Kým som ťa čakala, celé mesiace som horlivo pracovala na knihe o divadle a o postihnutí. Musela som vymyslieť, ako bude text štruktúrovaný, postarať sa o redigovanie, vybrať fotografie z objemného archívu. V knihe som písala o skúsenosti istého divadelného štúdia v Ríme, ktoré pracuje so zdravými aj s hedikepovanými deťmi. V tých dňoch som čítala vyjadrenia divadelníkov, komentáre rodinných príslušníkov aj samých detí/hercov; skladala som sekvencie fotografií so smiešnymi aj vyjavenými tvárami, neprítomnými aj šialenými pohľadmi, s minimálnymi aj udivujúcimi gestami. Uvzatosť organizátorov aj výkony zúčastnených boli presvedčivé a priznám sa, že aj dojímavé.

No ja som cítila len cudzosť a odstup: „Čakám zdravé dievčatko,“ hovorila som si. „Nič z tohto sa ma nikdy nebude týkať.“ Myslela som si, že prosté presvedčenie, že nechcem postihnuté dieťa („Nevedela by som, čo s tým, nikdy by som to nezvládla,“ opakovala som si) stačí na to, aby ma ochránilo pred touto eventualitou. „A ešte je tu amniocentéza, morfologický ultrazvuk: z týchto dvoch vyšetrení sa dá zistiť všetko vopred a v nevyhnutnom prípade požiadať o prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov.“

Občas, keď sa na teba dívam, vynoria sa mi tváre tých detí, ich každodenné masky. Predstavujem si, že jedného dňa by si aj ty mohla hrať Malú morskú pannu na vozíčku na javisku nejakého divadla a ja by som sedela v obecenstve a tlieskala by som ti. Myslím si, že keď som to písala, tvoj krivooký usmievavý pohľad už vykúkal zo stránok tej knihy. A že teraz sme súčasťou tej veľkej rodiny aj my.

Keď máš postihnuté dieťa, kráčaš namiesto neho, pozeráš sa namiesto neho, chodíš výťahom, lebo ono nemôže chodiť po schodoch, jazdíš autom, lebo ono nemôže cestovať autobusom. Stávaš sa jeho rukami aj jeho očami, jeho nohami aj jeho ústami. Nahrádzaš mu aj mozog. A pomaly, postupne sa v očiach ostatných stávaš trochu postihnutou aj ty: postihnutie v zastúpení.

Som si istá, že preto ma mnohí volajú tvojím menom. Častý lapsus pri nevyhnutnom procese identifikácie. Stráviť hodiny a hodiny vlastnej existencie v nemocniciach, v rehabilitačných centrách, v poisťovniach, v sprievode lekárov, ošetrovateľov, fyzioterapeutov či s rodinami postihnutých len zrýchľuje proces tohto progresívneho nahrádzania identity. Nie som to ja, som „Dariina mama“. Vlastne som „mama“ a hotovo. Vkročiť na nemocničné chodby zakaždým značí odložiť svoju podobu a stať sa „mamou“. Tak nás volajú sestričky. Nie pani. Mama. Nie žena, nie osoba, som len rola, „tvoja funkcia“. Napokon, my matky sme sa takto začali volať prvé.

„Svrbí ťa to? Mama ťa poškrabká,“ povie Tatiana, ktorá leží na posteli oproti tvojej vedľa malého Lorenza počas nekonečnej preplakanej noci.

Bolí ťa? Mama ti to pomasíruje. Je to teplo? Mama ťa bude ovievať. Je ti chladno? Mama ťa zakryje. Páli ťa? Mama ti pofúka. Si ospalý? Mama ťa pohojdá. Nemôžeš spať? Mama ti bude rozprávať. Plačeš? Mama ťa uteší.

Čakárne sú miestami stretnutí. Matky a deti, občas otcovia. V deťoch vidím teba maličkú, alebo tvoju budúcu projekciu, keď vyrastieš. V ženách sa vidím ako v zrkadle. V nich nachádzam aj časti seba, dôkazy odvahy aj chvíľky krehkosti v rovnakom pomere.

Pri dvojiciach pozorujem hierarchiu a roly, silné vzťahy a vzájomné závislosti. Niekedy ma to, čo vidím, napĺňa hrôzou. Deprimované obézne ženy s vreckami čipsov a sladenými nápojmi, večne v teplákoch a teniskách. Ženy s kruhmi pod očami po bezsenných nociach, so stopami škriabancov a hryzancov detí, s vlasmi, ktoré nevideli kaderníka celé mesiace. Alebo naopak, matky hrdinky: v ktorejkoľvek dennej či nočnej hodine, vždy v strehu, nepoddajú sa ani na okamih. A potom matky hyeny, stále zlostné, permanentne nabrúsené, „beda tomu, kto sa dotkne môjho dieťaťa“. Boli také aj predtým? A ja, aká som bola predtým? A čo sa zo mňa stalo? Nechcem byť ako ony.

V čakárňach, pred bolesťou ostatných, sa znova otvárajú rany. Moje trápenie je aj ich trápením, nanajvýš vybičované. Spočiatku to bolo neznesiteľné. Trávila som celé dni v nemocnici plačúc za tmavými sklami okuliarov a predo mnou defilovalo peklo.

Niektoré postavy mi zostávajú zaryté v pamäti.

Dievča na kolieskovom kresle si ustavične hryzie pravú ruku a jej matka sa usiluje zabrániť jej v tom raz, desať ráz, sto ráz. Fialový hematóm na chrbte ruky.

Chlapček zavýja v pravidelných intervaloch. Ako vlk. Aké to musí byť, mať doma vlka, ktorý celý deň zavýja?

Hlucho-slepé dievčatko mľaská. Viem, že takto sa pokúša cítiť sama seba, a predsa to neznesiem, je to silnejšie než ja. Ako sa dá vydržať celý deň taký ušiam nepríjemný zvuk? Čo by som robila, keby sa to stalo mne?

Rodičovský pár okolo päťdesiatky, on trochu starší. Dospievajúca dcéra, pololežiaca na vozíku, obrovský podbradník, termoska plná rozmixovaného, nechutne vyzerajúceho jedla. Matka – na nohách lodičky na nízkom podpätku – jedna lyžica jedla za druhou a za každou rýchle utretie úst. Otec – hriva celkom bielych vlasov – ju po obede upokojuje, nekonečne pohládza. Rozdelenie úloh, hra rovnováhy, ktorú nemôže nič narušiť. Videla som to desiatky ráz: diskusie o vyvrátenom rukáve pyžamy, o zle uloženom vankúši, o nechtiac vytrhnutej infúzii. Keď výčitky tlačia na jemnú blanku ticha, prichystané vyhŕknuť von ako gejzír zvratkov, v bezsenných nociach ako rozbuška. Naše trio oproti staršiemu triu. Vidím nás troch ako odraz v zrkadle, možno už čoskoro, keď budeme mať trochu vyhasnutejšie oči ako dnes. Ako tí v nízkych lodičkách, s bielou hrivou a mixovanou šlichtou tuto oproti nám. Ovládne ma strach, pozriem sa na tvojho otecka a aj on vidí nás presne tam oproti, odraz budúcnosti, čo nás čaká. Objímeme sa ako dvaja stroskotanci, odsúdení na prežitie.

A potom si spomeniem na Morticiu a malého Michelina, matku a syna. Ona štíhla ako prútik, celá v čiernom, oči podmaľované načierno, bielučká pleť, hladké havranie vlasy. On, osemročný chlapček, opuchnutý z kortizónu, sedí na posteli oproti našej. Robí si úlohy. Má nádor na mozgu, a kým čaká na smrť, robí si úlohy. Nehrá sa na Playstation, netrucuje, nepočúva hudbu, nesťažuje sa. Nie: robí si úlohy do pracovného listu a usiluje sa nevyrušovať.

V nemocnici v noci takmer vôbec nemôžem spávať: ak sa mi to podarí, budím sa na problémy iných; ale častejšie je zle tebe, a vtedy ma potrebuješ. Neviem sa dočkať svitania. Raz, opäť prebudená, vstanem z kresla a v polotieni oproti sebe zbadám malého Michelina. Posadil sa na posteli a sleduje ma pohľadom, na ktorý nikdy nezabudnem. Malý tichý Budha, nepreniknuteľná sfinga. Nič nehovorí, nehýbe sa, neusmieva sa, takmer nedýcha. Nechce obťažovať, nechce zobudiť matku, znepokojuje sa o ňu. Toľko sebakontroly, toľko uvedomenia si svojej situácie ma úplne dostane. Je to mimozemská bytosť. Pred odchodom z nemocnice Morticiu objímem. Aká je zblízka iná! Jej oči sú jasné, priehľadné vody, v ktorých sa možno utopiť, ak nakuknete za čierny okraj hrubého líčenia. Pozdravím jej statočného, slušného, usilovného chlapčeka. Predstavujem si ho, ako kráča oproti druhému svetu.

23. apríl 2012

Prechádzam sa po parku s kolieskovým kreslom.

Podíde ku mne asi štvorročné dievčatko spolu s matkou.

„Čo robila? Spadla?“ spýta sa ma malá.

Mama sa k nej nakloní a veľmi nežne jej čosi šepká do uška.

Malá ukáže na kolieskové kreslo a povie: „Ale tuto majú sedieť ľudia, a nie deti!“

......................

Artforum, 2025

Preklad: Mária Štefánková