Láska a pomsta

Chirurgovi Ravicovi sa podarilo utiecť z nemeckého koncentračného tábora. Emigroval do Paríža, ktorý je v predvečer začiatku vojny ešte slobodný, frivolný i nebezpečný, utopený v pijatike a zasnívaný v milostných avantúrach svojich obyvateľov.

Ravic na prestížnej klinike ilegálne (a preto za smiešnu odmenu) operuje ženy po nelegálnych potratoch a bohatých pacientov, pretože ich milovaný majiteľ kliniky je chirurgom veľmi mizerným.

Vojna sa približuje po kúskoch. Popri večne naivných sa začínajú presadzovať skeptici. Po správach o mníchovskej zrade a Hitlerových ambíciách vedia, že nový svetový konflikt je na spadnutie.

Ravic si do svojej hotelovej izby v Paríži priniesol spomienku na svojho mučiteľa z nemeckého lágra. Po nociach ho mátajú jeho biele mäsité ruky, ktoré ho mlátili. A nebol to on, koho na chvíľu uzrel v dave parížskej ulice? Vie veľmi dobre, že by ho zabil bez akejkoľvek výčitky…

Víťazný oblúk je slávnym príbehom lásky (mnohí čitatelia si Ravica budú v mysli vizualizovať ako Anthonyho Hopkinsa z filmového spracovania románu), hoci tejto láske okolnosti neprajú. Je krehká aj kvôli Ravicovej nezávislej povahe obávajúcej sa záväzkov a ľúbostného zotročenia.

Čoho sa chytiť v ére zvlčenia

Joan Madouvovú, herečku a príležitostnú speváčku, Ravic stretol vlastne náhodou. „Minula ho tesne, takmer sa ho dotkla. Natiahol ruku, chytil ju za lakeť. Zaknísala sa, keby ju nezachytil, spadla by. Ani nebola opitá. Mlčala, no ostala stáť. Zastavil ju a teraz akoby sa viac nedokázala pohnúť.“

Ravic ju najprv len zachraňuje a potom poskytuje vystrašenej žene pôvodom z Talianska azyl (bez vedľajších pohnútok a záujmov). Ich zblíženie je zázračné a nečakané. Dovtedy fádna tvár je zrazu pre Ravica výnimočnou, tajomnou i krásnou.

Všetko okolo rozvíjaniu tejto lásky bráni: Ravicov neistý utečenecký status, predzvesť vojny aj extrémne dekadentný Paríž bez morálky, ohľadov či súcitu. Ravic je po svojich životných skúsenostiach primerane cynický a vytrhnutý zo svojich koreňov. Nemá čo stratiť, a tak sa vrhá do svojho zásadného životného zápasu (o lásku i pomstu) s vervou.

„Všetko je v poriadku. To, čo bolo, i to, čo príde. Stačilo. Aj keby to mal byť koniec, je to v poriadku. Miloval človeka a stratil ho. Nenávidel človeka a zabil ho. Jedno i druhé ho oslobodilo. Jeden v ňom rozdúchal cit a druhý v ňom vymazal minulosť. Neostalo nič, čo by nebolo naplnené. Neostali túžby, neostala nenávisť ani žaloba. Ak existuje nový začiatok, tak je to práve toto. Popol je vymetený, paralyzované miesta znova ožili, cynizmus sa premenil na silu. Je to dobré.“

Musí existovať predsa čosi jediné a podstatné, a nezničiteľné v tejto ére úpadku a všeobecného zvlčenia! Protivojnový étos slávneho románu je prítomný vo všetkom, čím jednotlivec vzdoruje nešťastiam, ktoré s vojnou prichádzajú.

Remarquovo rozprávanie je dokonale farebné. Jeho obraz predvojnového Paríža je nekompromisný, vykreslený s neopakovateľným majstrovstvom. Literárne klasiky chvíľami unavujú príslušnosťou k povinným knižným zoznamom, ale tu naozaj neexistuje dôvod k rozčarovaniu. Edícia slovenského Odeonu je spoľahlivou službou pre každého, kto sa chce od klasiky odraziť k novým objavom.

Erich Maria Remarque: Víťazný oblúk

Preklad: Zuzana Guldanová

Ikar – Odeon, 2026

Zobraziť diskusiu (0)