Môcť tak roztiahnuť krídla

Dážďovníka radno považovať za skutočne mimoriadny prírodný výtvor. Tento zaujímavý predstaviteľ vtáčej ríše sa k pevnému bodu pripútava len počas odchovu potomstva. Inak žije len vo vzduchu, kde po každoročných migračných trasách s ľahkosťou prekonáva ohromné medzikontinentálne vzdialenosti. Je to rodený letec, ktorý v letku dokonca aj spí. Lepší symbol neobmedzeného vzletu myšlienok, snenia, nespútanosti a slobody by sme teda hľadali len ťažko.

Toni, rozprávač a zároveň hlavná postava príbehu, je, žiaľ, v živote totálnym opakom tohto operenca, ktorého návrat zo zimovísk s odovzdanosťou očakáva. Stredoškolský učiteľ výraznejšie po päťdesiatke je totiž na konci so silami. Rozvedený skrachovanec je presvedčený o tom, že už nemá prečo existovať na tejto strane reality, a preto si zmyslí do roka a do dňa dobrovoľne ukončiť svoju pozemskú púť. Väčšine okolia sa snaží vyhýbať. V práci chce už len odrobiť „svoje“ a utiecť k pravidelným vychádzkam s milovaným psom – fenkou Pepou, dostatočne vykrývajúcou väčšinu emocionálnej interakcie s vonkajším svetom.

Zostal mu jediný bližší človek, podobne „pozitivisticky“ naladený priateľ, ktorému z istých dôvodov tajne hovorí Bocian. Toni sa postupne oslobodzuje od súkromných materiálnych statkov. Popritom sa odhodlá k spísaniu akejsi bizarnej poslednej vôle. Je ňou osobná, extrémne podrobná psychoanalytická kronika, v ktorej Toni mimoriadne pedantne skúma rozvaliny svojho šedivého bytia. Toto jeho najúprimnejšie memento majú blízki pozostalí (občas nimi – nie bez rovnakej odozvy –vyslovene pohŕda) objaviť, až keď bude „po tom“.

Plán je teda jasne vytýčený, avšak zopár nepredvídaných elementov nakoniec odvráti kurz od istej záhuby smerom k relatívne šťastnému záveru. Na obzore zabliká svetlo a dokonca sa nájde dôvod na kúpu novej knihy a predĺžený pobyt v spoločnosti hoci aj načisto nedokonalých, ale predsa len živých bytostí.

Možnosť poradenstva

Fernando Aramburu napísal viac ako šesťstostranový kolos, pri ktorom bude zvýšené sústredenie naozaj nevyhnutné. Rozprávanie je síce chronologicky zoradené, ale jednotlivé minipríbehy sa na seba nelineárne vrstvia. Samotný dej by sme mohli vyhlásiť za nie celkom prvoradý. Tvorí ale potrebnú výplň v masívnej psychologickej partii, ktorá skutočne dominuje na celej textovej ploche. Je to impozantné spektrum medziľudských vzťahov podrobených vskutku nemilosrdnému psychoanalytickému drobnohľadu.

Rodičia, starí rodičia, súrodenci, deti, priatelia, partneri v súkromných či pracovných pomeroch sú v rozprávaní rozoberaní doslova na základ vlastnej podstaty. Priestoru na dôkladné zmapovanie nejednej traumatizujúcej patológie teda bude, o tom niet pochýb, nadostač. To však neznamená, že všetko zas vyjde namaľované len v trpkých depresívnych farbách. Fernando Aramburu často siaha i po (tragi)komike, irónii, sarkazme či ostrom vtipe, čo celkovú, riadne mizantropickú atmosféru aspoň kozmeticky skrášľuje a čiastočne odľahčuje.

Obzvlášť zaujímavý faktor, zdanlivo nenápadne, ale v skutočnosti nástojčivo vplývajúci na konečný výsledok tejto komplexnej sústavy psychologických rovníc, je ich nezanedbateľný politický rámec. Španielska spoločnosť má s ohyzdnosťami neslobody taktiež hlboko zakorenené historické skúsenosti. Existencia v dusivom objatí (hnedej) diktatúry rozlične poznačila nejedno pokolenie vystavené jej zhubným účinkom. Následné medzigeneračné mutácie týchto negatívnych javov, žiaľ, nejakým spôsobom formujú aj (ne)kvalitu slobody. Z fantasticky uchopeného textu Fernanda Aramburu je takýto poznatok zreteľne badateľný.

Mimo toho môžeme o Dážďovníkoch uvažovať aj ako o svojho druhu zbeletrizovanej psychologickej poradni na viacerých úrovniach a funguje to náramne! Aj preto je zvýšená intenzita vnímania skutočne namieste. Je to výborná vec a napríklad zaprisahaní psíčkari so slabosťou pre nadpriemerne kvalitnú svetovú literatúru si tu dokonca môžu schuti prihodiť extra body navrch.

Fernando Aramburu: Dážďovníky

Preklad: Peter Bilý

INAQUE, 2023 (edícia Apostrof)

Zobraziť diskusiu (0)