Čím sa zaoberá firma 582, s.r.o.?

Je to malá reklamná agentúra a živí ma to, že predávam slovenským a občas českým klientom reklamu v televíznych staniciach ako je Spektrum alebo Disney. To je primárny biznis a občas robím reklamné veci v zahraničí, hlavne v Poľsku. A keďže firma funguje a má nejaké príjmy, tak môže mať aj nejaké výdavky a ja tie výdavky realizujem takým spôsobom, že podporujem vydávanie kníh a európskych filmov. Teda nie priamo tvorbu, neprodukujem filmy, ale podporujem ich vydávanie. Podporím vydavateľa a ten uváži, ako s peniazmi naloží. Robím to tak s knižkami, s európskymi filmami a občas s nejakou hudbou, ktorá sa mi zdá byť zaujímavá.

S ktorými vydavateľstvami spolupracuješ?

Mám veľmi dobrú spoluprácu so spoločnosťou Kino Film Europe, kde vydávame európske filmy v edícii Be2Can a mám dlhodobé spolupráce s vydavateľstvami Inaque, Europa, Artforum a Premedia.

Vybral si si ich ty alebo oslovili oni teba?

Ja som oslovoval tých, o ktorých som si myslel, že sú fajn. Prišiel som za nimi, že prosím ťa alebo prosím vás, mám takú možnosť, nezíde sa ti to?

Aká bola reakcia?

Bola vlastne taká smiešna, lebo nikto, teda aby som negeneralizoval, nepoznám takúto malú firmu, ako je moja, ktorá by sa venovala takejto buhumilej činnosti. Takže reakcia bola strandovná - že prečo.

Prečo?

Lebo sa mi zdá byť fajn čo robíš, ako to robíš, ako to vydávaš, že je to esteticky pekné, že to má ešte aj význam a nie je to prvoplánové. Možno by som oslovil aj nejaké mega vydavateľstvo, keby malo titul, ku ktorému mám vzťah.

Je pre firmu na Slovensku výhodné robiť filantropiu? Podporuje štát takéto aktivity nejakými úľavami?

Povedal by som, že je to skôr nejaká forma môjho exhibicionizmu, pretože u nás nie sú nastavené zákony tak, aby sa to ľuďom, ktorý podnikajú, napríklad odpisovalo z daní. Suma, ktorú takto venujem, sa mi odráta zo zisku, ale to je všetko. To nie je výhoda, mohol by som tie peniaze minúť na niečo iné, vyplatiť si dividendy alebo podiel na zisku a dať ich rodine.

Štát ťa teda nijako neodmeňuje za to, že podporuješ kultúru?

Z tohoto pohľadu štát o mne ani nevie.

Myslíš, že by to tak malo byť?

V každej normálnej krajine, kde funguje trhová ekonomika a platia zákony a kde sa nekladie dôraz len na produktivitu - to znamená v zásade všetky európske krajiny, ktoré neboli zasiahnuté komunizmom, neboli to autoritárske režimy, majú zákony, ktoré umožňujú aj takúto investíciu a podnikatelia si to môžu dať do nákladov. Je to legálne a oficiálne a ja to považujem za dôležité.

Možno aj preto má filantropia v štátoch, ktoré ju legislatívne podporujú, oveľa dlhšiu tradíciu. Alebo naopak, štát reflektoval tradíciu.

Áno, pretože štát nemá dôvod to nepodporovať, pretože vie, že ľudia potom nešpekulujú ako inak štát obrať. Ale ktovie ako to všetko je.

Napríklad britský National Trust, ktorý sa zaoberá záchranou historických pamiatok, vznikol pred stotridsiatimi rokmi, je to obrovská organizácia, ktorá majú veľké imanie vyskladané zo súkromných darov a stará sa o veci, ktoré potom nemusí riešiť štát.

V mnohom ten štát suplujú a preto ich štát podporuje.

U nás však tiež v minulosti aristokracia budovala a podporovala sirotince, spolky, nemocnice, ale aj verejné parky. Patrilo to k étosu bohatých - nobility obliges. Komunisti vyvinuli veľké úsilie, aby sa na to zabudlo. Vraciame sa k tomu?

.................................................

Nemáš pocit, že tvoja podpora je potrebnejšia inde? Väčšinou je prvou voľbou filantropov sociálna oblasť, nie?

.....................

U nás funguje aspoň inštitút 2% z daní, ktoré môžeme na takéto účely venovať.

Ale moja firma je veľmi malá na to, aby z daní - teda nie zo zisku, ale len z daní, dokázala vygenerovať toľko, aby som mohol pokryť svoje filantropické chúťky, aby to niečomu pomohlo.

Koľko kníh takto vďaka tebe vzniklo? Desiatky?

Už sú to stovky. Ale aby nevznikol dojem, že sú to nejaké obrovské peniaze, to nie. Je to len určité množstvo peňazí, ktoré si ja môžem dovoliť na to dať.

Ale sú to sumy, ktoré významne pomôžu.

Myslím si, že sú to pre vydavateľov dôležité peniaze, aby mohli urobiť niečo, na čo by si museli dlhšie počkať, vedia zaplatiť dopredu tlač, práva.

Prečo si sa začal venovať práve audioknihám?

Ale to je niečo iné, to je už iná kapitola. Z mojej strany to už nie je filantropia, ale spôsob, z čoho by som chcel niekedy budúcnosti žiť. Myslím si že síce z toho človek nezbohatne, ale dá sa z toho žiť a môže z toho žiť skupina ľudí, ktorá sa na produkcii, vymýšľaní a výrobe podieľa.

Čiže si založil vydavateľstvo?

Nie, ja som popri svoje firme oslovil ľudí z divadelnej a rozhlasovej branže a ponúkol som im prácu na výrobe a produkovaní audiokníh. Dohodol som sa s vydavateľmi, že knižky budeme robiť spoločne, oni obstarajú práva na audioverziu, budeme môcť použiť preklad, ktorý je v knihe toho vydavateľa. Mojou úlohou je postarať sa o produkciu, režiséra, štúdio, herca, zvukového majstra, ktorý je veľmi dôležitým človekom v celom procese. Robím s tými istými vydavateľmi, ktorých knihy podporujem, ale rozdiel je v tom, že pri audioknihách sa priamo podieľam na vzniku daného diela. Je to samostatné dielo, je to umelecká prezentácia hotového diela. Do toho vstupuje osobnosť režiséra, osobnosť herca, spôsob, akým sa to celé urobí, spracuje. To je samostatná disciplína.

Ako si sa k audioknihám dostal?

Od študentských čias som bol veľký fanúšik audia. Chodil som na knihovnícku nadstavbu, chcel som študovať divadlo, ale to sa mi nepodarilo, tak som v osemdesiatych rokoch robil všetko možné od závozníka, cez družstevníka po učiteľa, robil som všetko, čo sa mi podarilo zohnať. Potom som založil komerčné rádio Tatry, po dvoch rokoch som ho opustil a presťahoval sa do Bratislavy, kde som robil vo veľkom hudobnom vydavateľstve. Tam som navrhol, aby sme robili audioknihy.

V deväťdesiatych rokoch?

Áno, ale tam ma všetci vysmiali. V deväťdesiatom deviatom som prišiel za Jurajom Hegerom zo Slovartu, ale aj ten mi vravel, že to nemá zmysel. Nikto to nechcel robiť.

Kedy to začalo mať zmysel?

Zlom nastal pred tromi-štyrmi rokmi, kedy si aj slovenskí vydavatelia uvedomili, že audioknihy sú. V Čechách bol taký nábeh pre siedmimi-ôsmimi rokmi, kedy vzniklo vydavateľstvo Tympanum a One Hot Book, vydavateľstvo Českého rozhlasu Radioservis malo vo svojom archíve dlhodobo zaujímavé veci a tie dodnes úspešne vydáva. Na Slovensku v bohužiaľ zlej dobe vzniklo vydavateľstvo Kniha do ucha Ľuboša Houšku, ktorý mal audioknihy tiež veľmi rád.

Teraz vzniká priestor, mohol by byť záujem, ale záujme nevzbudíš do momentu, pokiaľ neprídeš s ponukou. A tak som si povedal, že mojou úlohou v najbližšom trojročnom období bude vytvoriť čo najväčší katalóg audiokníh v spolupráci s vydavateľstvami. Keby som vydal každý mesiac jednu audioknihu, ľudia si to ani nevšimnú.

S kým na tvorbe audiokníh spolupracuješ?

S ľuďmi ako Táňa Pauhofová, Robo Horňák, Judita Hausmann, Boris Farkaš, Miro Noga, Dano Fišer, Rišo Stanke. Vždy sa budem snažiť mať tých najlepších narátorov aj ľudí, ktorý s tým robili v rozhlase dlhé roky. Bude však musieť prísť nová generácia ľudí, ktorí to budú chcieť riešiť. Sú aj nové prístupy, akým spôsobom režírovať audioknihy.

Aký je tvoj prístup?

Ja zatiaľ všetko dozorujem a som producentom. No neviem, či je to v tom pravom zmysle slova, lebo do tvorby nezasahujem, je to koordinačná robota. Tím je relatívne veľký, na každej knihe sa podieľajú štyria ľudia – režisér, zvukový majster, narátor a koordinátor alebo produkčný.

Čo máš už hotové a čo pripravuješ?

Niekoľko detských knižiek od Astrid Lindgrenovej, dve knihy pre Artforum – Koniec sveta a čo je za ním a nesmrteľní Chloe Benjamin, pre vydavateľstvo Inaque Elenu Ferrante, v procese je Drakula pre vydavateľstvo Európa, ktoré nahovoril Robert Roth. Do konca roka by sme mali vydať okolo päťdesiat audiokníh. Keď sa nám to podarí, budem šťastný, pretože sa to snažíme robiť na najvyššej možnej úrovni.

Aké audioknihy počúvaš ty?

Počúvam veľa poľských audiokníh rôznych žánrov, milujem poľský jazyk. Asi preto, že som z Popradu a tak ako Bratislavčania mali blízko do Viedne, počúvali rakúsky rozhlas a pozerali rakúsku televíziu, tak my sme to mali najbližšie do Poľska. Od začiatku osemdesiatych rokov som počúval jednu štátnu poľskú rozhlasovú stanicu, ktorá bola ale veľmi benevolentná k výberu z hudby a tam som vlastne prvýkrát počul čítanie z knižiek, ktoré tam bežali každý deň. Boli to prudko komerční anglosaskí autori a výber z poľských kníh. Do Poľska som sa dostal prvýkrát v deväťdesiatom roku, bol som pozvaný do divadla Stanisława Witkiewicza v Zakopanom a strávil som tam týždeň pri oslave ich piateho výroči. Z toho vznikla dlhodobejšia spolupráca - jeden z hercov, Piotr Zambor prevádzkoval v Zakopanom rozhlasovú stanicu, ktorá dostala licenciu vďaka tomu, že tam bol na návšteve pápež Ján Pavol II. A tam som sa po prvý raz dostal do rozhlasového vysielania, raz do týždňa som chodieval do kresťanského rádia. V noci som púšťal pesničky, hral punk a vysielal som v poľštine. Bola to taká zaujímavá eskapáda.

Aký je rozdiel medzi rozhlasovou hrou a audioknihou?

Rozhlasová hra je dramatizácia, audiokniha je čítanie zväčša nekráteného textu, ktorý zvykne vyjsť zároveň s knihou. Je jedna špeciálna kategória a to je autorské čítanie – napríklad Paul Auster si načítal svoje knihy, u nás bol pokus s Michalom Hvoreckým. Dnes už existujú technológie, ktoré dokážu čítať samé, samozrejme je to taký srandovný hlas, ale zvláda diakritiku, všetko. Teraz prišli podcasty, ale dosť neskoro.

Čo robí dobrú audioknihu?

Osoba narátora, ktorý svojím čítaním môže objavovať nové významy. Keď čítam knihu, tak tie prepojenia vznikajú len v mojej hlave. Keď ju počúvam, je to pre mňa nový rozmer. Veľmi rád si vypočujem aj knihu, ktorú poznám naspamäť.

Má ešte zmysel vydávať audioknihy na CD?

Audioknihy na CD sú vlastne MP3, vzhľadom na to, aby sa čo najviac zmestilo na nosič. V Európe sú pevné nosiče a stiahnuté MP3 sú v pomere 1:1.

A aké sú úskalia?

Môže s stať to, že nahrávame v štúdiu, ktoré je vzdušnou čiarou asi dvesto metrov od Dunaja. Po Dunaji sa plavia lode a tie lode idú na motor. A ten motor robí vibrácie a tie vibrácie počuť v takom zadnom pláne, ktorú nemusí započuť poslucháč, ale je to frekvencia, ktorá tam je a niekto s citlivým sluchom ju môže započuť. Môže prísť herec, ktorý pri čítaní vyludzuje zvláštne zvuky, alebo mu škvŕka v bruchu. To nevymyslíš.

Zobraziť diskusiu (0)