Diablovi spojenci
Zlovestné posolstvo knihy Diablovi spojenci nespočíva len v odkrývaní viacerých vrstiev dohody medzi Hitlerom a Stalinom. Prostredníctvom bohatej dokumentácie vidíme dôkaz, že rétorika Ruska pri obsadzovaní druhých krajín sa dlhodobo vôbec nemení, za eufemizmami sa neskrýva nič len presadzovanie vlastnej autority a agresia.
Kniha Diablovi spojenci od britského historika Rogera Moorhousea podrobne popisuje zvláštnu kapitolu začiatku druhej svetovej vojny a ňou bolo spojenectvo Hitlera a Stalina v dohode o vzájomnom neútočení doplnenej utajenou prílohou o rozdelení viacerých území v Európe. Dohodu poznáme pod viacerými názvami: pakt Molotov – Ribbentrop alebo pakt Hitler – Stalin. Táto zmluva nevytvárala medzi Nemeckom a Ruskom spojenectvo. Moorhouse hovorí skôr o spolupráci a hoci dohoda trvala obmedzený čas, výrazne poznačila ďalší vývoj. Moorhouse upozorňuje, že v západných diskusiách o druhej svetovej vojne chýba priestor venovaný dohode Hitler – Stalin, alebo je vnímaná skôr ako anomália. Cieľom knihy je vyvrátiť túto predstavu a obhájiť stanovisko prisudzujúce dôležitosť dohody pre ďalší vývoj v Európe. Je potrebné si uvedomiť, že v jej dôsledku Sovietsky zväz výrazne rozšíril svoj vplyv a ten pretrvával desaťročia po skončení vojny.
Hoci má uzavretie dohody presný dátum, predchádzal jej proces rokovaní napriek už dlhotrvajúcej nevraživosti medzi Nemeckom a Ruskom. Čelní predstavitelia obidvoch krajín videli tú druhú ako cieľ svojej rozpínavosti.
„Aby si teda komunizmus zaistil vlastnú budúcnosť, musel byť vyvezený do sveta priemyselnej Európy – do Nemecka... Dávno pred vznikom tretej ríše sa nemeckí štátnici a generáli opájali víziou rozsiahlych území Ruska a Ukrajiny ako miest zrelých na nemeckú expanziu a kolonizáciu.“
Hospodársky aj politicky bolo pre nich výhodné sa určitý čas vzájomne podporovať, aj keď v skutočnosti išlo o pomerne problematickú spoluprácu. Po uzavretí dohody Sovietsky zväz rovnako ako Nemecko anektovali viaceré územia a nasledovalo množstvo deportácií a zabíjania. Pripravovali si tak priestor na uskutočnenie ďalších plánov.
Moorhouse popisuje aj charaktery osobností účastníkov rokovaní. Ribbentrop bol „sebavedomý a arogantný človek“, „bojachtivý a nekompetentný“, neobľúbený dokonca medzi nacistami. Vjačeslav Molotov ako verný sluha režimu bol „absolútne a bezvýhradne oddaný Stalinovi“. Hrdý na svoju účasť vo vyvražďovaní odporcov to bol:
„človek naskrze presiaknutý krvou“.
Okrem nich sa na celej administratívnej mašinérii podieľali desiatky ďalších, vyššie alebo nižšie postavených úradníkov a viacerým z nich je v knihe tiež venovaný priestor.
Nemecká a sovietska propaganda vytvárala predstavu, že ich koordinované napadnutie Poľska v roku 1939 bola snaha o udržanie mieru v krajine, kde sa rozpadla vláda a zároveň obe mocnosti pociťovali potrebu chrániť svojich obyvateľov na tomto území. Takzvaná „pacifikácia“ Poľska si ale vyžiadala desiatky tisíc obetí, presuny obyvateľstva a teror. Ponuky Kremľa na „vzájomnú pomoc“ sú len predohrou pred konkrétnejšími hrozbami. Bolo to tak aj v Estónsku, kde sovieti obvinili vládu, že „nedokáže udržať poriadok vo svojej krajine“ a nasledovala okupácia územia. Viackrát v Moorhousovej knihe môžeme vidieť, že rétorika ruských elít sa v priebehu desaťročí závažne nemení. Využíva eufemizmy tam, kde ide o akt agresie. V tejto súvislosti je zaujímavé zastieranie reality rôznymi jazykovými a významovými zvratmi: bombardovanie Helsínk sovieti nazvali „zhadzovanie potravinovej pomoci“ a ako ironickú odpoveď v podobe zápalných vreckových bômb Fíni vymysleli „Molotovove koktaily“.
S rusko-nemeckým paktom sa musela vyrovnávať politická a vojenská elita rovnako ako verejnosť vo viacerých krajinách. Nedával im totiž zmysel. V kapitole Prekrucovanie Moorhouse predkladá prierez reakcií Talianska a Japonska, spojencov Nemecka, ktorí sa cítili podvedení. Neistí a zmätení ostali aj obyvatelia týchto krajín, pretože dlho predtým boli podrobovaní intenzívnej protisovietskej propagande. V Rusku a Nemecku navyše postupne zisťovali, že dodržanie paktu bude čoraz väčší problém. Neustále porušovanie vzájomných dohôd, nespokojnosť Berlína a Moskvy vyplývajúca z prílišných mocenských ambícií a čoraz väčšia rozpínavosť obidvoch agresorov nakoniec viedla k roztržkám a k Hitlerovmu plánu napadnúť Sovietsky zväz.
V knihe nájdeme tiež obrazovú prílohu s fotografiami dokumentujúcimi opisované udalosti. Diablovi spojenci takto celistvo podávajú obraz o veľmi dôležitej časti dejín, s ktorej dôsledkami sa obyvateľstvo dotknutých území vyrovnávalo ešte veľmi dlho a o aktuálnosti knihy nepochybuje nikto, kto sleduje súčasné aktivity Ruska voči jeho susedom.
Roger Moorhouse: Diablovi spojenci. Hitlerov pakt so Stalinom
Preklad: Igor Otčenáš
Premedia 2015
432 strán
