Dáma v zlatom rozpráva pozoruhodný skutočný príbeh Márie Altmannovej (vo filme ju stvárňuje Helen Mirren), ktorá sa šesťdesiat rokov po tom, čo bola počas druhej svetovej vojny nútená odísť z Viedne, rozhodne získať späť rodinný majetok zabavený nacistami. Patrí k nemu aj hodnotný portrét Adele Bloch-Bauerovej I. od Gustava Klimta, ktorý sa stal rakúskym národným pokladom. Jeho autorom je charizmatický muž s množstvom vzťahov aj nemanželských detí, žena na obraze pochádza z vyšších kruhov a jej židovská krv zohrá v celom príbehu oveľa väčšiu úlohu, než by si ktokoľvek na začiatku minulého storočia dokázal predstaviť.

Autorka knihy zachytáva viac než sto rokov dramatického živote strednej Európy a Viedne, ktorou sa prehnali umelecké avantgardy, ale aj nacisti a povojnové roky sa niesli v znamení budovania mýtu o Rakúsku ako prvej Hitlerovej obeti. Kruté dejiny zmietli časť jej obyvateľov a s nimi aj všetko, čo kedy mali, vrátane vzácnych umeleckých diel, ktorých vznik ako mecenáši moderného umenia podporovali.

ukážka:

Outsider

Na samom okraji Adelinho sveta sa v tej dobe mihol chudobný, zle oblečený mladík z vidieka, ktorý prišiel do Viedne, aby tam uskutoč­nil svoj sen a stal sa maliarom. Rovnako ako to bolo v Klimtovom prípade, ani rodičia tohto mladíka nedokázali naplniť jeho základ­né citové potreby a už vôbec mu nevedeli pomôcť so vstupom do kultúrneho sveta, po ktorom túžil. Bol plachý, nesmelý a pokiaľ šlo o ženy, tak aj neistý.

Volal sa Adolf. Je to staré nemecké meno, ktoré znamená „vznešený Wolf“. Priezvisko mal po otcovi Aloisovi Schickelgruberovi, ktorý sa narodil ako nemanželské dieťa a v dospelosti prijal pozmenené meno svojho nebohého otčima. Hiedlera však zmenil na Hitlera.

Hitler bol Rakúšan, čo je fakt, na ktorý sa často zabúda. Vyrástol neďaleko nemeckej hranice v bašte zúrivého rakúskeho antisemitu a politika Georga von Schönerera a v oblasti, kde už v dobe jeho detstva získal popularitu pozdrav „Heil!“

V Linci študoval na rovnakej škole ako Ludwig Wittgenstein, syn veľkého priaznivca a mecenáša secesie. Hoci boli rovnako starí, Wittgenstein chodil o dva ročníky vyššie. Z Wittgensteina vyrástol jeden z najvplyvnejších filozofov 20. storočia, ktorý vo svojej téze „hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta“ vyjadril presvedčenie, že jazyk formuje naše myšlienky a chápanie sveta.

Mladého Adolfa však čakal iný osud. V roku 1906, keď mal se­demnásť rokov, musel pre neprospech zo školy odísť. Zamieril do Viedne, kde chcel študovať umenie v umeleckohistorickom múzeu. Neodolateľne ho to priťahovalo k Ringstrasse. „Celé hodiny som vydržal stáť pred operou. Dlhé hodiny som obdivoval parlament.

Celá Ringstrasse na mňa pôsobila ako čaro z Príbehov tisíc a jednej noci,“ spomínal.

Hitler sa presťahoval do Viedne v roku 1907. Prenajal si malú izbietku v husto obývanej štvrti. Býval len niekoľko krokov od vy­davateľstva novín Alldeutsches Tagblatt (čiže Všenemecký denník), ktorý vyjadroval názor antisemitu Schönerera a obhajoval anšlus – spojenie Rakúska s Nemeckom do jednej nemeckej ríše. V septembri Hitler dorazil na Akadémiu výtvarných umení na prijímací pohovor. Očakával, že to bude preňho „detská hra“. No v skúške z kreslenia neuspel. „Bol som taký presvedčený, že uspejem, že správa o tom, že ma neprijali, ma zasiahla ako blesk z jasného neba,“ napísal Hitler.

Zdrvený vyšiel z majestátnej budovy akadémie na Schillerplatzi a „po prvý raz vo svojom mladom živote som nevedel, čo ďalej,“ spomínal Hitler. „Môj sen kráčať za umeleckým volaním sa ukázal byť za hranicami mojich možností.“ Niektorí ľudia pripisujú Hitlerov antisemitizmus tomu, že mu vstup na akadémiu znemožnili židovskí profesori. Ale v komisii vtedy nebol ani jeden Žid.

V skutočnosti Hitler z láskavosti viedenských Židov ťažil. Keď sa z neho stal umelecký stroskotanec, presťahoval sa do šesťposchodo­vej mužskej nocľahárne v robotníckej štvrti na okraji Viedne, ktorej prevádzku umožňovali štedré dary baróna Nathaniela Rothschilda a rodiny Gutmannovcov.

Kupcom Hitlerových priemerných kresieb a akvarelov sa stal Žid Samuel Morgenstern, majiteľ sklenárstva a rámarstva. Morgenstern, milý človek, ktorý sa vypracoval vlastným úsilím, Hitlera ľutoval a podarilo sa mu medzi svojimi zákazníkmi nájsť záujemcov o ob­rázky paláca Auerspergovcov, budovy parlamentu a Burgtheatru.

Odmietnutie študovať na akadémii však nemuselo mať fatálne následky. Iný muž, ktorého akadémia v roku 1907 tiež neprijala, sa stal o mnoho rokov neskôr jej riaditeľom. Ale Hitler sa ponoril do viedenského života a tam našiel obetného baránka, na ktorého mohol zviesť svoj neúspech. Spočiatku odsudzoval antisemitské hnutie Karla Luegera, ale „fešák Karl“ ho začal čoskoro fascinovať ako ohnivý charizmatický rečník, ktorý dokázal nájsť príčinu obecnej ľudskej nespokojnosti v liberálnej židovskej inteligencii. Lueger brojil proti „židovskej tlači“, „židovským perohryzom“, „židovským peniazom a cenným papierom“. Sľúbil, že Viedeň oslobodí od „nehanebných okov židovského nevoľníctva.“ Raz dokonca prehlásil, že by vieden­ských Židov mali nahnať na loď a utopiť ich v hlbokom mori. Hitler neskôr priznal, že Luegera „otvorene obdivoval ako najväčšieho ne­meckého starostu všetkých čias.“

Behom života na okraji spoločnosti sa začali Hitlerove frustrácie formovať do odporu voči Židom, pretože Židia požívali privilégiá, ktoré boli jemu odopreté. „Židovskú mládež nájdeme vo všetkých vzdelávacích inštitúciách... no árijských mladých je tam poskrom­ne,“ píše vo svojom diele Mein Kampf, ktoré napísal v roku 1923 vo väzení, kam sa dostal po svojom neúspešnom pokuse o prevrat. Mein Kampf sa čoskoro stane bestsellerom.

Rovnako ako Klimt, videl aj Hitler spásu v dôstojnosti a v umení. Okúzlila ho opera Richarda Straussa Salome, ktorú uviedli v roku 1907. Zrejme v reakcii na neusporiadané detstvo túžil Hitler po usporiadanom upravenom umení. Nemal rád jasné farby, ktoré vy­volávali emócie, vyhýbal sa portrétovaniu a zameral sa predovšetkým na turistické scenérie s lineárnou kompozíciou, ktorým chýbala ná­paditosť a originalita.

Hitler obdivoval Makarta. Nástup expresionizmu vo Viedni sle­doval s nevôľou. Židovskému vkusu vyčítal, že podporuje moderni­zmus, ktorý by on sám vyvrátil z koreňov ako „mrzácke mazanice.“ Všetko „zdravé označovali špinaví Židia za gýč,“ sťažoval sa.

No niektorých modernistov kritika i mecenáši obdivovali.

Rovnako ako sa Salieri kedysi spýtal Mozarta: ako by ich boh mohol milovať viac?

Hitler dával všetko za vinu židovskej tlači. V dobe, keď patrili Felix Salten a Berta Zuckerkandlová medzi prominentných spisovateľov, hovoril Hitler opovržlivo o „umeleckých recenziách, v ktorých jeden Žid škriabe o druhom Židovi“.

„Táto rasa má sklon zosmiešniť a pokriviť všetko krásne a často to robí prostredníctvom majstrovskej satiry,“ napísal Hitler. „Skrýva sa však za tým viac: sklon k podkopávaniu autority a k jej zosmieš­ňovaniu.“

Súčasne s tým si začal vytvárať odpor voči východným Židom v čiernych kaftanoch, voči „zápachu týchto ľudí,“ z ktorého „sa mi často robí zle.“ Považoval viedenských Židov za „bacilonosičov mo­rálnej nákazy,“ ktorá je „horšia než čierny mor.“ Hitler sa pýtal: „Existuje jediný poklesok, jediná nehanebnosť predovšetkým v kul­túrnom živote, na ktorej by sa nepodieľal aspoň jeden Žid? A keď sa do takéhoto nádoru opatrne zarezalo, našiel sa Židáčik ako červ v hnijúcom tele.“

Na ubytovni rozprával ostatným chudobným mužom o svojej vie­re vo vytvorenie jedinej zeme, ktorá by zjednotila nemecký národ. Viedni sa posmieval ako „Babylonu jazykov“ a nemohol sa dočkať, až príde „hodina slobody pre môj nemecko-rakúsky ľud. Len tak môže dôjsť k pripojeniu ku starej vlasti.“

Po rokoch bude Hitler spomínať na biedenie vo Viedni ako na údel, „ktorý sa zmenil v najväčšie požehnanie pre nemecký národ.“ To, že bol „pripravený o právo náležať milovanej otčine“, mu dalo silu spojiť Rakúšanov s „ich vlasťou“.

Keď Hitler Viedeň v roku 1913 opustil, bola jeho posadnutosť ne­meckou hegemóniou neoddeliteľne spojená s vierou v „germánske“ umenie, ktoré vyjadrujú völkische, teda ľudové hodnoty rodnej vlasti.

Keby ho Adele v tej dobe stretla na ulici s farbami a skicárom, vi­dela by nešťastného a neúspešného mladíka, ktorý trpí nedostatkom sebavedomia. Pravdepodobne by jej ho bolo ľúto.

Maľovaná mozaika

Svoju Zlatú Adele, dnes známu ako Dáma v zlatom, predstavil Klimt verejnosti v júni 1908. Adele mala vtedy dvadsaťšesť rokov a razom sa z nej stala celebrita. Noviny Wiener Allgemeine Zeitung opísali portrét ako „ikonu v zlatej svätyni.“ Istý kritik sa sťažoval, že portrét je „viac Blech než Bloch“ – pričom blech znamená v nemčine plech.

Každý mal k obrazu čo povedať.

Adele navždy vstúpila na maliarsku scénu.

Klimt vystavil obraz v Kunstschau, veľkom novovybudovanom areáli v centre mesta, ktorý navrhli viedenskí umelci a architekti na čele s maliarmi, ktorí sa v tej dobe už od secesie odkláňali. Plátna boli inštalované v parku, ktorého súčasťou boli aj kaviarne a átriá, takže Adele a Ferdinand sa tu mohli pri diskusiách o portréte pre­chádzať s priateľmi. Jednoduchý zlatý rám, ktorý dodával obrazu na pôsobivosti, vytvoril sám architekt Josef Hoffman.

Portrét pôsobil na diváka neobyčajnou silou. Adeline červené pery sú pootvorené a plné. Jej oči sa upierajú z pozadia tvoreného jemnými zlatými lístkami, ktoré akoby samo vytváralo vlastnú trans­cendentálnu rovinu. Adelina bledá vznášajúca sa tvár pripomína sirénu z éry nemého filmu. Adelina priateľka Berta Zuckerkandlová o obraze prehlásila: „Náš slovník vtedy ešte nepoznal výraz ,vamp’, no môžem povedať s istotou, že to bol práve Klimt, kto dlho pred Hollywoodom ako prvý objavil, či vynašiel ideál podobný Grete Garbo alebo Marlene Dietrichovej.“

Podobne ako v prípade Mony Lisy, aj tento obraz sa zdá byť ste­lesnením ženstva. V tomto prípade však ide o ženstvo nepokojné a zmyselné a nenájdeme v ňom nič z rezignácie usadených dám.

Možno za to mohla Klimtova nezbedná povaha, že ozdobil Adelin krk podobným ťažkým náhrdelníkom so vsadenými drahokamami, aké mala aj jeho provokatívna Judita. Pravú ruku má Adele pokrčenú a v ľavej dlani schováva zdeformovaný prst. Na postave zobrazenú s takou veľkoleposťou vyznieva táto nedokonalosť až dojemne.

Zdalo sa, že obraz sa hemží skrytými významami. Klimt v ňom dal voľný priechod svojmu koketovaniu so symbolizmom. Oko egyptského boha Hora sa vznáša v štylizovaných kosoštvorcoch, pripomínajúcich ženský genitál. Podľa Ludwiga Hevesiho oslňoval „úchvatnou majestátnou farebnosťou“ a vzbudzoval pocity* „farebnej, zmyselnej rozkoše, sna o túžbe okrášlenej šperkmi“ , až sa zdalo, že divák „sa môže prehŕňať drahokamami.“ Bola to „nehmotná, čistá pastva pre oči. Dokázala vyčarovať dušu, ktorá žila v umení minulých časov vznešenosti a nádhery.“

Klimt zasadil Adele do žiarivej plochy zlatých lístkov a dal jej podobu svätej ikony. Umeleckí historici budú jej portrét prirovnávať k mozaikovému portrétu cisárovnej Theodory z Ravenny.

Hevesi prišiel s novým názvom pre tento štýl a hovoril o Klimto­vých „maľovaných mozaikách“.

V rámci Kunstschau prebehla prvá veľká výstava nových Klimto­vých diel od doby, keď so znechutením ukončil práce na štátnych zákazkách. Vystavil tu aj portrét Margarethe Stonboroughovej-Witt­gensteinovej, intelektuálne založenej dcéry jedného z mecenášov Secesie a sestry Ludwiga Wittgensteina, budúceho slávneho filozofa, ako aj portrét Friedy Riedlerovej, ďalšej pokrokovej viedenskej ženy.

Svojím umením povzniesol Klimt tieto ženy z radov viedenskej židovskej buržoázie do šľachtického stavu, povýšil túto vznikajúcu meritokraciu na estetickú aristokraciu. „Sú ako princezné a madony, čo sa túžia pozdvihnúť nad obyčajný, každodenný svet v kráse, ktorú nikdy nespustošia a nezničia chamtivé ruky života,“ napísal kritik Joseph A. Lux. U Klimta našli tieto ženy „urodzenosť a vznešenosť, po ktorej túžia“.

Ich židovský pôvod však nezostal kritikou nepovšimnutý. „Nech sa volajú akokoľvek, či už Hygiea, Judita, Madame X alebo Madame Y, pri všetkých týchto Klimtových postavách vidíme rovnakú bledosť profesne nepochopených žien,“ vysmieval sa Karl Kraus a dodal, že všetky modelky majú pod očami rovnaké Schottenringe, temné kruhy. Ide o slovnú hračku, ktorá naráža na to, že bohaté židovské rodiny žili neďaleko triedy Schottenring.

Tá časť Viedne, ktorú Klimtove portréty okúzlili, prišla zase s výra­zom, ktorý vystihol exotické kúzlo tmavovlasých modeliek: „la belle juive“, čiže židovská kráska. Aj v tomto prípade šlo o istý stereotyp, tentoraz voči Židom lichotivý.

Adelin zlatý portrét sa stal symbolom inteligentnej a modernej Vie­denčanky prelomu storočia, obklopenej opulentnosťou, ktorou Klimt pohŕdal i ťažil z nej. Habsburgovci portrét zapožičiavali na výstavy ako reprezentatívnu tvár cisárstva, ktoré je moderné, sofistikované a prívetivé. „Klimt objavil alebo vynašiel túto novú Viedenčanku, veľmi špecifický typ novej ženy, ktorá vzišla z Judity a Salomé,“ na­písal istý kritik. „Je rozkošne rozmarná, príťažlivo hriešna, delikátne perverzná.“

Keď Klimt v roku 1907 nanášal zlaté lístky na Adelin portrét, do­končoval zároveň obraz dlhonohej Danae, bájneho symbolu božskej lásky. Jej otec, kráľ Argu, svoju dcéru ukryl a uväznil, aby uchránil jej panenstvo. No najvyšší boh Zeus sa k nej i napriek tomu dokázal dostať. Danae má v tvári výraz extatického vytrženia, z neba padá zlatý dážď a splýva jej medzi stehnami, aby bol počatý Diov syn Perseus, ktorý zabije Medúzu.

Podobne ako u religióznych obrazov použil Klimt aj tu zlato ako symbol božstva. Na Kunstschau vystavil aj ďalší zlatý obraz pod názvom Bozk – vyobrazenie krehkej ženy v medveďom objatí muža, zasadené do zlatého poľa, ktoré mihotavo žiari neuchopiteľnou atmosférou. Neskôr budú historici umenia upozorňovať na Adelinu podobnosť s touto ženou i na podobnosť jej zdeformovaného prsta s tým, ktorý je na ruke vzdávajúcej sa ženy v Klimtovom smrteľnom objatí.

Klimtove ženy

V roku 1909 sa Klimt ocitol na križovatke.

Pablo Picasso spôsobil kubizmom revolúciu v maliarstve. Vasilij Kandinskij mapoval abstraktný modernizmus. Claude Monet po­súval svojimi leknami hranice umeleckého výrazu a pritom neopustil vlastnú záhradu.

Klimt sa za svoje experimentálne diela vo Viedni veľkého uzna­nia nedočkal. Vrátil sa k dekoratívnej práci a dokončoval zákazku zlatého stromu pre bruselskú vilu, ktorú navrhol Josef Hoffman pre belgického inžiniera Adolpha Stocleta.

Netriumfoval nad svojimi protivníkmi ako Picasso. Niekedy sa dokonca obával, že je z neho veličina po zenite. „Mladí mi nero­zumejú. Vlastne ani neviem, či moju prácu uznávajú,“ sťažoval sa Berte Zuckerkandlovej.

„Stáva sa to každému umelcovi,“ uvažoval. „Mladí chcú vždy búrať a brať útokom všetko, čo tu už je.“

Povzbudzoval v tvorbe mladšieho kolegu Oskara Kokoschku, ktorý mal čoskoro vystaviť svoj divoký expresionistický obraz Nevesta vetra. Zachytil na ňom sám seba vo vášnivom objatí s ovdovenou Almou Mahlerovou. Keď ku Klimtovi priniesol svoje kresby sedemnásťročný Egon Schiele a pýtal sa, či má talent, Klimt sa pozrel na hranaté nahé postavy a odvetil: „Až príliš mnoho.“ Čoskoro začal Schiele chodiť s Klimtom do Café Tivoli.

Nadšenie pre zlaté obrazy Klimta pozvoľna opúšťalo. Vždy mal obrovský strach zo syfilisu a teraz sa uňho, u starnúceho Pana začali objavovať jeho symptómy. Vo svojich listoch sa zmieňuje o praskaní kože, čo býva typickým príznakom pokročilého štádia tejto choro­by. „Vyzerá to dobre. Zdá sa, že sa mi boľačka hojí,“ napísal Emilii Flögeovej.

S jej rodinou jazdil naďalej k Atterské­mu jazeru, aby si oddýchol. Tam trávil so štetcom v ruke dlhé hodiny maľovaním malých dediniek, roztrúsených po sva­hoch hôr a brehoch jazera. Namaľoval zámok Kammer, stojaci neďaleko vily Paulick, ako aj pestrofarebný koberec divokých kvetov na horskej lúke. Flö­geovci sa stali jeho rodinou. Namaľoval Emiliin portrét, no nepodarilo sa mu na ňom zachytiť jej sebavedomie a záhad­ný úsmev. Emilie mu úprimne povedala, že sa jej portrét nepáči. Vo vzťahu k nej Klimt konečne našiel zväzok, ktorý sa blížil k citovo vyváženému partnerstvu.

V tomto fyzickom i morálnom útočisku namaľoval portréty žien, ktoré si ľudia na­vždy zapamätajú – žien, ktoré udržali jeho kariéru pri živote. To, že dobre poznal citový život svojich patróniek, prepožičia­valo jeho portrétom psychologickú hĺbku.

Ria Munková, neter Sereny Ledererovej, sa v roku 1911 strelila do pŕs z nešťastnej lásky k sľubnému mladému spisovateľovi. Jej matka Aranka požiadala Klimta, aby namaľoval Riin posmrtný portrét.

Okrem toho pracoval na druhom portréte Adele a jazdil za ňou a Ferdinandom do Čiech na zámok v Břežanoch. „Nádherné,“ pí­sal Emilii, keď tam 27. septembra 1911 pricestoval. „Krásny život. V tejto chvíli som jediným hosťom zámockých pánov,“ aj keď sa očakával príchod ďalších návštevníkov, ktorí mali doraziť na poľo­vačku na prepelice. „Chvíľami slnečno, chvíľami dážď,“ napísal ďalší deň. „Dážď možno poľovačku prekazí. Darí sa mi dobre.“ Adele možno o jeho chorobe vedela. Vo februári 1912 sa Klimt po pobyte v kúpeľoch Semmering vrátil späť do Břežian a písal: „Podľa pani Blochovej vyzerám veľmi dobre. Hovorí, že mi ten výlet prospel. Myslela si, že som bol pri Atterskom jazere.“ V polovici novembra opäť „dorazil v poriadku“ do Břežian. „Počasie bolo celú cestu ako v zime. Jedol som pomyje v jedálenskom vozni. No únava je veľká.“

V roku 1912 vystavil nový Adelin portrét. Adele má vyzretejšiu tvár, priamy pohľad a nie je v nej ani stopa po zvodnosti. Je už staršia, má unavené oči a zuby so škvrnkami po nikotíne. Mnohí považovali obraz za dôkaz, že ich ľúbostný vzťah sa skončil. Táto Adele nie je tou sladkou dievčinou, ktorá prednášala sentimentálne básne. Flirt a svetské zábavy sa stali minulosťou. Toto bola vážna Adele, ktorá už nechala za sebou svoju zlatú mladosť a dozrela do impozantnej ženy, vyžadujúcej rešpekt. Klimtov obdiv k Adele sa v tomto diele prehĺbil a premenil v empatiu. Táto Adele odrážala jeho vlastné myšlienky na smrteľnosť.

Klimta už ženy prestali lákať. Preč bol všetok zlatý lesk jeho mla­dosti. Namiesto toho ho priťahovali nespútané sýte farby a siluety s jasnými kontúrami Henriho Matissa.

Ako plynuli roky, bol Klimt pre verejnosť čoraz záhadnejším a menej dostupnejším, pričom výnimku tvoril úzky okruh jeho priaznivcov a mecenášov. Začal sa uňho prejavovať „takmer patologický odpor k vystupovaniu na verejnosti,“ ako poznamenali isté noviny. „Som oveľa menej zaujatý sám sebou ako témou k maľbe než druhými ľuďmi, najmä ženami,“ hovoril Klimt tak trochu tajuplne. „Som pre­svedčený, že nie som nijako zvlášť zaujímavý človek. Som prosto maliar, ktorý maľuje deň čo deň od rána do večera. Ktokoľvek by sa chcel o mne niečo dozvedieť – myslím ako o umelcovi, čo je jediná dôležitá vec –, mal by sa pozorne pozerať na moje obrazy a snažiť sa v nich vidieť, čo som a čo chcem.“

Cisárstvo sa zmietalo v neistote, akoby ožívali temné proroctvá z Klimtových fresiek. V auguste 1914 opustil arcivojvoda František Ferdinand svoje viedenské sídlo v paláci Belvedere a vydal sa na cestu do Sarajeva. Tam z prizerajúceho sa davu vystúpil atentátnik a zastrelil ho. Atentát urýchlil vypuknutie prvej svetovej vojny. Etnické napätie, ktorého sa tak obával Adelin otec v súvislosti s podkopaním jeho plánov na vybudovanie železničnej trate na Balkán, začalo trieštiť kozmopolitnú mozaiku impéria na márne kusy.

Klimt sa cítil často deprimovaný. „Málo radosti k práci,“ napí­sal v tom roku Emilii Flögeovej. „Vstávam bez radosti.“ Neskôr sa priznal, že „prvý deň som vôbec nechcel písať, cítil som sa hrozne. Unavený, nanič, zničený.“

Prvé dva roky vojny strávil Klimt prácou na portréte Elisabeth, dcéry Sereny Ledererovej. Ledererovci mu zostali verní. V roku 1915 kúpil August od jedného zberateľa Klimtov Beethovenov vlys. Lede­rerovci vlastnili najlepšiu zbierku Klimtových diel vo Viedni.

Malá Elisabeth vyrástla v hrdú inteligentnú krásku. Klimt na plátne zachytil pohľad nevinných očí, jej krehkosť a zraniteľnosť a obklopil ju čínskymi bojovníkmi, ktorí ju mali chrániť. Portrét sa mu však neda­rilo dokončiť. „Budem si svoje dievčatko maľovať ako sám chcem,“ hneval sa a klial. Nakoniec musela jej matka Serena prísť do ateliéru autom a naložiť portrét takmer násilím. Keď ho neskôr Klimt uvidel visieť u Ledererovcov, krútil nespokojne hlavou: „Stále to nie je ona.“

Posledné dva roky vojny strávil prácou na treťom portréte Rie Munkovej. Tentoraz nešťastne zamilované dievča vzkriesil k životu v krásnych šatách a obklopil ju kvetmi. Práca sa mu však nedarila – „morím sa s tým mŕtvym dievčaťom“ – a niekedy mal pocit, „že to prosto nedokáže.“ No Aranke prinášalo umelecké znovuoživenie jej dcéry útechu. Klimt cítil napätie. „Práca pokračuje pomaly, rovnako ako vojna, ale musí postupovať ďalej,“ napísal v roku 1916 Emilii. „Všetko je to také smutné.“

V auguste 1917 sa cítil „umelecky úplne zhnitý“. O svojom posled­nom obraze Nevesta vyhlásil, že mu „ide naozaj na nervy.“ Isté noviny poznamenali, že „na vysokom vráskavom čele starnúceho majstra sú markantné známky únavy a utrpenia.“ Zdravie Klimta rýchlo opúšťalo. Leto trávil s rodinou Primavesovcov, keď sa mu na koži zrazu otvoril vred. Zamieril sa liečiť do kúpeľov Bad Gastein. V roku 1917 sa pokúšal dokončiť portrét Amalie, švagrinej Berty Zuckerkandlovej, oblečenej do plesových šiat, odhaľujúcich krehké biele ramená.

Alma Mahlerová si v tej dobe poznamenala do denníka, že keď kedysi po Klimtovi túžila, „nemala som najmenšie tušenie, že je syfilitik.“

Alma buď ťažko niesla, že Klimt nikdy nenamaľoval jej nesmr­teľný portrét, alebo z nej prehovoril jej typický antisemitizmus, keď sa v decembri 1917 v salóne plnom bohatých dám spýtala: „Prečo Klimt, ten úbohý, oslnivý, veľký umelec maľuje len zbohatlíkov a nie niekoho krásneho, kto pochádza z dobrého rodu? Musíme predsa využiť to, že máme medzi sebou takého génia,“ nástojila pred prítomnou spoločnosťou.

Približne v tej dobe si Klimt poznamenal do skicára meno jed­nej zo svojich „zbohatlíčok“: A. Bauerová. Bol to posledný diel do skladačky Klimtovho tajomného puta k žene, ktorá sa vďaka jeho umeniu dostala do histórie.

O niekoľko týždňov neskôr, v dobe posledných zimných vojno­vých kŕčov, postihol Klimta záchvat mŕtvice. Okamžite ho prijali do sanatória Löw. Keď sa jeho stav zlepšil, previezli ho do viedenskej nemocnice. Oddelenie, na ktorom ležal, však zasiahla španielska chrípka. Klimt jej rýchlo podľahol. Zomrel 6. marca 1918. Mal päť­desiatpäť rokov. Jeho posledné slová boli: „Zavolajte Emilie.“ Volal Emilie Flögeovú, svoju životnú družku.

Pri jeho smrteľnej posteli sedel Egon Schiele a tíško nakreslil tri majstrove posmrtné skice. Asociácia rakúskych umelcov vydala vy­hlásenie, v ktorom konštatovala, že „umenie stratilo veľmi mnoho, ľudstvo ešte viac.“

„Zomrel na syfilis,“ napísala si Alma Mahlerová do denníka.

Adele si Klimtov skon poznačila krížikom do diára viazaného v čiernej koži, do ktorého si zaznamenávala históriu posledných dní cisárstva. Sledovala postup rakúskych jednotiek Európou ako nejaký vojnový korešpondent, zapisovala si všetky bitky, prehraté i vyhraté, každú potopenú loď, skrátka koniec svojho sveta. Klimt, dieťa cisárstva, prešiel na druhý breh. Medzi niekoľkými osobnými poznámkami v Adelinom diári figuroval deň Klimtových narodenín i deň a hodina jeho pohrebu, to všetko na stránke nadpísanej citátom Williama Shakespeara: „Verný buď sebe samému, a z toho potom ako deň po noci vyvstane, že nezaklameš žiadnemu človeku.“ (citát: Hamlet, Polonius hovorí k svojmu synovi Laertovi. – pozn. prekl.)

Na cintoríne v Hietzingu, ktorý leží neďaleko schönbrunnského zámku, sa zišla celá pokroková Viedeň, aby Klimtovi vzdala poctu.

Josef Hoffman preňho navrhol jednoduchý náhrobok. V smútočnom zástupe kráčal Arnold Schönberg, ktorého hudba dokázala vyvolá­vať pästné súboje. Spolu s ním tam bola aj Berta Zuckerkandlová. Serena a August Ledererovci priviedli svoju dcéru Elisabeth. „Bola som načisto ochromená, a až keď behom pohrebu začal zbor spievať Beethovena, vytryskli mi slzy a spolu s nimi sa uvoľnila celá tá bo­lesť, najväčšia a najhoršia, akú som kedy zažila,“ napísala Elisabeth. „Jeho smrť pre mňa bola strašnou ranou; nedokážem to ani opísať. Tá udalosť pre mňa znamenala koniec mladosti. Mojím poslaním sa stalo pomáhať ostatným pochopiť umenie a jeho význam.“

Klimt sa narodil na úsvite rakúsko-uhorského cisárstva. Keď tento rebel z prelomu storočia na súmraku cisárstva zomiera, zanecháva po sebe vizuálnu definíciu celej monarchie.

„Vynoril sa v našom strede a priniesol pôvab Orientu, tento muž s vysokým čelom Rodinovho Muža so zlomeným nosom, pod ktorého bradou sa skrývali tajomné rysy boha Pana a ktorý svojimi vlasmi pripomínal starnúceho svätého Petra,“ napísal o ňom rakúsky maliar a spisovateľ Albert Paris Gütersloh.

Doby oslňujúcej Viedne sa s poslednými dňami prvej svetovej voj­ny chýlili ku koncu. Cisárstvo so šesťdesiatimi miliónmi poddaných bolo na jeseň porazené. Z impéria zostalo len Rakúsko so šiestimi miliónmi obyvateľov a Habsburgovci sa už nesmeli honosiť svojimi titulmi. Španielska chrípka si vyžiadala život Egona Schieleho, jeho tehotnej manželky a miliónov ďalších ľudí.

Klimt a jeho zlaté chvíle zmizli v nenávratne.

Zobraziť diskusiu (0)