Phillips ilustruje niektoré situácie pomocou Shakespearových tragédií. Kráľ Lear frustrovaný vyznaním lásky najmilovanejšej dcéry Kordélie, ktoré považuje za nedostatočné. Nedostatočne vášnivé a antiromantické. Bližšie k mlčaniu ako k vyznaniu. Pritom ide vlastne o moment, keď otec prvýkrát naozaj zaregistruje a pocíti, že jeho dcéra existuje. Prvýkrát je konfrontovaný s niečím, čo nie je jeho predstavou o dcére, ale ňou samou. Čo nasleduje, už poznáme. Rútenie sa jedným smerom – v skrate: pomsta.

Tragické zameranie

Je zrejmé, že rodičia a deti od seba žiadajú nemožné. Toto je tragédia každodenného života. A predsa Freud nás žiada, aby sme si predstavili niečo, čo je zjavne zúfalo nepravdepodobné: že existuje len nerealistická túžba, ale túto nerealistickú túžbu môže uspokojiť iba realita, všetko ostatné je len prezlečená frustrácia, zúrivosť a pomstychtivosť.

Pritom frustrácie, ak s nimi vieme nažívať, nemusia náš život ničiť, naopak – spôsobujú pohyb a neustrnutie. Akurátna miera frustrácie je zdravá. To, čo vedie k tragédii, je jasná predstava o tom, čo by nás celkom naplnilo, uspokojilo a prinieslo nám istotu.

Tragédie sú drámy, v ktorých si hrdinovia predstavujú uspokojenie príliš presne, a potom mu príliš nemilosrdne veria a idú za ním…

Intenzita ich predstavy a presvedčenia zabraňuje tomu, aby vnímali, nechali sa inšpirovať a všimli si iné možné uspokojenia. Uspokojenie je komoditou, konkrétnou, presnou a žiaducou. „Takzvaní tragickí hrdinovia nie sú nenútení, voľní, ľahkovážni ani ľahko rozptýliteľní, ani neočakávajú, že sa niečo naskytne. Sú, ako sa hovorí, odhodlaní, príliš odhodlaní. Sú zameraní.“

Porozumieť nechápaniu

Byť nepochopený a nechápať je ponižujúce. Odsúva to človeka niekde mimo, na okraj. Na druhej strane naša večná túžba chápať a byť pochopený nám podsúva zjednodušenú a retardovanú verziu sveta, ľudí, života. Vo vzťahoch k ľuďom by malo podľa Phillipsa preto prevažovať „uznanie“ nad „poznaním“. Uznanie skutočnej existencie druhého nad našou vlastnou interpretáciou. Zvlášť potom, čo spoznáme, ako túžba pochopiť a porozumieť dokáže veci umenšovať, redukovať, retardovať.

Phillips ako príklad cituje Žižekove úvahy nad Zjednodušeným Shakespearom. Dvojjazyčným vydaním Shakespearových hier, kde na jednej strane je text v origináli, na protistrane preklad do bežnej súčasnej angličtiny. A tak sa „Byť či nebyť, to je otázka“, mení na „Teraz ma trápi: mám sa zabiť alebo nie?“ Práve snahu pochopiť by teda malo nasledovať prijatie a zmierenie sa s nepochopením a neporozumením. „V niektorých situáciách je nepochopenie jasnozrivejšie a pochopenie veci zahmlieva.“ Najmä ak na to, aby sme pochopili, potrebujeme preonačiť „to“ samotné.

Zjednodušiť text, prerozprávať príbeh, zlomiť človeka. Ako ďaleko má od pochopenia interpretácia či výklad? „Rodičom by nemalo veľmi dávať zmysel, do koho sa ich deti zamilujú.“ Nemali by sa snažiť pochopiť sexualitu svojich detí podobne ako deti svojich rodičov. „Stojí za to zamyslieť sa, aké hranice budú musieť brániť tí, ktorí netúžia vždy pochopiť. A či im to prejde.“

Uniknúť tomu

„Človek potrebuje unikať rovnako, ako potrebuje jesť a hlboko spať,“ povedal Auden. Jedným z takých únikov od života alebo od vlastného života k životom druhých, či od vlastného žitého života k vlastnému možnému a (zatiaľ) nežitému životu je čítanie kníh. Poskytuje pocit stotožnenia sa aj alternatívu. A nejde tu len o to, k čomu nás text pripúta a do čoho sa prostredníctvom neho ponárame, ale aj o to, od čoho sa prostredníctvom tohto zahĺbenia odpútavame, od čoho nás čítanie môže oslobodiť.

Čítanie môže byť v tom najlepšom slova zmysle únikom – v takom prípade môže človeku pomôcť odhaliť, z čoho sa túži dostať.

Pritom však nesmieme zabudnúť, že je to čitateľ, ktorý knihu čítaním interpretuje, vyberá si text a z textu. „ A dôvod, prečo silný čitateľ nehľadá súhlas alebo dohodu na svojom spôsobe čítania, je ten, že nikto vám nemôže povedať, že nepotrebujete to, čo tvrdíte, že potrebujete, iní vám môžu len povedať, že by ste to nemali potrebovať…“

Detské čítanie

Kým dospelí v knihách často unikajú pred vlastným životom, pre deti je to únik k životu, k vysnívanej dospelosti, budúcnosti – k celému životu pred sebou. Deti často túžia vyrásť a byť dospelými, pretože v tom vidia koniec svojich problémov. Graham Green vo svojej eseji Stratené dieťa píše o tom, že nikdy nemajú knihy a čítanie na človeka väčší vplyv ako práve v detstve. Hovorí, že neskôr knihy obdivujeme, zabávame sa, možno zmeníme nejaké názory, ale v podstate už len nachádzame potvrdenie toho, čo si myslíme. Respektíve nejakú z verzií toho.

V detstve sú však všetky knihy proroctvami, píše sa v nich o budúcnosti a ako veštica, ktorá v kartách vidí dlhú cestu alebo náhlu smrť, ovplyvňujú budúcnosť.

Čítanie je túžbou po skúsenostiach, po možných podobách vlastnej budúcnosti a života. A možno sa ním vyrovnávame aj s jednou z prvých vecí, ktoré začíname chápať – s vlastným obrazom v očiach tých druhých – s porozumením toho, akých by si nás želali iní. Ako by sme sa mali správať, aby sme vyhovovali, čo robiť, s kým žiť, čomu veriť, či napríklad – o akých knihách, do akých novín a ako písať recenzie.

Jana Beňová

text sme prebrali z Denníka N

Zobraziť diskusiu (0)