Na korporátnom antikapitalizme by vôbec nezáležalo, ak by bolo možné ho odlíšiť od autentického antikapitalistického hnutia. Zdá sa však, že takzvané antikapitalistické hnutie sa pred kapitalistickým realizmom priveľmi stiahlo ešte pred tým, než sľubný antikapitalistický rozbeh zahatili útoky na Svetové obchodné centrum z 11. septembra. Keďže sa nedarilo formulovať koherentnú politicko-ekonomickú alternatívu voči kapitalizmu, objavilo sa podozrenie, že už nejde o nahradenie kapitalizmu, ale o skrotenie jeho najhorších excesov. Keďže formou aktivít tohto hnutia boli skôr protesty než politická organizácia, vznikol dojem, že náplňou antikapitalistického hnutia je súbor hystericky formulovaných požiadaviek, ktorých naplnenie sa ani neočakáva. Protesty vytvorili kapitalistickému realizmu akési karnevalové pozadie. Ba čo viac, antikapitalistické protesty mali až príliš veľa spoločného s hyperkorporátnymi podujatiami ako Live 8 z roku 2005 a ich prehnanými požiadavkami na politikov, aby legislatívnymi prostriedkami ukončili chudobu. Live 8 bol zvláštnym druhom protestu; každý by s ním mohol súhlasiť. Napokon, kto považuje chudobu za prospešnú? Nejde však o to, že bol „podradnou“ formou protestu. Naopak, práve v rámci Live 8 sa logika protestu ukázala v jej najčistejšej podobe. Protestný impulz zo 60. rokov vytvoril postavu zlomyseľného Otca, zvestovateľa princípu reality, ktorý (údajne) kruto a svojvoľne upiera „právo“ na totálny pôžitok. Tento Otec má neobmedzený prístup k zdrojom, avšak sebecky a nezmyselne ich len hromadí. Pritom nie kapitalizmus, ale samotný protest voči nemu je od tejto postavy Otca závislý. Jedným z úspechov súčasnej globálnej elity je vyhýbanie sa stotožneniu so žgrlošským Otcom, hoci „realita“, ktorú mladým vnucuje, je podstatne tvrdšia než podmienky, voči ktorým sa búrila mládež 60. rokov. V skutočnosti podujatie Live 8, samozrejme, neorganizoval nik iný než globálna elita sama (prostredníctvom zabávačov ako Richard Curtis a Bono). Znovu si osvojiť skutočnú politickú agendu znamená v prvom rade prijať našu situovanosť na úrovni túžby v neľútostnom mlynčeku kapitálu. Odsúvaním zla a ignorancie na fantazijných Druhých sa dištancujeme od svojej vlastnej spoluviny v globálnych sieťach útlaku. Musíme mať na pamäti rovnako to, že kapitalizmus je hyperabstraktnou neosobnou štruktúrou, ako aj to, že bez našej kolaborácie by nemohol fungovať. Najtemnejší opis kapitálu je zároveň tým najpresnejším. Kapitál je abstraktným parazitom, nenásytným upírom produkujúcim zombie; avšak tými zombie sme my, to naše telá mení na mŕtvu pracovnú silu. V istom zmysle nám politické elity skutočne slúžia; prepierajú naše libido a úslužne nám znovu prezentujú naše zavrhnuté túžby tak, akoby s nami nemali nič spoločné.

Ideologické vydieranie, ktorého sme svedkami od pôvodných koncertov Live Aid z roku 1985, neustúpilo od tézy, že „zodpovední jednotlivci“ by mohli hlad ukončiť priamo, teda bez potreby akéhokoľvek politického riešenia či reorganizácie systému. Hovorilo sa, že je nutné konať priamo a ihneď; politiku je vraj v záujme etickej urgencie potrebné odložiť bokom. Bonova značka Product Red sa pokúsila zaobísť dokonca aj bez tejto filantropickej naliehavosti. „Filantropia je podobná hippie hudbe, držaniu sa za ruky,“ vyhlásil Bono. „Red je skôr ako punkrock, hiphop, mala by pôsobiť ako tvrdá komercia.“ Cieľom nebolo ponúknuť alternatívu ku kapitalizmu, práve naopak. „Punkrockový“ či „hiphopový“ charakter značky Product Red spočíval v „realistickom“ prijatí toho, že kapitalizmus je jediná možnosť. Jedinou ambíciou bolo, aby časť zisku poslúžila na dobročinné účely. Predstava spočívala v tom, že západný konzumerizmus, principiálne oddeliteľný od globálnych systémových nerovností, ich dokáže vyriešiť. Stačí nakupovať tie správne produkty.

Ukážku z publikácie Kapitalistický realizmus ponúklo vydavateľstvo KPTL.