Slovenská republika si od svojho vzniku prešla komplikovaným, z pohľadu liberálnej demokracie v niektorých obdobiach jej existencie až hrôzostrašným, vývojom. Snahou o zhodnotenie, analýzu a triezvy pohľad z pozície politického komentátora na fungovanie štátu v uplynulých 25. rokoch je aj kniha rozhovorov Tomáša Gálisa s Mariánom Leškom, s nie najúspornejším názvom, Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej.

Z pohľadu historika sa podobné knihy zhodnocujú len veľmi ťažko. Základnou premisou je schopnosť zostať objektívny, keďže udalosti, ktoré takýto typ publikácií popisujú, sú stále v živej pamäti a dokážu ovplyvniť úsudok takým, alebo onakým smerom. Zároveň ich však nemôžme ignorovať. Novinové články, blogy, politické komentáre a rozhovory predstavujú cenný zdroj poznania tej ktorej dejinnej epochy. Ich výpovedná hodnota je rovnako dôležitá, ako listiny a spisy, či knihy a analýzy historikov. Do spektra prameňov, prostredníctvom ktorých budú na určité obdobie nazerať nasledujúce generácie, nepochybne patria aj texty, akým je práve tento súbor rozhovorov a spomienok na neľahké obdobie našich dejín.

Marián Leško sa narodil v Prešove v roku 1954, kde vyštudoval filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte, vtedajšej UPJŠ (dnes Prešovská univerzita) v Prešove. Počas svojej kariéry pôsobil v niekoľkých redakciách – Nové slovo, Pravda, Práca, Sme a Trend, kde pôsobí dodnes. Ako sám priznáva, je oveľa jednoduchšie komentovať politickú situáciu, ako sa osobne v politike pohybovať. Napriek tomu v toku 1994 kandidoval do parlamentu v koaličnom zoskupení Spoločná voľba. Ako vyplýva z jeho vlastnej sebareflexie - chvalabohu neúspešne. Citujúc Ivana Mikloša uznáva, že profesia politika je úplne „najkomplexnejšia profesia, aká na svete existuje“ (s. 156).

Leško s Gálisom zostavili formou rozhovoru text, ktorý by sme mohli nazvať dejinami politického komentára od revolúcie v roku 1989 až po súčasnosť. Cez optiku novinára nás prevedie cez chaotické a neprehľadné obdobie Českej a Slovenskej federatívnej republiky (trvala do 31. decembra 1992), náhle politické rozdelenie spoločného štátu aj cez obdobie vlády Vladimíra Mečiara, počas ktorého Madeleine Albrightová, československá rodáčka a vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA, označila Slovensko za čiernu dieru Európy.

Takmer 100 strán v 257 stranovej knihe je venovaných obdobiu politických manipulácii, porušovania ústavy, protizákonných rozhodnutí vlády či zmanipulovanej privatizácii pod taktovkou HZDS. Leško hodnotí aj pôsobenie strán akými boli ľavicová SDĽ Petra Weissa, konfesionálna KDH Jána Čarnogurského alebo strany kladúce dôraz na nacionálne cítenie – maďarské hnutia a SNS Jána Slotu. Základnou líniou je však vzostup a pád moci Vladimíra Mečiara a deštruktívne pôsobenie jeho vlastnej konfliktnej osobnosti na jeho politické úsudky a rozhodnutia. Leško však uznáva, že to, že sa federácia rozdelila bez väčšieho konfliktu, akého sme boli svedkami napríklad na Balkáne, bol významný úspech. Jedným dychom však dodáva, že to bolo skôr zásluhou pragmatického Václava Klausa, než nejednoznačného Vladimíra Mečiara. V tomto duchu píše, že „otcom samostatného slovenského štátu je viac Václav Klaus ako Vladimír Mečiar“ (s. 12). Mohli by sme namietať, že Marián Leško pri najväčšej snahe o objektívnosť, predsa len pôsobil na opačnej strane názorového spektra. Tento fakt sa však nesnaží skrývať a vyratúva aj rad vládnych, či vtedajšiu vládu podporujúcich médií.

Servítku pred ústa si Leško nekladie ani keď komentuje udalosti po roku 1998, kedy sa koalícii SDK, z ktorej časti neskôr vznikla SKDÚ na čele s Mikulášom Dzurindom, podarilo sformovať vládu a symbolicky tak ukončiť temné obdobie mečiarizmu. Napriek neodškriepiteľným zásluhám jeho vlády, kedy sa Slovenská republika stala súčasťou klubu najbohatších krajín sveta OECD, NATO či Európskej únie, si aj toto obdobie nesie svoje stigmy. Pokútnych politických praktík sa Slovensko nezbavilo, aj keď sa koncept liberálnej demokracie výrazne posunul dopredu. Leško neskrývane obdivuje neuveriteľnú vôľu M. Dzurindu „vydržať a prežiť.“ Nesporne silným momentom a ukážkou jeho povahy bolo gesto po tom, čo jeho vlastný koaličný partner, strana SDĽ, hlasovala v roku 2000 za jeho odvolanie. Bezprostredne po hlasovaní, keď bolo jasné, že premiér nepadol, sa Dzurinda „postavil zo stoličky, kde sedával predseda vlády, obrátil k Migašovi, ktorý hlasoval za jeho odvolanie a podal mu ruku“ (s. 99).

Korupcia a machinácie, neprehľadné financovanie a v neposlednom rade tak potrebné, avšak nepopulárne reformy, vydláždili cestu k obdobiu dominancie súčasnej strany Smer. Tak ako HZDS, SDKÚ, aj strana Smer je podľa Leška strana jednej silnej osobnosti, ktorá stojí aj padá na jeho popularite. „Sú zavesené na svojom predsedovi ako na vešiaku: vezmete vešiak a strana odíde“ (s. 140). Napriek vyratúvaniu nespočetných káuz strany Smer, jej k úspechu dopomohla priaznivá ekonomická situácia, rast životnej úrovne a pragmatické prispôsobovanie meniacej sa situácii. V tomto ohľade je podľa Leška aj súčasný pozitívny postoj Róberta Fica voči EU len momentálnym kalkulom (s. 167). Napriek logicky vyskladaným argumentom a mnohým indíciám, sa čitateľ nevie ubrániť pocitu, že pri snahe poodhaliť pozadie fungovania strany Smer, ide často len o dohady a teórie.

Pesimistickým dojmom, ktorý donúti zamyslieť sa nad ďalším smerovaním Slovenska a spoločnosťou, sú výstižné slová v závere knihy. Pre úplnosť si dovolím odcitovať v kompletnej podobe:

Každý sa nejako podieľa na stave, v akom sme. Slušní a poctiví, ktorí odvádzajú dobrú prácu, sú vinní v tom, že jej výsledky sa akosi nedostavili. Ak po dvadsiatich piatich rokoch samostatného, podľa ústavy demokratického a právneho štátu máme takých politikov, akých máme, tak nemôžeme o sebe tvrdiť, že sme ako spoločnosť v poriadku a bez viny. Politici, na ktorých toľko nadávame, sú totiž len naším vlastným zrkadlom (s. 256).

A čo je ešte závažnejším mementom:

Ak je pre toľkých ľudí na Slovensku brutálny, nenávistný vzťah k cudzincom prirodzený a normálny, tak si musíme položiť otázku, či cirkvi, školy, kultúrne ustanovizne, médiá robia to, čo robiť majú, dobre a pôsobivo. V každom štáte sa nájdu ľudia, ktorým sú vlastné rasové, menšinové a iné predsudky, ale ak je ich toľko ako u nás, tak sa nedá povedať, že zlyhávajú iba politici (s. 256-257).

Jozef Hyrja

(autor je editorom www.historyweb.sk)

Zobraziť diskusiu (0)