Platí pri vypočúvaní pravidlo „účel svätí prostriedky“ do takej miery, že oprávňuje mučenie? Podobnú otázku si spoločne kladú občianski aktivisti, právnici, novinári a nakoniec aj samotní väzni po celom svete. Zdá sa však, že vojenská moc ani politické elity nepovažujú za potrebné na tieto otázky odpovedať. Bez odpovedí ostáva naďalej väznený v Guantáname aj Mauritánsky občan Muhammad Walad Saláhi zatknutý v roku 2002 na základe obvinení, ktorá sa doteraz neukázali ako pravdivé. Kniha Denník z Guantánama – Príbeh väzňa je svedectvo o rozsiahlom mučení, bezpráví väzňa, mechanizmoch moci a nemožnosti dosiahnuť pravdu. V úvode knihy spisovateľ a ľudskoprávny aktivista Larry Siems vysvetľuje okolnosti jej vzniku, povahu cenzúry, meniacu sa štylistiku aj kvalitu textu. Zvyšok knihy potom tvoria zápisky samotného Saláhiho.

Text nie je zameraný len na popisy väzenia. Viaceré pasáže popisujú kultúrne zvyky v Mauritánii, veľmi zaujímavé je napr. prebiehanie svadby, resp. zásnub. Príležitostne Saláhi spomenie aj rozdiely v používaní anglického jazyka, čo ho do určitej miery fascinuje a pokúša sa týmto rozdielom porozumieť. Zvláštny vzťah si vytvoril aj k vlastnému písaniu vo väzení, do určitej miery sa preňho stalo psychohygienou, zároveň nástrojom jednosmernej komunikácie s vonkajším svetom, pretože nevie, čo sa s textom stane. Čítanie knihy prináša aj ďalší rozmer, s ktorým sa bežne čitateľ nestretáva a ním je cenzúra. Určité časti textu sú nedostupné, vynechané ostali osobné údaje strážcov, agentov, zodpovedných osôb a tiež obsah mnohých výrokov.

Vzhľadom na to, že Saláhi nebol vlastne z ničoho obvinený a napriek rozhodnutiu súdu je neustále zadržiavaný, automaticky si kladieme otázku nielen prečo je to tak, ale aj ako je to vôbec možné? Môže byť súčasťou exportu demokracie z USA do moslimského sveta vyňatie USA z dodržiavania medzinárodných zákonov, konkrétne Ženevských konvencií? Na viacerých miestach sa Saláhi vracia k vysvetľovaniu svojho vzťahu k organizácii Al-Káida. Predovšetkým od roku 2001 je Al-Káida vnímaná ako teroristická organizácia zameraná na útoky proti USA a Západnému svetu, ale je potrebné si uvedomiť, že v minulosti tomu tak nebolo. USA pomáhali Al-Káide v 90tych rokoch v bojoch proti komunistickej vláde Afganistanu a jej členovia boli trénovaní Američanmi. Saláhi popiera svoje členstvo v nej, vysvetľuje, že sa zúčastnil výcviku v jej tábore a pozná niektorých jej aktivistov, pretože v Al-Káide pôsobí jeho bratranec. Svoju účasť na výcviku datuje v roku 1991, kedy prerušil svoje štúdium v Nemecku, ale po výcviku sa znovu do Nemecka vrátil. Po páde režimu v Afganistane prerušil, podľa jeho slov, s Al-Káidou väzby. Tajné služby však nezabúdajú.

„Práve som si zariadil kanceláriu a zapojil klímu, keď zrazu prišiel 11. september. Vtedy sa Amerika zbláznila a začala hľadať stopy. Bol som bratranec pravej ruky Usámu bin Ládina a okamžite išli po mne.“

Saláhi bol okamžite považovaný za jedného zo strojcov takzvaného Sprisahania milénia – sčasti uskutočnených teroristických útokov na rôzne ciele po roku 2000. Zvláštne na jeho neustálom zadržiavaní na Guantáname od roku 2002 je, že nebol z ničoho konkrétneho obvinený. Napriek tomu, že mu vyšetrovatelia neustále pripomínajú jeho väzbu na Al-Káidu, nie je úplne jasné, či dôkazy o jeho neskoršom spojení so svojím bratrancom znamenajú iba obyčajnú pomoc alebo podporu celej organizácii.

Vypočúvanie sa môže zmeniť aj na taktickú hru, kto získa nad kým prevahu. Vyšetrovatelia odopierajú vypočúvaným práva, ak si myslia, že ich to zlomí – napríklad odmietali Saláhimu prístup na toaletu. Saláhi sa preto rozhodol neprijímať potravu. Dokázal sa tak do určitej miery vyhnúť ponižovaniu a nátlaku. Mučili ho však napríklad aj sexuálnym obťažovaním. Jednou z podôb mučenia je aj zmyslová deprivácia, pri ktorej sa obmedzí vnímanie napríklad zraku v úplne bielej miestnosti, alebo je väzeň neustále budený zo spánku. Ochudobňovanie zmyslového vnímania má závažné fyziologické aj mentálne následky. Vzhľadom k všetkým uvedeným desivým postupom celkom prekvapuje nadhľad a odstup, dokonca humor, ktorý si vo svojej neľahkej situácii Saláhi zachoval. Nenájdeme tu sebaľútosť, pátos ani zbytočné moralizovanie. Saláhi stále verí, že sa situácia vyrieši a nakoniec sa stretne so svojou rodinou.

Denník z Guantánama bude ešte dlho slúžiť ako memento, pripomienka ohýbania práva podľa ľubovôle mocných. Možno raz bude zverejnená celá kniha bez cenzúry a Saláhi sa dočká naplnenia svojho osudu.

Larry Siems, Muhammad Walad Saláhi: Denník z Guantánama – Príbeh väzňa
Preklad: Marián Kabát
Vydavateľstvo Tatran 2015
300 strán

Zobraziť diskusiu (0)