Tam už je to horšie. Exupéryho nedokončené dielo Citadela je akoby z úplne iného sveta. Prvýkrát som ho čítal pred asi dvadsiatimi rokmi a potom teraz. Mám rád knihy, ktoré vzdorujú, ktoré v sebe majú vnútorné pnutie voči čitateľovi. Citadela si vyžaduje čitateľa úplne celého. Nestrpí akúkoľvek (i najmenšiu) roztržitosť alebo nesústredenosť. V tomto je veľmi podobná Čarovnej hore od Thomasa Manna, Mužovi bez vlastností od Musila alebo čomukoľvek od D. F. Wallaca. Vyžaduje celého človeka.

Citadela je kniha takmer bez príbehu. Exupéry zápisky na svoje „magnum opus“ zbieral celý život, samotná práca na knihe zabrala posledné dva až tri roky jeho života, už ako letca v 2. svetovej vojne. A je nedokončená, Exupéryho lietadlo sa stratilo počas prieskumného letu a dlhé desaťročia sa nevedelo nič o jeho osude. To nie sú dobré dôvody, prečo čítať Citadelu, dielo, ktoré sa celým svojím bytím vzpiera čitateľovi.

A predsa.

Vlastne ani neviem, či je možné podobné dielo napísať dnes, v dobe toľkej roztržitosti, sociálnych sietí, internetu. Skôr sa obávam, že nie.

Príbeh takmer žiadny, myšlienky sú nadmieru komplikované, súvetia dlhé, to už sa dnes nenosí. Exupéryho obrazotvornosť a imaginácia sú ohromujúce, jeho jazyk neuveriteľne bohatý, dokonca sa vôbec zhodnúť na tom, čo to je, nie je úplne jednoduché, najskôr je to filozoficko-poetický román s minimom deja. Nejednoznačnosť pritom netkvie len v samotnom zaradení, ale i v deji a myšlienkach, mnohé sú poburujúce, ale nútia čitateľa ísť ďalej, respektíve oveľa hlbšie, za oponu slov. Exupéryho antropológia je šokujúco konzervatívna, čo však okamžite vyvracia ďalšia kapitola, príbeh ako taký je neuchopiteľný a samotný text, samotné slová taktiež. Citadelu nie je možné úplne jednoznačne interpretovať. Exupéryho rozjímania o živote, smrti, človeku, Bohu sú drsné a zároveň ich nemôžeme dať do škatuľky, ktorú si nejako nazveme a odložíme, jednoducho sa vymykajú samotnému uchopeniu. Uniká, celú knihu uniká a zostáva nedopovedaný, nejednoznačný, koniec-koncov tak ako i jeho život a špeciálne jeho koniec. A to je možno len dobre. Pre autora samotného, pre knihu ako takú, ale predovšetkým pre nás, čitateľov. Nie všetko sa dá logicky zmerať a pomenovať. Svet a život sú plné paradoxov a jedným z najjagavejších príkladov je Exupéryho Citadela.

Antoine de Saint-Exupéry: Citadela

Preklad: Ján Švantner/Věra Dvořáková

Ikar, 2024/Vyšehrad, 2022 (reedícia)

Zobraziť diskusiu (0)