieť, naznačuje azda rada, ktorú Core a Caesarovi dal prednosta stanice v Georgii, v ktorej nastúpili na cestu za slobodou:

„Vždycky říkám, chcete-li vědět, co je tento národ zač, musíte se projet vlakem. Dívejte se celou cestu z okénka a objevíte pravou tvář Ameriky.“

Cora si tú radu zapísala do pamäti a dívala sa:

„Kilometry ubíhaly, ale byla tam jenom tma.“

Temnota bola pre Coru a jej súkmeňovcov pravou tvárou Ameriky. Iba na konci tunela blikalo svetielko nádeje pre jej rasu, ktoré zažali tí, čo podzemnú železnicu vybudovali, prevádzkovali a podporovali, a všetci ľudia podobného zmýšľania.

***

Na budúci rok uplynie štyristo rokov od chvíle, keď loď pod holandskou vlajkou priviezla v r. 1619 do Virgínie prvých otrokov z Afriky. Svedomie (časti) Ameriky sa prebudilo až v prvej polovici 19. storočia. V roku 1865 sa skončila občianska vojna Juhu proti Severu a otroctvo bolo v USA ústavne zrušené. Od r. 1870 bolo černochom priznané volebné právo. Dvadsiate storočie bolo svedkom bojov proti rasovej segregácii a za zrovnoprávnenie Afroameričanov s belochmi. Až v tomto miléniu bolo možné, aby sa Afroameričan stal ministrom zahraničných vecí USA (Colin Powell), po ňom aj prvá Afroameričanka (Condoleezza Rice). Zdanlivé vyvrcholenie emancipácie Afroameričanov priniesol rok 2008, keď bol Barack Obama zvolený za 44. prezidenta USA. Časť americkej verejnosti podľahla dojmu, že spoločnosť konečne vstúpila do „post-rasovej“ éry.

Prečo je teda aj dnes potrebné pripomínať temné stránky americkej histórie, ktoré zobrazuje Whiteheadova alegória Podzemnej železnice? A prečo si kniha – výborná, no nie výnimočná – odniesla toľko prestížnych ocenení?

Domnievam sa, že príčinou mimoriadneho úspechu Podzemnej železnice je popri nesporných literárnych kvalitách románu aj vytriezvenie z „post-rasovej“ ilúzie, ktoré spôsobili výsledky volieb Obamovho nástupcu v novembri 2016. Prvého Afroameričana v úrade amerického prezidenta vystriedal človek „impulzívny, povrchný, obmedzený, krutý, nepredvídateľný a nedisciplinovaný“ (America), ktorého názory navyše ovplyvňujú prívrženci extrémnej pravice. Hnutie Black Lives Matter registruje a kritizuje početné prípady rasovej diskriminácie, policajnej brutality voči Afroameričanom a nespravodlivých rozhodnutí súdov v ich neprospech. V auguste 2017 sa uskutočnil vo virgínskom Charlottesville pochod bielych extrémistov, medzi nimi takých, ktorí sa otvorene hlásia k rasistickej ideológii, sympatizantov Ku Klux Klanu, neonacistov, južanských nacionalistov, ktorí oživujú ideu Konfederácie južných štátov z čias občianskej vojny. Prezident Trump sa nepriamo postavil na ich stranu, keď síce odsúdil násilnosti, ku ktorým došlo, no jedným dychom povedal, že „medzi účastníkmi boli mnohí veľmi dobrí ľudia“. Svet dokonca nedávno s pobúrením zaznamenal neľudské oddeľovanie tisícov rodičov a detí, nelegálnych migrantov do USA. Akoby v Amerike Donalda Trumpa opäť z hrobov vyliezali duchovia temnej minulosti. Spoločnosť je názorovo rozčesnutá podobným spôsobom, ako v predvečer občianskej vojny Juhu proti Severu. Pripomenúť históriu vykorisťovania, neprávostí, násilia, trhania rodín, ako to robí Podzemná železnica, je v tomto čase významným počinom, ktorý prekračuje hranice literatúry.

(Podľa Whiteheadovej Podzemnej železnice pripravujú Amazon Studios 11-dielny seriál. Režírovať ho má Barry Jenkins, ktorého film Moonlight bol v minulom roku ocenený tromi Oscarmi.)

Štefan Olejník

Použité ilustračné fotografie pochádzajú z voľne dostupných zdrojov. Úryvky z Podzemnej železnice sú prevzaté z českého prekladu románu. Citácie z iných zdrojov preložil Š.O.

Zobraziť diskusiu (0)