Nečakaný príchod konca ľudstva
John Wyndham (1903 – 1969) sa preslávil hlavne knihou Deň trifidov, vo svojej tvorbe prevažne v žánri vedeckej fantastiky však otvoril viacero tém prostredníctvom svojich ďalších románov a poviedok, či už išlo o Midwichské kukučky, Kukly alebo Votrelcov z hlbín. V Dni trifidov dostávajú čitatelia k dispozícii významné dielo zo žánru katastrofickej literatúry, na ktoré odkazujú mnohé neskôr napísané knihy, ale aj filmy a seriály. Hlavná postava Bill Masen sa po operácii očí zobudí do sveta, v ktorom oslepla takmer celá populácia. Večer predtým sa totiž na nebi objavil meteorický roj, pozorovaný takmer všetkými. Slepota prináša okamžitý civilizačný kolaps a tých pár ľudí, ktorí z rôznych dôvodov uhrančivé nebeské divadlo nepozorovali, sa stávajú buď otrokmi slepých, alebo sa snažia vzájomne nájsť a sformovať sa do skupín, ktoré by v novom svete prežili. Obrovský problém však predstavujú trifidy, rastliny pôvodne vytvorené a pestované na olej. Ide o mäsožravé rastliny, ktoré napádajú ľudí žihadlom a dokážu sa aj premiestňovať, takže pre slepých ľudí predstavujú smrtiace riziko. Bill sa počas svojho putovania po kataklizme spozná s mladou ženou Joselly a spolu sa vydajú na cestu plnú utrpenia a nádeje.

Spoločnosť po konci
Knihu môžeme čítať ako dobrodružný román, no oveľa zaujímavejšie je pristúpiť k nej ako k sonde do rôznych scenárov vývoja spoločnosti: vzhľadom na masívny úbytok populácie sa spôsob života mení na komunity. Tie významne ovplyvňuje osobnosť vodcu, čo znamená, že niektoré sa podobajú na náboženské zoskupenia, iné na feudálne panstvá, ďalšie zas pripomínajú jednoduché spoločenstvá. Zdá sa, že kľúčový faktor je tiež počet ľudí žijúcich v danej komunite a schopnosť presadzovať v nich moc.

Rôzne podoby skazy
Určite zaváži to, v akom období je kniha čítaná. Keď v roku 1951 vyšla, delilo čitateľov od konca druhej svetovej vojny len pár rokov, všetci ju zažili a mnohým museli byť veľmi povedomé obrazy Londýna na pokraji záhuby. Okrem toho sa začínala studená vojna a jej výsledok nebol ani zďaleka jasný. Nie je preto tiež náhoda, že v knihe sú náznaky o príchode skazy z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Informácie o tom, čo sa v tejto krajine deje, boli neurčité, no o to viac vzbudzovali obavy. Preto sa aj v románe objavujú rôzne varianty, čo mohlo spôsobiť oslepnutie populácie celého sveta. Ak sa zo začiatku javí, že išlo o meteorický roj, tak neskôr sa objavia aj iné znepokojujúce verzie udalosti.

V súčasnosti zas preváži interpretácia opozície prírody vs. človeka. Umelé a zásadné ovplyvňovanie vývoja nových biologických organizmov je nezastaviteľný trend a negatívnych predstáv o tom, čo by sa všetko mohlo zvrtnúť, máme celú zásobu. No Wyndham tu bol pred nami a jeho obrazy flóry rozkladajúcej zdanlivo nemenné mestá sú pôsobivé. A napokon trifidy sú skutočne apokalyptický organizmus, pred ktorým nemôže byť úniku, ak je človek slepý. Slepotu je potom možné vnímať buď doslovne, alebo metaforicky. Ľudstvo slepé voči dianiu v prírode je takto odsúdené na postupný zánik. Dočasné riešenia nepomáhali ani v knihe, väčšiu šancu na prežitie poskytlo opustenie dovtedajšieho spôsobu života a prechod na nový koncept.

Nekončiaci sa sebaklam
Z uvedených odlišných interpretácií vyplýva význam diela – stalo sa zásadným príspevkom do katastrofickej literatúry, prekročilo rámec vedeckej fantastiky a aj s odstupom siedmich desaťročí dokazuje svoju silu. V každom čase odráža strachy spoločnosti, v ktorej riziká môžu z ničoho nič prekročiť únosnú mieru a ľudstvo skolabuje. Dodajme ešte, že v roku 2001 vyšla kniha Noc trifidov od Simona Clarka. Román opisuje dianie na svete prostredníctvom novej generácie – hlavnou postavou je totiž syn Billa a Joselly, David. Na záver uveďme citát o postoji, ktorý je aktuálny v každej dobe, ale je taký zaužívaný a neviditeľný, až je takmer úplne prehliadaný – neschopnosť priznať si vážnosť situácie: „Vravel som si, že viera, že ‚tu sa to stať nemôže‘, že náš skromný čas a miesto kataklizma nezasiahne, musí byť jednou z najtrvácnejších a najupokojujúcejších halucinácií ľudstva.“ (s. 93)

John Wyndham: Deň trifidov
Preklad: Ivana Cingelová
Preklad básní: Zuzana Trstenská
Lindeni, 2023

Zobraziť diskusiu (0)