Už pohľad na knihu teda dáva tušiť, že menová jednotka Ballovej duševnej krajiny, ktorou takmer dve dekády vcelku úspešne platí za našu pozornosť, nepodľahla ekonomickej kríze. A ono tušenie sa ukazuje byť správnym.

Pokiaľ sa však Balla niečej pozornosti doteraz predsa len úspešne vyhýbal, rovnako správne by bolo najprv mierne roztiahnuť pred jeho profilom závesy. Autor debutoval roku 1996 zbierkou poviedok Leptokaria a od tej doby stihol pod hlavičkou vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu vydať podobných zbierok ešte šesť. Veľká láska patrí k trojici rozsiahlejšich próz, ktoré sa ale medzi romány či novely nedajú tak ľahko zaradiť – napríklad prvá z nich (Outsideria, 1997) je v podstate pokusom o zjednotenie viacerých drobných textov do súvislého celku. Autobiograficky ladené dielo V mene otca (2011) Ballovi vynieslo roku 2012 prestížne ocenenie Anasoft litera, možno aj pre zjemnenie jeho kafkovsko absurdnej poetiky, čím sa stalo čitateľovi interpretačne prístupnejšie. Podobným prípadom je práve Veľká láska.

Ballovo najnovšie dielo je variáciou na notoricky známu tému. Pokúša sa v ňom zo všetkých strán poobracať typ individuality, ktorý by bolo možné nazvať „človekom zmiereným“. Hlavný (anti)hrdina, Andrič, sa na jednotlivých stránkach príbehu jednoducho iba ocitá. Ocitá sa tam bez vlastného zavinenia či pričinenia, a aj keď so svojím stavom nie je úplne spokojný, na aktívnu zmenu jednoducho nemá dostatok vôle. Nezostáva mu teda, než príležitostne frflať. A že frfle s vervou. Andrič totiž sám seba pokladá za intelektuála. Svoju schopnosť analytického myslenia si cení, abstraktné rozhovory, skúmavá introspekcia, ba ani zápisky imitujúce aforizmus mu nie sú cudzie. Balla však prostredníctvom Andriča neironizuje veľké myšlienky, iba pobavene ukazuje hodnotu ich repetítorov. Tá sa preukazuje najmä na úrovni medziľudského kontaktu, ktorého sa Andrič nevdojak stáva účastníkom. Vo vzťahu so slobodnou matkou Laurou sa takmer od počiatku hrá na mŕtveho chrobáka a jeho najbližší človek, vyhorený kolega z úradu Panza, dokáže načúvať sotva sám sebe. Andrič však občas aj túži. Obdivuje Laurino vášnivé zaujatie svojou dcérkou, mierne pobavene, no predsa ohromene načúva skalnej istote podnapitých diskutérov v bare. Túžiť si ale dovolí iba v rovine myšlienky, pasívne. Najradšej by zrejme bol, keby jeho život spadal pod nejaký nadindividuálny plán. Andrič by sa potom spokojne zaradil do jeho osnov ako mravec, ktorý len pomáha kolónii niesť hranolček. To mu ale Balla nedopraje, a tak sa naďalej presviedča o svojej výhradnosti cez intelektualizáciu pozorovaného. Pozoruje, analyzuje, skúma, nekoná, nič neprináša, stopa za ním neostáva. Postmoderný človek sa nenašiel.
Andrič prežíva.

Veľká láska je Ballov ďalší krivý úškľabok plný irónie. A melanchólie. Nad spoločnosťou, nad jednotlivcom, nad sebou a nad nikým. Nepoučuje, iba ukazuje. Je to kniha o vzťahoch, na ktoré sa zabudne, o veľkej láske, po ktorej sa túži len podvedome, ale pri plnom vedomí azda ani možná nie je. Možno preto všetka tá alúzia a paradox.

Balla: Veľká láska

vydal KK Bagala 2015

Úryvok z knihy si môžete prečítať TU

Zobraziť diskusiu (0)