Depešáci
Depešáci od Petra Gärtnera a Ďura Balogha majú v prvom rade potenciál mládežníckej knižnej série, hoci vidieť, že tento pokus je opatrný a nenásilný. Hľadá si jazyk k dnešnej generácii – no a to nie je najvďačnejšia ani najľahšia úloha. V každom prípade, nekriticky si myslím, že by sa to mohlo podariť, lebo napokon, kniha Depešáci má všetky aspekty, ktoré by podľa mňa mala mať literatúra určená pre mládež. No a je dojímavé čítať, ako sa za také krátke obdobie časy pohli.
Od Lasicu a Satinského
Najskôr ma zaujala vizuálna identita knihy, pretože nie je to tak dávno, čo v tandeme Gärtner – Balogh vznikol nápaditý komiksový príbeh o najznámejšej humoristickej dvojici na Slovensku Lasica – Satinský s názvom Radostná správa. Je to výhradne vecou bezvýznamnej súkromnej asociácie, ale medzi humorom a komikou som mal vždy čiarku a nie lomku. Humor znie vznešenejšie, sofistikovanejšie, zďaleka neprislúcha každému, aby ho robil, humor potrebuje kultiváciu, určitú intelektuálnu zásobu, no a komplexnejší plán, kto bude recipientom. Komika (je to ozaj iba bezvýznamná vec slov) je zase čosi bezbreho populárne, obligátne, zaručené. Aj keď, tiež to môže byť kamsi cielené, lenže oveľa priezračnejšie.
Prekvapivý obsah Radostnej správy nejde po línii rovnomennej divadelnej hry, ale ilustruje všetko, čo v tejto dvojici ambícia vystupovať s hrou spôsobila. Do akých problémov bola herecká dvojica zatiahnutá. Čo musela absolvovať a akými peripetiami si prešla. Faktov bolo priveľa, strán primálo, ale v konečnom dôsledku vyšla pútavá kniha a pamätám si, že sa v kníhkupectve predávala ako čerstvé rožky. Chcelo by to aktuálnejší výraz – ako cereálne kajzerky!
Po prečítaní Radostnej správy a úmrtí Milana Lasicu som si uvedomil, že sa jedna dejinná epocha kultúry zatvorila, a vo mne to ostalo ako schnúci premenný bod internej učebnice, ktorú si budujem. Nedávna realita sa zrazu stala históriou, a keď sa tvorí história, mnohé veci sa do nej sťahujú a je to melancholický pohľad.
Aj po neskoršiu, stále však históriu
Páči sa mi idea, že rovnaká autorská dvojica Peter Gärtner a Ďuro Balogh budú prinášať pohľady práve do takýchto, nie takých vzdialených čias histórie. Hoci si viem predstaviť, že toto skloňovanie slova história v niekom vyvolá pobavenie. Akokoľvek chceme, aj éra popularity Depeche Mode v niekdajšom Československu tvorí včerajšok. Tiež členenie na rôzne hudobné kategórie – a to sme na časovej línii aj oveľa neskôr – metalisti, raperi, gotici a tak ďalej. Samozrejme, členenie platí dodnes, ale mám na mysli také to „výberové“, na školských dvoroch. Aby bola zámienka na nejakú tú trenicu alebo skúšobné detské priateľstvá.
V prostredí bývalého režimu sa Peter Gärtner prihovára prostredníctvom mládežníkov ich rovesníkom v dvadsiatom prvom storočí, ktorí žijú úplne inú, digitálnu realitu. Dosť. Tu nebudem rozvíjať, do akej miery je to užitočné/neužitočné, hrozné alebo dobré, v každom prípade, mládež žije inú dobu. Rozvíja sa v diametrálne odlišných podmienkach. Nezažije si také to zberateľské vzrušenie, napríklad z plagátov z Brava, ktoré bolo nedostatkovým tovarom, a ako uvádza Peter Gärtner, vedelo sa predávať aj za tridsať Kčs. Alebo zbieranie pokémonov, ako sme to kedysi robievali my (aký krikľavý fakt).
Adamova realita a náznak série
Adam žije v bežnej, pomerne apatickej rodine, priveľmi sa v nej nerieši minulosť, veľmi však ani prítomnosť a budúcnosť. Vieme však, že toaletný papier je nedostatkovou komoditou, a to dosť vtipne argumentuje holý fakt o stave vtedajšej reality. Práve prostredníctvom novín, ktoré majú slúžiť ako toaletný papier, sa postavy postavia pred fakt, že v Prahe vystúpi svetoznáma kapela zo skazeného Západu, ako ho vždy rád Sovietsky zväz prezentoval. Práve hudba, umenie, móda zo Západu bola však zbožným prianím komunistickej mládeže. Na túto nôtu už máme aj notoricky známe kultúrny stopy, napríklad Pelíšky, ktoré si každý rok počas Vianoc pripomíname v televízii.
V každom prípade, jazyk, ktorý volí Peter Gärtner, ako sa vyhýba vulgarizmom, aby to bolo akceptované pre mládež, ako dokáže udržať napätie a čitateľa v deji, to všetko je naozaj dobrý predpoklad na to, aby vznikla aj knižná séria mapujúca osudy týchto hrdinov. Nebolo by to zadarmo, chcelo by to hlbší ponor do postáv, možno hmatateľnejšiu rodinu, pevnejšie vzťahy, čitateľnejších protivníkov, no určite by mohol po tomto titule pokus dopadnúť dobre.
Otázka, ktorú som si kládol, bola, či aj dnešný mládežník skutočne chce vedieť čosi o časoch svojich rodičov – starých rodičov asi ešte nie. Pri čítaní o tom, čo všetko musia mladí hrdinovia absolvovať, aby sa dostali na obyčajný koncert, by však mohli zažívať milú provokáciu zmyslov, či všetko, čo ich dnes obklopuje (vynímajúc náročnú spoločenskú situáciu), nie je priľahké, príliš dostupné. Predsa len, ide o žmurknutie z čias bez internetu, no a to si už dnes nevie predstaviť úplne každý.
Peter Gärtner: Depešáci
2023
Ilustrácie: Ďuro Balogh