Čo je skryté pod ľadom
Slová „polárna námorná výprava“ sa spájajú s predstavou všetkých dobrodružstiev odvážnych mužov 19. storočia.
Tí sa s výbavou v dnešnej dobe nepredstaviteľne úbohou vybrali na nehostinné zúfalé miesta s hrdou snahou pokoriť, dobyť, dokázať. Tam im svet, príroda, Boh alebo čokoľvek dokázalo, že sú stále iba ľudia, a to ľudskí iba v takej miere, v akej sami dokážu ľudskými byť.
Ak otvoríte knihu Vynáranie od Cormaca Jamesa, hneď na prvých stranách na takéto banálne predstavy zabudnete. Cormac James (vlastným menom Cormac McCarthy, ale nie je to „ten“ McCarthy, aj keď ani tento, o 38 rokov mladší Ír by sa za svoje vlastné meno nemusel pred slávnym kolegom spisovateľom vôbec hanbiť) na biele plátno krutej ľadovej severskej krajiny nahodil všetko, čo v dobrodružnej literatúre má byť: na svoje časy dokonale vybavená plachetnica Impetus, skupina na všetko pripravených mužov, podlý a hlúpy kapitán a jeho statočný prvý dôstojník, vznešené poslanie nájsť stratenú Franklinovu výpravu a zachrániť ľudské životy. Ale pozor, to je iba začiatok, iba obyčajné pozadie, základ, na ktorom sa začnú vynárať nové, ďalšie zaujímavé vrstvy a obrazy. Toto dobrodružstvo má úplne inú povahu.
Len zaviazli v desaťakrovom kuse ľadu. Stal sa ich malým svetom, kruhom svetla z ich lampáša.
Cieľ ich námahy bol krásne prostý: čelom lode rozpoliť svet vo dvoje a vplávať do vzniknutej praskliny, kde je to najnebezpečnejšie. Ešte sa nenamáhali ani dve minúty, keď Myer nahlas odprisahal, že v kryhe sa čosi pohlo. Akoby niekto zatĺkal klin. O desať minút, keď si dopriali prestávku, aby sa skupiny mohli vystriedať, Morgan uvidel, že od čela sa na sto yardov šialene tiahne asi dvojpalcová prasklina. Úzka prasklina bola zároveň všetkým aj ničím.
Čo môže prekvapiť, vyrušiť, dať do pohybu všetky ľudské vášne, vyostriť vzťahy a znásobiť snahy, najmä tú najdôležitejšiu ľudskú snahu, na lodi plnej námorníkov, uviaznutej a zamrznutej v ostrove ľadu, v nemilosrdnom hlade a chlade – snahu jednoducho prežiť? Žena. Žena, čo sa ako padlý anjel odrazu zjaví na palube.
Morgan zvedavo počúval, dovolil jej hlasu, nech si s ním robí, čo chce. Nechal sa ním zohrievať a kolísať, vôbec mu neodporoval.
Nie je to hocijaká žena. Slečna Kitty Rinková je vznešená, dôstojná, ale aj praktická a vo svojom ženstve rozumná. Neochvejná vo svojich názoroch. Pokojná. A tehotná.
Prvý dôstojník a neskorší kapitán Morgan je pravým polárnikom – je kusom ľadu. Ako ženatý muž sa k svojmu otcovstvu postaví so cťou: najprv ho poprie. Ale aj to je iba začiatok. Pretože nie len loď je uväznená v ľade. Je toho veľa, čo môže byť v nás, ľuďoch, uväznené, potopené, pevne ohraničené, až tak uzatvorené, že sami na to zabudneme a úprimne to poprieme. Samotný život, a to nielen vtedy, keď sa tak vyhrotí, že nám ide o holé prežitie, postupne vynáša na povrch to, čo je dôležité. V nás, pre nás, a najmä pre iných ľudí. Iba takto sa spoznáme a dáme sa spoznať svetu. Nie je to ľahký proces, tak ako nie je úplne ľahké prečítať túto knihu. Každodenná snaha, postupné rozmŕzanie, pomalé vynáranie nakoniec obnaží iba to, čo je podstatné.
Prišiel ju pozrieť. Bola chorá, slabá a azda si povedal, že z toho niečo vytlčie. Príležitosť pochvastať sa alebo byť krutý. Azda dúfal, že to môže byť prvé zbohom.
Mal som sen, oznámil jej.
Výborne.
Nesníva sa mi často, vidí sa mi.
Sníva sa ti tak často ako nám ostatným, odvetila. Len si tie sny nepamätáš.
No ale tento si pamätám. Ešte kým trval. Hovoril som si, tento ti nesmie vyfučať z hlavy.
O čom bol?
Bol som vonku na ľade.
Originálne.
Podľa mojej skúsenosti núdza zocelí takmer každého človeka. Poslušnosť, napísal. Z akéhosi dôvodu som sa vždy mal na pozore pred človekom, ktorý príliš ochotne poslúcha. Niektorí ľudia potrebujú nasledovať, a tým nemôžem dôverovať. Slepá oddanosť je bremeno, ktoré by som asi neuniesol. Uvedomujem si, že u kapitána sú to zvláštne výhrady. Dávam prednosť aktívnemu zmyslu pre povinnosť a ochote vytrvať. Dokonca tvrdohlavosti. Slabosi a zbabelci totiž nebývajú tvrdohlaví, dokonca ani v rámci svojich zlých vlastností.
Nikde inde sa naozajstné pravdy neukážu pravdivejšie ako v krajine, ktorá nežije a životu bráni. Nikde inde necíti človek väčšiu túžbu po živote ako tam, kde si musí každý deň tvrdo vybojovať. Nikdy inokedy človek nemiluje viac ako vtedy, keď to tají aj sám pred sebou.
Morgan cítil – a vlastne nevedel čo. Manželka mu raz nožom prebodla všetky košele, vľavo, nad srdcom. V tom období stvárala takéto nezmysly. Aj tak tie košele nosil, za trest. Pod kabátom dieru nik nevidel, ale on sa cítil na tom mieste fyzicky zraniteľný. Aj teraz pocítil niečo podobné. V brnení mal neviditeľnú štrbinu. To bolo nebezpečné. Tam ho mohli zraniť.
James ma potešil nielen tým, že ako muž veľmi úprimne vyjadril kontrast medzi zodpovednosťou k životu a strachom z otcovstva, ale aj tým, ako krásne a prirodzene uviedol v priam funkcionalistickom texte surrealistickú scénu divadelného predstavenia, zohraného na lodi celým mužstvom a matkou jeho dieťaťa iba kvôli nemu. Ešte nikdy som nečítala knihu, v ktorej autor dokázal z toľkej beznádeje vynoriť takú veľkú nádej. Počkajte, kým sa viac ochladí, skontrolujte, či za oknom mrzne a svet pokrytý snehom a ľadom vyzerá dosť čisto a nevinne, zabaľte sa do deky a čítajte – možno aj vás prekvapí, čo všetko, doteraz skryté pod ľadom, sa môže vynoriť.
Šok prišiel pomaly, lenivo. Cítil, ako sa mu tvár napína, bráni sa úsmevu. Malo sa to stať a teraz prišiel prvý prílev radosti. Bolo to zložité šťastie, muselo odplaviť strašne veľa usadeniny, ktorá sa v ňom dlho hromadila. Zišlo mu na um, či to pôjde vždy tak ťažko, s takým hlukom, s toľkým vrzgotaním. Nevedel. Nedokázal uvažovať.