Pred vojnou proti Eskimákom

Počas piatich sobotných dopoludní za sebou hrala Ginnie Mannoxová na kurtoch na East Side tenis so Selenou Graffovou, s ktorou v škole chodila na hodiny slečny Basehaarovej. Ginnie sa vôbec netajila tým, že Selenu považovala za najväčšiu kravu na celom kurze – a na tomto kurze sa to takými kravami len tak hemžilo –, ale zároveň nepoznala nikoho, kto by ako Selena stále nosil nové plechovky s tenisovými loptičkami. Selenin otec ich asi vyrábal alebo niečo také. (Raz pri večeri predviedla Ginnie pred celou Mannoxovskou rodinou výjav z večere u Graffovcov; vystupoval v ňom dokonalý sluha, ktorý ku každému pristúpil zľava a podal mu namiesto pohára paradajkovej šťavy plechovku tenisových loptičiek.) Ale to, že Selenu vždy po tenise odviezla domov a potom musela vždy – každučký raz – zaplatiť za celú cestu taxíkom, šlo Ginnie na nervy. Koniec koncov, ísť domov z kurtov taxíkom namiesto autobusom bol Selenin nápad. Keď sa však v tú piatu sobotu taxík vydal na sever na York Avenue, Ginnie sa náhle ozvala.

„Ty, Selena...“

„Čo?“ opýtala sa Selena, ktorá rukou šmátrala po podlahe taxíku. „Nemôžem nájsť puzdro na raketu!“ zaúpela.

Napriek teplému májovému počasiu mali obidve dievčatá na sebe kabátiky.

„Dala si si ho do vrecka,“ povedala Ginnie. „Ty, počúvaj...“

„Ach, bože! Zachránila si mi život!“

„Počúvaj,“ zopakovala Ginnie, ktorá netúžila po Seleninej vďačnosti.

„Čo?“

Ginnie sa rozhodla povedať to bez okolkov. Taxík už bol takmer na Seleninej ulici. „Už nemám chuť cvakať znovu za celý taxík,“ povedala. „Nie som milionárka, vieš?“

Selena sa najskôr zatvárila prekvapene, potom dotknuto. „Neplatím snáď vždy polovicu?“ opýtala sa nevinne.

„Nie,“ odsekla Ginnie sucho. „Polovicu si zaplatila v prvú sobotu. Na začiatku minulého mesiaca. A odvtedy ani raz. Nechcem byť odporná, ale ak mám byť úprimná, musím si vystačiť so štyrmi päťdesiat na týždeň. A z toho musím...“

„Ja zas nosím tenisové loptičky, nie?“ opýtala sa Selena nepríjemne.

Ginnie mala niekedy chuť Selenu zabiť. „Veď ich vyrába tvoj otec, nie?“ povedala. „Nič ťa nestoja. Ja musím platiť za každú, ale úplne každú...“

„Dobre, dobre,“ povedala Selena nahlas a rázne, aby získala prevahu. Zatvárila sa otrávene a prehľadala si vrecká na kabáte. „Mám len tridsaťpäť centov,“ povedala chladne. „Bude to stačiť?“

„Nie. Bohužiaľ, dlhuješ mi dolár šesťdesiatpäť. Značila som si každý...“

„Musím ísť hore a vypýtať ho od matky. Nemôže to počkať do pondelka? Môžem ti to doniesť na telocvik, ak ti to urobí radosť.“

Selenin postoj nepripúšťal zhovievavosť.

„Nie,“ povedala Ginnie. „Dnes večer musím ísť do kina. Potrebujem to.“

V nepriateľskom tichu sa obe dievčatá dívali cez svoje okienka, až kým taxík nezastavil pred bytovým domom, v ktorom bývala Selena. Potom Selena, ktorá sedela na pravej strane, vystúpila. Dvere taxíku nechala trošku pootvorené a do budovy vošla sebavedomo a nevšímavo ako nejaká hollywoodska kráľovná na návšteve. Ginnie s rozhorúčenou tvárou zaplatila za taxík. Potom si zobrala tenisovú výstroj – raketu, malý uterák a šiltovku – a šla za Selenou. Vo svojich pätnástich rokoch Ginnie v teniskách veľkosti 40 merala stosedemdesiatštyri centimetrov, a keď vošla do chodby, dodávala jej jej rozpačitá neohrabanosť na gumených podrážkach nebezpečný bojový výzor. Selena sa radšej pozerala na meniace sa čísla na svetelnej tabuli nad výťahom.

„Dlhuješ mi dolár deväťdesiat,“ povedala Ginnie, keď dlhými krokmi pristupovala k výťahu.

Selena sa otočila. „Možno by ťa zaujímalo,“ povedala, „že moja matka je veľmi chorá.“

„Čo jej je?“

„Prakticky má zápal pľúc a ak si myslíš, že mi robí radosť, že ju mám vyrušovať len pre peniaze...“

Selena tú nedokončenú vetu predniesla s čo najväčšou sebaistotou. Ginnie tá informácia, či už bola pravdivá alebo nie, v skutočnosti vyviedla z miery, ale nie zas natoľko, aby bola dojatá. „Odo mňa to nechytila,“ povedala a vstúpila za Selenou do výťahu.

Selena zazvonila a dievčatá dovnútra vpustila – či skôr otvorila dvere a nechala ich dokorán – černošská slúžka, s ktorou sa Selena zjavne nebavila. Ginnie nechala svoju tenisovú výstroj na stoličke v predsieni a nasledovala Selenu. V obývačke sa Selena otočila a povedala: „Bola by si taká dobrá a počkala tu? Možno budem musieť mamu zobudiť a tak.“

„Dobre,“ povedala Ginnie a hodila sa na pohovku.

„V živote by som si nebola pomyslela, že by si dokázala byť taká malicherná,“ povedala Selena, ktorá bola dostatočne nahnevaná na to, aby použila slovo „malicherná“, ale nie dosť odvážna na to, aby ho zdôraznila. „Tak to teraz aspoň vieš,“ povedala Ginnie a pred nosom si otvorila časopis Vogue. Držala ho tam, kým Selena neodišla z miestnosti, potom ho položila späť na rádio. Poobzerala sa po izbe, v duchu presúvala nábytok, vyhadzovala stolové lampy, odstraňovala umelé kvety. Podľa jej názoru to bola úplne škaredá miestnosť – drahá, ale nevkusná. Zrazu z inej časti bytu mužský hlas zakričal: „Erik? Si to ty?“

Ginnie si domyslela, že je to Selenin brat, ktorého nikdy nevidela. Prekrížila si dlhé nohy, pritiahla si lem kabátika na kolená a čakala.

Do izby vrazil s otvorenými ústami bosý mladík v okuliaroch a pyžame. „Jéj, prekrista, myslel som si, že je to Erik,“ povedal. Nezarazil sa však, príliš zhrbený kráčal ďalej a niečo si tlačil k úzkemu hrudníku. Posadil sa na opačný koniec pohovky. „Práve som sa porezal na prste, doriti,“ povedal trochu prudko. Pozrel sa na Ginnie, akoby čakal, že tam bude sedieť. „Porezali ste si niekedy prst? Až na kosť a tak?“ opýtal sa. V jeho ostrom hlase znela skutočná prosba, akoby ho Ginnie mohla ušetriť od útrap priekopníctva v tejto oblasti.

Ginnie sa naňho zahľadela. „No, nie rovno do kosti,“ povedala, „ale áno. Už som sa porezala.“ Bol to najsmiešnejšie vyzerajúci chlapec alebo muž – ťažko povedať, čo vlastne –, akého kedy videla. Vlasy mal strapaté od toho, ako ležal v posteli a mal chatrné svetlé dvojdňové strnisko. A vyzeral – no, skrátka prihlúplo. „Ako ste sa porezali?“ opýtala sa.

S otvorenými ústami sa zadíval na svoj zranený prst. „Čože?“ opýtal sa.

„Ako ste sa porezali?“

„To keby som vedel,“ odpovedal a z jeho intonácie bolo zrejmé, že tá otázka je beznádejne nezodpovedateľná. „Hľadal som niečo v tom sprostom koši a bol plný žiletiek.“

„Vy ste Selenin brat?“ opýtala sa Ginnie.

„Hej. Kriste, vykrvácam. Zostaňte tu. Budem asi potrebovať transfúziu, doriti.“

„Dali ste si na to niečo?“

Selenin brat pomaly odtiahol svoj zranený prst od hrudníka a ukázal ho Ginnie. „Len kus sprostého toaleťáku,“ odpovedal. „Aby to nekrvácalo. Ako keď sa porežete pri holení.“ Znovu sa pozrel na Ginnie. „Kto ste?“ opýtal sa. „Kamarátka našej krpatej?“

„Chodíme spolu do školy.“

„Hej? Ako sa voláte?“

„Virginia Mannoxová.“

„Vy ste Ginnie?“ zopakoval a zažmúril na ňu cez okuliare. „Vy ste Ginnie Mannoxová?“

„Áno,“ povedala Ginnie a vystrela si nohy.

Selenin brat sa vrátil k svojmu prstu, ktorý bol preňho zjavne jediným a skutočným centrom pozornosti. „Poznám vašu sestru,“ mdlo prehodil. „Sprostá snobka.“

Ginnie sa prehla v chrbte. „Čože?“

„Počuli ste ma.“

„Nie je žiadna snobka!“

„Akože nie,“ povedal Selenin brat.

„No nie je!“

„Jasné, že nie je. Je kráľovná. Kráľovná sprostých snobov.“

Ginnie ho pozorovala, keď zdvihol hrubú vrstvu toaletného papiera, čo mal na prste a pozrel sa pod ňu.

„Moju sestru ani nepoznáte.“

„Akože nie.“

„Ako sa volá? Krstným menom?“ opýtala sa Ginnie.

„Joan... Snobka Joan.“

Ginnie mlčala. „Ako vyzerá?“ opýtala sa náhle.

Odpoveď nedostala.

„Ako vyzerá?“ zopakovala Ginnie.

„Keby vyzerala aspoň z polovice tak dobre, ako si myslí, že vyzerá, bola by veľmi rada,“ odpovedal Selenin brat.

Podľa Ginnienho tajného názoru to bola zaujímavá odpoveď. „Nikdy vás nespomínala,“ povedala.

„Tak to ma trápi. To ma fakt trápi.“

„Aj tak, je zasnúbená,“ povedala Ginnie a pozorovala ho. „Budúci mesiac sa vydáva.“

„Za koho?“ opýtal sa a pozrel sa na ňu.

Ginnie naplno využila to, že zdvihol hlavu. „Za nikoho, koho by ste poznali.“

Vrátil sa k svojmu ošetrovateľskému dielu. „To ho teda ľutujem,“ povedal.

Ginnie potiahla nosom.

„Stále z toho strašne tečie krv. Myslíte, že by som si na to mal niečo dať? Čo by na to bolo dobré? Pomôže zásyp?“

„Lepšia je jódová tinktúra,“ odpovedala Ginnie. Potom, keďže mala pocit, že jej odpoveď je za daných okolností príliš slušná, dodala: „Zásyp nie je na to vôbec vhodný.“

„Prečo nie? Čo je na ňom zlé?“

„Skrátka na také rany nie je dobrý. Potrebujete jódovú tinktúru.“

Pozrel sa na Ginnie. „Ale tá strašne štípe, nie?“ opýtal sa. „Pekelne štípe, nie?“

„Štípe,“ povedala Ginnie, „ale nezabije vás to.“

Seleninho brata zjavne Ginnien tón nepohoršil a otočil sa späť k svojmu prstu. „Nemám rád, keď to štípe,“ povedal.

„To nikto.“

Súhlasne prikývol. „Hej,“ povedal.

Ginnie ho asi minútu pozorovala. „Už sa toho nedotýkajte,“ povedala zrazu.

Akoby ho práve kopla elektrina, Selenin brat odtiahol svoju nezranenú ruku. Trochu si vystrel chrbát – alebo sa len mierne prestal hrbiť. Zadíval sa na nejaký predmet na druhej strane miestnosti. Jeho nepravidelné črty dostali takmer zasnený výraz. Necht nezraneného ukazováka strčil do medzierky medzi prednými zubami a vyberajúc si z nej kúsok jedla, sa otočil ku Ginnie. „Sť'jedli?“ opýtal sa.

„Čože?“

„Či sť'ž obedovali?“

Ginnie pokrútila hlavou. „Najem sa doma,“ povedala. „Mama ma vždy čaká s obedom.“

„V izbe mám polovicu kuracej bagety. Dáte si? Ani som sa jej nedotkol.“

„Nie, ďakujem. Naozaj.“

„Prekrista, však ste práve dohrali tenis. Nie ste hladná?“

„O to nejde,“ povedala Ginnie a preložila si nohy. „Ide o to, že moja mama ma vždy čaká s obedom. Strašne zúri, keď nie som hladná. Tak to je.“

Zdalo sa, že Selenin brat takéto vysvetlenie prijal. Aspoň teda prikývol a pozrel sa inam. Náhle sa však otočil. „A čo pohár mlieka?“ opýtal sa.

„Nie, ďakujem... aj tak vám ďakujem.“

Roztržito sa sklonil a poškriabal si holý členok. „Ako sa volá ten chlapík, ktorého si berie?“ opýtal sa.

„Myslíte Joan?“ povedala Ginnie. „Dick Heffner.“

Selenin brat si ďalej škriabal členok.

„Je nadporučík v námorníctve,“ povedala Ginnie.

„No teda!“

Ginnie sa zachichotala. Pozorovala ho, ako si škriabe členok, až kým nesčervenel. Keď si začal nechtom škriabať malú ranku na lýtku, prestala sa pozerať.

„Odkiaľ poznáte Joan?“ opýtala sa. „Nikdy som vás nevidela u nás doma alebo tak.“

„Vo vašom hnusnom dome som ani nikdy nebol.“

Ginnie vyčkávala, ale jeho veta nemala žiadne pokračovanie. „Odkiaľ ju teda poznáte?“ opýtala sa.

„Z večierku,“ odpovedal.

„Z akého večierku? Kedy bol?“

„Neviem. Na Vianoce v 1942.“ Z náprsného vrecka na pyžame si dvoma prstami vytiahol cigaretu, ktorá vyzerala, akoby sa na nej vyspal. „Čo keby ste mi hodili tie zápalky?“ opýtal sa. Ginnie mu zo stolíka vedľa podala škatuľku zápaliek. Zapálil si cigaretu, ani ju nevyrovnal a potom vyhorenú zápalku vložil späť do škatuľky. Hlavu zaklonil dozadu, pomaly z úst vyfúkol obrovské množstvo dymu a vdýchol ho späť nosnými dierkami. Pokračoval vo fajčení týmto „francúzskym“ štýlom. S veľkou pravdepodobnosťou to nebola žiadna kabaretná póza, skôr to dokazovalo súkromnú schopnosť mladého muža, ktorý sa možno z času na čas snažil holiť ľavou rukou.

„Prečo je Joan snobka?“ opýtala sa Ginnie.

„Prečo? Lebo je. Ako mám, dopekla, vedieť prečo?“

„Dobre, ale prečo teda hovoríte, že je?“

Unavene sa na ňu pozrel. „Počúvajte. Napísal som jej osem posratých listov. Osem. Neodpovedala ani na jeden.“

Ginnie zaváhala. „No, možno nemala čas.“

„Jasné. Nemala čas. Od toľkej roboty sa šla posrať.“

„Musíte toľko nadávať?“ opýtala sa Ginnie.

„Doriti, jasné, že musím.“

Ginnie sa zachichotala. „Ako dlho ju vlastne poznáte?“ opýtala sa.

„Dosť dlho.“

„Dobre, ale zavolali ste jej niekedy alebo niečo? Volali ste jej niekedy alebo tak?“

„Nie.“

„Tak dobre. Ak ste jej nikdy nevolali, alebo...“

„Prekrista, však som nemohol!“

„Prečo?“ opýtala sa Ginnie.

„Nebol som v New Yorku.“

„Aha! Kde ste boli?“

„Ja? V Ohiu.“

„Aha, boli ste na univerzite?“

„Kdeže. Tú som nechal.“

„Aha, boli ste v armáde?“

„Nie.“ Selenin brat si rukou, v ktorej držal cigaretu, poklepal po ľavej strane hrudníka. „Srdce,“ dodal.

„Čo máte so srdcom?“ opýtala sa Ginnie. „Máte ho choré?“

„Ja, doriti, neviem, čo s ním je. Keď som bol malý, mal som reumatickú horúčku. Šiel som sa posrať od bolesti v ...“

„Nemali by ste prestať fajčiť? Teda, vôbec by ste nemali fajčiť, či? Doktor povedal mojej...“

„Ach, tí toho narozprávajú,“ povedal.

Ginnie ho na chvíľu prestala bombardovať. Na veľmi krátku chvíľu. „Čo ste robili v Ohiu?“

„Ja? Robil som v drbnutej fabrike na lietadlá.“

„Naozaj?“ opýtala sa Ginnie. „Bavilo vás to?“

„,Bavilo vás to?´“ napodobnil ju. „Strašne. Zbožňujem lietadlá. Sú také milučké.“

Ginnie bola príliš zaujatá, aby sa jej to dotklo. „Ako dlho ste tam pracovali? Vo fabrike na lietadlá.“

„Ja neviem, prekrista. Tridsaťsedem mesiacov.“ Postavil sa a prešiel k oknu. Díval sa na ulicu a palcom sa škriabal na chrbte. „Pozrite na nich,“ povedal. „Zasraní debili.“

„Kto?“ opýtala sa Ginnie.

„Neviem. Hocikto.“

„Z prsta vám bude tiecť krv, ak ho budete držať takto,“ povedala Ginnie.

Počul ju. Ľavú nohu si vyložil na lavicu pod oknom a zranenú ruku si v horizontálnej polohe položil na stehno. Ďalej sa díval na ulicu. „Všetci chodia pred tú sprostú odvodovú komisiu,“ povedal. „Najbližšie budeme bojovať proti Eskimákom. Vedeli ste to?“

„Proti komu?“ opýtala sa Ginnie.

„Eskimákom... Vyčistite si uši, prekrista.“

„Prečo proti Eskimákom?“

„A čo ja viem? Ako mám, dopekla, vedieť prečo? Teraz odvedú všetkých starých. Takých šesťdesiatnikov. Nemôžu ísť do vojny, ak nemajú okolo šesťdesiat,“ povedal. „Len im skrátia pracovný čas... Je tam toho.“

„No vás by tak či tak neodviedli,“ povedala Ginnie a nemyslela tým nič iné, ale napriek tomu vedela ešte skôr, než dopovedala, že hovorí niečo, čo nemá.

„Viem,“ povedal rýchlo a zložil nohu z lavice. Pootvoril okno a vyhodil cigaretu na ulicu. Potom sa otočil, pretože pri okne už nemal čo robiť. „Počúvajte. Urobte mi láskavosť. Keď príde ten chlapík, povedzte mu, že budem hotový o pár sekúnd? Už sa musím len oholiť. Dobre?“

Ginnie prikývla.

„Chcete, aby som Selenu pohnal alebo niečo? Vie, že ste tu?“

„Ach áno, vie, že som tu,“ odpovedala Ginnie. „Neponáhľam sa. Ďakujem.“

Selenin brat prikývol. Potom sa ešte raz dlho zadíval na svoj zranený prst, akoby chcel zistiť, či je v stave zvládnuť spiatočnú cestu do svojej izby.

„Prečo si to nezalepíte leukoplastom? Čo tu nemáte žiadny leukoplast alebo čo?“

„Nie,“ odpovedal. „Dobre. Tak sa majte.“ Vyšiel z miestnosti.

O pár sekúnd sa vrátil s polovicou bagety.

„Zjedzte to,“ povedal. „Je dobrá.“

„Naozaj nie som vôbec...“

„Zoberte si ju, prekrista. Neotrávil som ju ani nič také.“

Ginnie si zobrala polovicu bagety. „No, veľmi pekne ďakujem,“ povedala.

„Je s kuracinou,“ povedal a stál pritom nad ňou a pozoroval ju. „Kúpil som ju včera večer v debilných lahôdkach.“

„Vyzerá veľmi dobre.“

„No, tak ju teda zjedzte.“

Ginnie do bagety zahryzla.

„Dobrá, nie?“

Ginnie sťažka prehltla. „Veľmi,“ povedala.

Selenin brat prikývol. Bezmyšlienkovito sa rozhliadol po izbe, a pritom sa škriabal na hrudi. „No, mal by som sa asi obliecť... Ježiši! Už zvoní. Tak sa majte!“ A bol preč.

Zobraziť diskusiu (0)