1

Maršrutka poskakuje po nerovnostiach a kuriatka pod mojím sedadlom čoraz hlasnejšie pípajú, opieram si nohy o ich provizórny kartónový dom a odvraciam zrak od prezerania si nádherného života, ktorý sa mi predostiera na Instagrame. Prst kĺže po obrazovke a rozprávka s krásnymi domčekmi, dokonalými telami, autami a šatami sa rozplynie ako sen. Kníšem sa do rytmu pohybu maršrutky ako prebudená medvedica, hýbem stuhnutými prstami na nohách a pozerám von oknom. Za zaprášeným sklom je nekonečný trojvrstvový koláč – zelené pole, belasá obloha, tmavomodré more. Niekedy sa vlna priblíži veľmi blízko k ceste a vtedy mi z toľkej azúrovej farby pred očami poletuje množstvo mušiek. Na sedadle za mnou sa zobudilo batoľa, počujem, ako saje prsník a funí, pristihnem sa pri myšlienke, že som čakala celú cestu na to, ako bude pišťať, ale nekričí, skôr stoná, mľaská, ale neplače.

Keď sa susedka v šatke dotkne môjho pleca, narovnám sa a upravím si vlasy, trochu ma unavuje dievča sediace na jej kolenách. Môže mať asi sedem-osem rokov, je zavalité a asi aj ťažké, sedí bez pohybu a neustále na mňa pozerá. Zdá sa mi, že si toto nepríjemné dievčisko už prezrelo všetky moje znamienka na krku a záhyby v uchu. Tvárim sa, že som si nevšimla v uličke medzi sedadlami čierneho barana so zviazanými nohami, ktorého aksakal[1] požiadal, aby ho vysadil v nasledujúcej dedine, a ani to, ako mužovi na kolenách hryzie jablko a mľaská chlapček. Len sa tvárim, že si to nevšímam. V skutočnosti vo mne ako kvasnice rastie hustý, mazľavý hlien, ktorý sa hromadí niekde okolo pľúc a tie oťažievajú.

Znova sa ponorím do telefónu a prstom prechádzam po displeji. Signál je slabý a stránka svetových kúpeľov sa nevie načítať. Za oknom je cintorín, vyzerá ako staré zapadnuté mesto, v strede stojí malý hlinený palác, niekto mal šťastie. Polovica maršrutky sa prežehnáva, ja si tiež automaticky akoby umývam tvár a zatváram oči. Dievča sa ku mne približuje, cítim jeho dych, vonia nedávno zjedeným baursaki a mätovými cukríkmi. Chcem sa ho spýtať: „No, čo odo mňa chceš? Čo si ešte na mne nepreskúmala?“ Otáčam sa k nemu prvýkrát počas celej cesty a vidím, že sa zachvelo a vystrašilo. Pripadám si ako chodiaci strašiak. Stretli sa nám pohľady so ženou, ktorá celú cestu na kolenách niesla dievča, a pochopila som, že som sa mýlila, keď som si spočiatku myslela, že je to babka dievčaťa. Táto žena je pravdepodobne moja rovesníčka, má dva rady zubov zo žltého kovu a vetrom ošľahanú, opálenú tvár. Oblečené má jemne tmavé šaty s drobnými kvietkami a vlnené gamaše. Také som mala v škole a nosila som ich v zime na pančuchách, ale aj tak sa zarývali do kože a zversky ju pichali.

Môj pohár trpezlivosti sa už pomaly prelieva, chcem prezliecť ženu, dať dole ťažké dievča z jej kolien, uškrtiť hlučné kurence...

Za oknom sa objavila dedina – domčeky z nepálených tehál, pokrivené ploty. Baran z uličky sa ozval, akoby pripomenul vodičovi zastávku. Dvaja muži čakali barana pri obchodíku pokrytom reklamným plátnom mobilného operátora. Vodič k nim vyjde, podáva si ruky, pomáha vytiahnuť zviazaného pasažiera. Chlapec sediaci na otcových kolenách sa postaví do prázdnej uličky a rozpráva sa s dievčaťom. Obaja sa zrazu akosi rozveselia a ožijú, akoby cítili vôňu domova. Muž zo zadného sedadla rozpráva svojmu susedovi o tom, ako ho vodič s ošskými poznávacími značkami viezol do Issyk-kuľa, zastavil ich policajt a za nič si vypýtal päťsto soma! Cestujúci z predných sedadiel sa pri týchto slovách k nemu obrátia, chlapcov otec pokrúti hlavou a hovorí, že nie je pekné, keď hosť hostí. Všetci s ním súhlasia.

Vodič zapne magnetofón, maršrutku ohluší manasči[2], zvuky komuzu sa striedajú s recitatívom, dievča sa začne ošívať na matkiných kolenách, všetci cestujúci sa chcú vyjadriť, niektorí vstávajú zo sedadiel, prechádzajú sa v uličke, maršrutka sa trasie.

„Issyk-kuľ!“ vodič zašteká a maršrutka s pískaním zabrzdí. Za oknom sa rozprestierajú hory, topole, v nížinách domy a jurty.

Zoberiem tašku a klobúk, nemotorne vstanem zo svojho miesta, udriem si hlavu o držadlo, stúpim susedke na nohu, snažím sa čo najrýchlejšie vyjsť z maršrutky.

„Prajem vám príjemnú dovolenku!“ povie mi susedka a vycerí na mňa všetky svoje kovové zuby. Ostatní cestujúci, a dokonca aj dievča, po nej opakujú. Aj ja sa na nich usmejem a poviem: „Ďakujem!“ Potom dlho kráčam po nerovnej blatom obmývanej ceste hore až k hosťovskému domu a plačem. Roním krokodílie slzy.

2

Dlho kráčam po pustej hlinenej koľaji smerom k horám a snažím sa nezdvíhať tvár, pretože slnko poriadne pečie a opaľovací krém mám niekde na spodku tašky. Len čo by som zdvihla hlavu, spálila by som sa. Moja pokožka vôbec nie je prispôsobená ostrému ultrafialovému žiareniu, v Issyk-kule mám aj v tieni pocit, akoby mi ju obliali vriacou vodou.

Kedysi dávno, v poslednom ročníku univerzity, sme sa s priateľkou vybrali na svoju prvú samostatnú dovolenku, mali sme plány, ako ovládnuť vesmír, na ich realizáciu nám chýbala taká drobnosť v podobe ľahkého opálenia.

„Slnko, vezmi si ma!“ povedala som kúzelné slová, roztiahla ruky a nohy po horúcom piesku na ceste k jemnému opáleniu a už večer som ležala v popáleninách a horúčke, preklínala svet živých a vyjednávala dôstojné miesto vo svete mŕtvych. Svet mŕtvych vyslal môj signál domácej, ktorá nám prenajímala izbu. Ako zlá čarodejnica z rozprávok bratov Grimmovcov prišla so zaklínadlom: „Hlupaňa, zachrániť ťa môže len horúca parná baňa! Prikúrim, posedíš si v pare a potom odídeš.“

Niekde som čítala, že ľudská pamäť je prefíkane usporiadaná – vymaže všetky hanebné a bolestivé veci a ponechá tie, s ktorými sa dá žiť. Tak napríklad z toho večera si pamätám dlhý chodníček naprieč zeleninovou záhradou, malý drevený domček, vôňu brezových prútikov, nízke ťažké dvere a priateľkine slová: „Nechceš si to rozmyslieť? Potom nastala tma a úplné ticho. Na druhý deň mi koža zliezla ako silonka a zdá sa, že som zmenila názor na vojnu s vesmírom.

Kráčam po prašnej, úzkej uličke medzi plotmi ovinutými čajovými ružami a chmeľom bez toho, aby som zdvihla hlavu. Cesta sa tiahne nahor, kroky sú čoraz ťažšie a ťažšie, taška mi pripadá ako veľká nákladná loď, ťahám ju zo všetkých síl za sebou. Nad horami visí čierny mrak, niekde v diaľke sa ozýva hrom. Dýcham ako astmatik, nozdry sa mi chvejú ako starému koňovi, blatistá brázda sa prehlbuje, ak bude pršať, taška uviazne v hline, koč sa premení na tekvicu. Koniec, som prehriata.

Hosťovský dom ma víta nepreniknuteľnou džungľou sedmokrások, pivoniek a ruží. V húštine malín a ríbezlí sa pasú dovolenkári. Domáca mi berie tašku a cestou do kobky mi rozpráva o miestnej faune.

„Tí sú z Omska, netreba sa s nimi zapliesť, ľahkomyseľní, požiadali ma, aby som im zavolala taxík, lebo chceli ísť k Slanému jazeru. Zavolala som a oni odišli bez toho, aby mi to oznámili! Títo prišli z Jekaterinburgu, hľa, vlastným autom. Sú milí, ale ten ich chlapec, taký zasran, provokuje mi psa. A, mimochodom, vieš, akého máš suseda? Francúza! Hľa!“ keď to dopovedala, z nejakého dôvodu žmurkla a otvorila dvere do malej izby s posteľou a so stoličkou pri stene. „Francúz je za stenou a istotne nie sám. Oddýchni si. Večera je o siedmej.“

3

Večera sa podáva v záhrade. Medzi jabloňami a višňami sú malé prične, na nich malé stolíky, okolo stolíkov sú roztrúsené dekoračné vankúše. K stolu som pribehla ako prvá, samozrejme, mám veľa nedostatkov, ale zato chuť do jedla mi nechýba. Sedím, s chuťou jem voňavý plov, zatiaľ čo ľudia z Jekaterinburgu a Omska chodia sem a tam so selfie tyčkami, vysielajú naživo.

„Toto je raj na zemi! Jednoducho raj!“ kričí do mobilu žena v teplákovej súprave s nápisom Russia na celom chrbte. „Takéto večere tu máme!“ zrazu odbočí od témy a príde ku mne s tyčkou. „A vy ste odkiaľ?“ pýta sa.

Mne už neskutočne škvŕkalo v bruchu, takže v jednom líci mám kus jahňaciny a v druhom pol kila ryže, ťažko sa mi hovorí, ale nie som nejaký snob, aby som mlčala, a tak sa spamätám a snažím sa žene a jej sledovateľom povedať, že som miestna. Ryža mi padá z úst na vankúš, mäso sa mi zaseklo v hrdle, blogerka zmeravie v očakávaní smrti, ktorú bude mať zachytenú v priamom prenose, ale nedám jej šancu zvýšiť si sledovanosť a jediné, čo odo mňa dostane, je môj neutíchajúci dusivý kašeľ.

„Je to tu naozaj autentické! Naozaj som začala počúvať samu seba!“ ozýva sa teatrálny šepot spod košatej čerešne. Odložím jablčný koláč a otočím sa smerom k objavu. Pod stromom na vysokom pni sedí vychudnutá žena vo svetlých cigánskych šatách a s vážnym výrazom v tvári rozpráva do mobilu o svojom treťom oku. Mám podozrenie, že musí byť buď vegánka, alebo raw vegánka, a cítim sa nepríjemne za zjedenú misu plovu.

„Počúvajte, ako to ide, čo!“ vracia sa ku mne dáma s Ruskom na chrbte. „Boli sme na ceste z Omska, jediné, čomu sa tam darilo, bol sneh! Zasadila som uhorky, čo som sa pri tom natrápila, a ony zhnili! A tu ste už videli uhorky?“ dvoma rukami ukazuje neslušné gesto a nákazlivo sa smeje. Ale ja som sa smiechom nenakazila, som imúnna. „Boli ste niekedy na Sibíri?“ spýtala sa ma prostoducho. Váham s odpoveďou, zvažujem možné dôsledky a myslím, že nemám náladu až do rána diskutovať o Sibíri.

„Nikdy som ta nebola!“ zriekam sa vlasti.

Keď odnášam špinavý riad do kuchyne, príde mi na um nepríjemná myšlienka. Žije vo mne snobisko.

V kuchyni domáca diskutuje s pomocníčkou o svojej neveste. Domáca o nej hovorí bez hnevu, ale dvakrát ju nazve pobehlicou.

„Chutila ti večera?“ pýta sa ma domáca a opäť žmurkne. Poďakujem jej a cestou k jazeru premýšľam nad tým, že klebetnice sú často dobré kuchárky a rovnako dobre vedia piecť, všetko robia s ľahkosťou a horlivosťou.

Jazero je tiché, opustené, na oblohe sú prvé hviezdy. Sedím na piesku so vztýčenou hlavou a vzdychám od svojej nevedomosti, okrem Medvedice a Oriónu nepoznám vôbec nič. Budem si musieť doma otvoriť internet a nájsť niečo o hviezdach, dávam si sľub a presne o sekundu naň, samozrejme, zabudnem.

Po návrate sa konečne stretávam so svojimi susedmi – malým, škaredým Francúzom a vysokou Kirgizkou so svetlou tvárou. Sedia pri malom stolíku pred svojou izbou a jedia čerešne. Rozprávajú sa po francúzsky, čomu, dočerta, nerozumiem, ale súdiac podľa dlhých odmĺk a toho, ako Francúz vypľúva čerešňové kôstky do pivoniek, konverzácia neprebieha dobre.

Na stene v spoločnej sprche je niekoľko políc, na ktorých stoja nádoby-dózičky-tuby. Medzi džungľou rôznych značiek a firiem vidím kopu výrobkov Yves Rocher – lacných, a pokiaľ viem, vo Francúzsku nie takých populárnych, ale v našom regióne najviac francúzskych. Uvedomím si, že toto je Francúzova polička, usmejem sa. Predstavujem si ho, malého vo veľkom supermarkete, predstavujem si, ako sa teší známej značke, s akou vrúcnosťou si tlačí tieto dózičky s nápismi v rodnom jazyku k srdcu, ako možno cíti blízkosť domova.

My všetci sme korytnačky, ktoré ťahajú svoj domov po svete, pomyslím si v polospánku.

„Upokoj sa! Potrebuješ len nového chlapa!“ s niekým telefonuje Francúzova frajerka. V otvorenom okne vidím jej krásny profil.

4

Zobudilo ma vŕzganie podlahy. Ležím so zatvorenými očami a cítim, že v izbe nie som sama. Otvorím oči, na pletenom koberci pri dverách sedí pruhovaný kocúr. Zviera je zdržanlivé, čisté, presvedčené o svojej pravde. Hráme sa na to, kto skôr uhne pohľadom, mlčíme. Za oknom na obzore sú všetky odtiene červenej. Slnko má veľké plány.

Po špičkách vyjdem z izby, aby som nezobudila susedov. Ospalé kráľovstvo akoby sa hojdalo na vlnách, tu sa v noci nik nezatvára, záclony vejú z drevených otvorov ako plachty. Pššš! Spi, loďka! Spi, drahá!

Rosa mi obmýva nohy, záhrada drieme v hmle. Z konára odtrhnem veľké zelené jablko, hodím si ho do plážovej tašky. Pruhovaný nápadník ma sprevádza až k bránke. Zem pod nohami je mäkká, vlhká, kráča sa po nej ľahko a príjemne. Pouličné lampy ešte svietia, ku mne sa vlečie chlap s palicou, asi pastier; nadvihol hlavu, zhodnotil pohľadom moje krátke šortky a prešiel na druhú stranu ulice. Predo mnou pri bránke stojí pupkatý chlap, striedavo si zapcháva nozdry, hlasno smrká, tentoraz prechádzam na druhú stranu ja.

Na pláži je ticho, len vlna šepká cez spánok: „Ešte je noc-noc, preč choď-choď.“ Na malom zhrdzavenom móle sedí dvojica, dievča zabalené do uteráka, chlapec v plavkách si objíma kolená. Sú spolu, ale každý sám za seba. Slobodní, môžu si to dovoliť.

Mlčky som sa k nim priblížila a bezočivo zízala. Nemôžem sa odtrhnúť od cudzincovho chrbta, od oblúka jeho chrbtice, od všetkých týchto výrazných kostičiek a chrupaviek. Je to ryba, veľká ryba vyhodená na breh. Teraz otočí hlavu ku mne a zažmurká svojím guľatým okom. Je to tak. Hi! Hovorí mi ryba a ukazuje rad bielych, rovných zubov.

Na piesok hodím oblečenie, tašku, klobúk, vchádzam do spaľujúcej vody. Voda v Issyk-kule je vždy studená, surová, krutá – láskavé objatie nie je nič pre ňu. Prvé sekundy vám Issyk-kuľ vyrazí dych, prizerá sa, skúša, koľko zvládnete. А až keď odhalí charakter, ukáže svoju tvár a otvorí náruč.

Plávam pomaly, lenivo, takmer nehýbem končatinami, radujem sa z ľahkosti. Pobrežie sa jemne odťahuje, vlna prižmuruje oči a berie ma do hry. Jazero prejavuje štedrosť priateľskými objatiami a potľapkáva ma po pleci, chce sa objímať, bozkáva na pery. Cítim sa veselo, dobre, slobodne. Som doma! Potápam sa, plávam pod vodou, obzerám si zlaté duny, snažím sa dosiahnuť dno. Cítim teplotný rozdiel a hustotu vodných vrstiev, zhadzujem zo seba všetko pichľavé, ťažké, cudzie. Bože! Ako mi je dobre! Ďakujem!

V živote som sa skutočne topila dvakrát. Keď som mala päť a šesť rokov. Ako päťročná vo vodnej nádrži pri chate, ako šesťročná v rieke Ob. Veľmi dobre si pamätám oba prípady, keď sa slnečný lúč, ktorého ste sa dlho a zúfalo držali, náhle zlomí, zhasne svetlo a niekto veľký a ťažký vás ťahá do tmy. Bájka o dvoch žabách, ktoré spadli do vedra s mliekom, jedna sa vzdala a zomrela a druhá z neho ušliapala maslo, sa zmení na hlúpu rozprávku, pretože v istom momente si zrazu uvedomíš, že nemá zmysel sa ďalej trápiť, že nie všetko na tomto svete závisí od teba.

Prvýkrát ma mama, už s vodou v pľúcach, vytiahla z temných pazúrov nebytia po tom, ako som vykĺzla z nafukovacieho kolesa (najväčšie zlo). Druhýkrát (a dodnes nechápem, ako sa to podarilo v rozbúrenej rieke Ob) ma pred osudom morskej panny zachránil milovaný strýko – môj osobný, dobrý boh na motorke s večnou gitarou na pleci, vtedy sa práve vrátil z armády, bol veselý a krásny, dobrý a výrečný, nedala som mu nikdy pokoj a všemožne som mu kazila život. Iba on dokázal vyjednávať s blatistým podmorským svetom Obu, iba on – dvojmetrový športovec dokázal ovládnuť prúd a doplávať ku mne, keď som už klesla na dno. Keď som sa prebrala, strýko plakal a nadával.

Keď som o veľa rokov neskôr vyťahovala z vody svojho prvého utopenca, tak veľmi som sa triasla, až ma bolelo dýchať, opakovala som si strýkovu mantru a cítila sa lepšie.

Vo veži pobrežnej stráže nás bolo šesť: štyria chlapci a dve dievčatá. Náš oddiel viedol ujo Vasia, malý, oblý ako guľa. Myslela som si, že vie všetko na svete.

„Sami sa nehrajte na hrdinov! Vždy vo dvojici! Nepracovať bez vesla! Najprv omráčiť, potom vytiahnuť! Nezáleží na tom, či pohár alebo vedro piva, vo vode je to rovnaký jed! Zachrániť nemožno iba toho, koho už zakopali, všetkých ostatných sa dá! Dobrý plavčík vždy vie, kto sa bude dnes topiť.“

Náš kontingent tvorili prevažne deti predškolského veku a podnapití muži. Raz sme s mojím parťákom Kosťom vzkriesili človeka, ktorý ešte v ten večer podrezal svojho suseda. A videla som aj tvár dievčaťa, ktoré sa nepodarilo oživiť. Nebola to moja zmena a k jazeru som prišla až po tom, ako vytiahli telo z vody. Nacvičené hmaty nepomáhali, záchranke trvala cesta príliš dlho. Dievča ležalo na podložke uvoľnené a pokojné. Malo svetlé vlasy, bielu pokožku, pravidelné črty tváre. Vždy, keď odplávam tak ďaleko, že nevidím breh, odniekiaľ z dna mi zamáva toto dievča. Vtedy sa prudko otočím a opakujem si ujovu mantru.

5

Issyk-kuľ je ako nezmyselné dievča, niekedy láskavé a nežné, inokedy kričí, rozbíja riad. Ešte pred chvíľou slnko cielene pálilo piesok a vodu, dýchalo oheň, ale teraz akoby cezeň prehodili oceľový talár, potemnelo, stiahlo sa, schúlilo; voda trikrát zmenila odtiene tmavomodrej, zelenej, sivej; kupola oblohy sa napínala, nafukovala, nad čiernymi vrcholmi hôr čosi zapraskalo, puklo, roztrhlo sa; cez trhlinu na oblohe presiakli kvapky – jedna, dve, tri, milión. Nebeské prúdy sa valia do tmavých vôd jazera, ktosi zhora dolieva z vedier a hadíc, smeje sa, vystrája. Vybieham z jazera ako z horiaceho domu, vlny šľahajú, ťahajú ma do svojho náručia, ťažké kvapky mi surovo bičujú tvár, ramená, hruď; prúdová sprcha – pre tých, ktorí majú radi horúcejšie.

Jurty zakrývajú tunduky, dve dievčatá sa snažia zachrániť kotlík s plovom pred živlami, z vyhasnutých ohňov sa dymí, chlapci „varená kukurica, semienka, kurutský syr“ behajú po pláži, berú nohy na plecia. Svet je v pohybe, život cítiť vo všetkom.

Nad horami opäť zaznie úder gongu a elektrický výboj. Nebeský lekár oživuje niekoho beznádejného, ďalší výboj a ďalší.

„S otcom sme ťa priniesli z parnej bane. Mala si modré pery a nedýchala si,“ rozprávala mama. „Ako sme mohli v dvadsiatke vedieť, že parná baňa bude takto pôsobiť na dieťa? Veď si kašľala!“ (Milujem príbehy svojich rodičov.)

Moja babka, otcova mama, je moderná a ešte mladá, keď pred sebou vidí bezvládne telo svojej prvej vnučky, zrazu si spomenie na nejaký prastarý, divoký zvyk a stane sa takmer čarodejnicou.

„Z vešiaka schmatne svoje krásne šaty, ktoré si kúpila na svadbu príbuznej, a s praskaním ich trhá nad tvojou tvárou. A zrazu sa nadýchneš a otvoríš oči! – tu mama zvyčajne plače.

Niekto tam hore zas a znova trhá nové šaty, obloha praská vo švíkoch. So zatajeným dychom som sa rozbehla po mastnej hline. Dážď bije po železných strechách, Buddy Rich udáva rytmus a smeje sa z neba.

Vtrhnem pod prístrešok do útulného posedenia susedov ako vypĺznutá mačka: šaty mám úplne premočené, vlasy sa mi vlnia a trčia na všetky strany. Mužom sa páči moje priesvitné tričko, ženám odtlačky od hliny na lýtkach.

Ako milujem túto ženskú starostlivosť so škrípaním zubov, túto povýšeneckú, poučujúcu intonáciu. Poďte, poďte, dievčatá, prikrývajte ma uterákmi, zakrývajte oči svojim verným. Jedovaté malé dievčatá so sladkým hlasom všetkých vekových kategórií, ako vás milujem!

Francúz v kuchyni varí nejaké svinstvo. Rozložil listy do misky, posypal syrom a soľou, strúha niečo na prehistorickom strúhadle.

„Aká je voda v jazere?“ pýta sa ma po anglicky.

„Zovrela,“ odpovedám mu po rusky.

6

Piesok je hrubozrnný, horúci, pichľavý. Uteráky, prikrývky, ležadlá – nedá sa prejsť. Dav bzučí, hučí, elektrizuje vzduch. Nájsť voľný kúsok zeme, ohradiť si dobyté územie, do rytmu so susedkou si natierať maras na plecia a stehná na opálenie, v duchu prežehnať tašku s vybíjajúcim sa telefónom, pretlačiť sa k vode, prekročiť melón, ktorý dali chladiť, hodiť sa do vody, ohluchnúť od šťastia.

Severné pobrežie Issyk-kuľa je časovou slučkou, kópiou Jalty, Odesy a Soči v osemdesiatych rokoch. Preplnenie, stiesnenosť, lakeť a rameno susedov. Asfalt a mramor, ruže, smreky, diskotéka. Od budovy k budove privatizácia, znárodnenie, vojna gangov. Mesiac a pol ročne na to, aby vyžmýkali z jazera čo najviac.

Tu všetko dýcha, hýbe sa, chce žiť. Hovoria tu nahlas, vášnivo sa bozkávajú, strieľajú si do srdca. Plátna červeného a čierneho tu plápolajú v plnej sile, akýsi divoký stendhal.

Má na sebe klobúk, biele šortky, bielu košeľu. Slama a ľan, kvalita a štýl. Slon na prechádzke. Sebavedomý krok, povýšenecký pohľad, vrtošivé ústa. Jeho spoločníčka je v béžových šortkách a béžovom tričku. Má krátke blond vlasy, čistú hladkú tvár, sivé unavené oči. Kráčajú, držiac sa za ruky, on je len pol kroku vpred, no z diaľky sa môže zdať, že kráčajú vedľa seba. Ona sa pozerá na neho, on odvráti pohľad. Jeho stopy v piesku tvoria krátke „som prekrásny“, jej drobčivý krok nezanecháva žiadne stopy.

„Ty si môj zajačik! Videl si kreslený film?“ telo mladého bruneta je pokryté hustým porastom. Leží pod dáždnikom, drží telefón pri uchu a hýbe prstami na nohách. „O kom je kreslený film? O inom zajačikovi?“ okoloidúce ženy sa započúvajú do rozhovoru, kútiky úst sa im zdvíhajú. „Nie, ocko dnes nepríde. Ocko je v práci. Áno, ocko pracuje. Počúvaj mamu, zajtra ti niečo prinesiem!“ pokračuje brunet maznavo. Druhou rukou hladká bruško vedľa ležiacej ženy.

Postaršia, upravená, sebavedomá. Bikiny, tenké pásy látky sa jej zarývali do tela, svetlé vlasy mala stiahnuté do vysokého drdola. Vstala z ležadla, sebavedomou chôdzou vyšla na mólo, vošla do vody ako ryba, plávala prsia, ľahko, spokojne, s potešením.

Pod dáždnikom sú dvaja muži. Jeden druhému dôverne vraví:

„Je taká vo všetkom. Prišla, vzala, išla ďalej.“

Hustá ryšavá hriva a oslnivo biela pokožka. Človek by si myslel, že je to tínedžerka. Má dlhý krk, tenké ruky a nekonečné nohy. Stojí tvárou otočená k vode a chrbtom k divákom. Pri bližšom pohľade vidno záhyby na lakťoch, ktoré prezrádzajú, že už nie je najmladšia. Vedľa nej sa točí, trasie a kňučí čivava. Dáma so psom veľmi zaujala ženy ležiace blízko nej:

„Čím viac smútku má žena vo svojom živote, tým menšieho má psa,“ hovorí jedna.

„Nech sa sem aj sama prišla utopiť, ale čo s tým má to zviera?“ rozhorčene oklepala popol z cigarety druhá.

Pod veľkým dáždnikom sa nachádza hneď niekoľko rodín. Pijú pivo, hrajú karty, smejú sa. Malý reprák v centre zábavy hrá pop hudbu, muži už po čomsi túžia, červenajúce sa ženy majú radšej všetko ako za mladi. Alfa už nevydrží napätie, zoberie do náručia tú najkoketnejšiu a vrhne sa s ňou do vody. Dvaja muži nasledujú jeho príklad, tí najzdržanlivejší zostávajú pod dáždnikom. Jeden zo zdržanlivých sa lenivo postaví, podíde k hanblivke, skúmavo si ju premeriava pohľadom.

„Na to ani nemysli! Pozri sa, aká je tam špina, potom sa budeme liečiť!“ hovorí mu hanblivka a zapáli si.

„Kam ju vezmem? Na verejné?“ naliehavo znie ženský hlas z vedľajšieho ležadla. „Stas, vytiahni nočník z tašky. Je to dieťa!“

Stas čupí vedľa dievčatka v žiarivo ružových plavkách a snaží sa s ním na niečom dohodnúť. Dievčatko, asi štvorročné, s lopatkou v jednej ruke a zmrzlinou v druhej, robí drahoty.

„Čo sa jej vysmievaš?“ vybuchne žena. Vyskočí z ležadla, vytiahne z objemnej tašky okrúhlu plastovú nádobu a posadí na ňu dievčatko.

„Kakaj, Slniečko, kakaj!“

7

Sklenená bublina na pláži je reštaurácia. Krehká, priehľadná, magická. Trošku privrieš oči a cez riasy vidíš, že vnútri sneží. Zatrasieš guľou a malí človiečikovia vo farebnom oblečení meravejú nad taniermi: „Odkiaľ sú tieto lietajúce vločky?“ Počkáš, kým sa biele zrniečka neusadia, a opäť zatrasieš. Cítiš v hrudi vzrušenie, nevysvetliteľnú radosť.

Večere sú tu pokojné, pomalé, bez prekvapení. Sedím pri malom stolíku takmer pri vchode, nado mnou sa chvejú sklenené kvapky, je ich veľa, päťdesiat či sedemdesiat. Vždy, keď čakám, kým mi prinesú objednané jedlo, zdvihnem hlavu a snažím sa ich spočítať; visia chaoticky na dlhých priehľadných nitkách a pohojdávajú sa v prievane, cinkajú ako babičkin krištáľ. Uvedomujem si, že sú tam z nejakého dôvodu, asi majú odháňať zlých duchov a potešiť oko, ale moje je pokazené a pri každom poryve vetra stiahnem hlavu medzi plecia ako korytnačka, ktorá stratila pancier, a čakám na ostrý dážď. Môžem si presadnúť k inému stolu a sedieť rovno bez všetkého toho adrenalínu, ale to je pre mňa nezaujímavé.

Čakám na svoj kuurdak a obzerám sa. Za jednou priehľadnou stenou vrie Issyk-kuľ, za druhou, pokrytou oblakmi, spia hory. Pri stene, kde je za sklom vlna a zapadajúce slnko, sa mihotajú blesky, dievčatá lezú na túto stenu ako na Mount Everest, ukazujú kamerám niečo významné a dôležité, zobrazujú ľahkosť a potešenie, skúšajú úsmevy a pózy iných ľudí, nikdy nie sú spokojné s tým, čo sa dostalo do matrice.

Za susedným stolom sedia traja – dve ženy a chlapec. Vyzerajú, akoby pochádzali z rôznych kráľovstiev a večeru v sklenenej guli pre nich vyčaroval akýsi čudák. Jedna zo žien je ako vysušený fazuľový strúčik – malá, chudá, sivovlasá. Vyzerá ako tínedžerka, nosí sivé nohavice a bezfarebnú blúzku, nepustí z ruky nôž a vidličku a neprestajne rozpráva. Hovorí po nemecky. Druhá žena sedí ku mne bokom a vidím jej husté čierne vlasy, profil so skriveným nosom, čokoládový odtieň pleti. Z tejto ženy ako z úrodnej pôdy vychádza para, vonia nadchádzajúcou úrodou. Počúva. Chlapec sediaci vedľa mladej ženy má asi päť, pohojdáva nohou pod stolom, krúti tabletom v rukách a fňuká. Sivovlasá žena občas preruší svoj ohnivý prejav, usmeje sa na chlapca, osloví ho krátkymi Schatz a Spatz, naťahuje sa cez stôl perami a rukami. Chlapček jej odpovedá ráčkovaním, na chvíľu prestane fňukať a pozerá sa na obrazovku. Medzi ženami pri stole je celý vesmír, sú dve rozdielne planéty. Jedna je ľadová guľa a druhá horúce klbko. Ale chlapček s tabletom, s hnedými očami a so zlatými kučerami je most medzi dvoma svetmi, obe naňho pozerajú rovnako nežne.

Výmena jedla, cinkanie sklenených kvapiek nad mojou hlavou, sivovlasá pokračuje vo svojom monológu. Bledé líca jej zalial rumenec, ľadové oči sa roztopili. Možno je to jej najlepšie leto. Hnedoočka ju počúva tak ako nikto, dolieva do čajovej misky čaj, pozerá sa s nehou a so starostlivosťou, občas zdvihne obočie alebo našpúli pery, pravidelne dýcha. Vie to už od kolísky, naučili ju počúvať skôr ako hovoriť. Snažím sa dokresliť chýbajúci článok v ich silnej reťazi. Je to starší architekt z Mníchova. Veľa cestoval po svete a veľa toho videl, jeho život je jednotný a pokojný, má dom s mahagónovým schodiskom, hojdačku v malej záhrade, vychováva deti svojej Frau a každú sobotu opeká na zadnom dvore klobásky. Do Kirgizska prišiel v rámci humanitárneho projektu, postavil dedinu pre ľudí v núdzi, precestoval regióny, videl, ako ľudia žijú v okrúhlych plstených domoch, ako si varia jedlo na ohni, ako bojujú o úrodu, a akosi sa mu veľmi zacnelo po domove. O týždeň má ísť domov, kde ho čaká Frau s deťmi, kde má sivovlasú mamu. Ale tu je hostina – veľa mäsa a čaju, tenké zápästia a zlato v bielej šálke, čierne oči spod rias, akosi sa ťažko dýcha a jediná myšlienka – čo je v týchto očiach. A ešte túžba zachrániť, vyniesť na rukách zo zničeného domu, byť hrdinom. Frau všetko pochopí, je dospelá, stojí pevne na nohách.

Alebo je odborníkom na energetiku. Žije v Berlíne, vie všetko o veterných turbínach. Športuje, miluje psov. Fešák v najlepších rokoch. S frajerkou sa už dávno dohodli, že to medzi nimi bude jednoduché. Neprekáža mu, keď posadí ich jazvečíka do kočíka a mazná sa s ním v parku a v kníhkupectve. Nie je proti, keď ide bez nej na dovolenku do Španielska. A zrazu na konferencii je to zázrak – tenké zápästia, dlhé hodvábne vlasy, ladné pohyby. Na pozadí ostrého, surového, pochopiteľného – je to kúzlo. Jazvečík odpustí.

Tak dobre! Nech je len mladý a pekný. Má modré oči a sníva o živote pri mori. Je chirurg a pracuje na malej klinike v Drážďanoch. Rozišiel sa so svojou priateľkou a prišiel sa zotaviť do lyžiarskeho strediska vo Viedni. Zrazí ju na svahu a snaží sa jej pomôcť. Má krásnu nemčinu a zlú povahu. Hovorí mu škaredé veci a upravuje si odstávajúce vlasy z kapucne. Uvedomuje si, že našiel svoju ženu. Nemôže sa nabažiť jej zápästí.

Chlapec s tabletom odmieta jesť zeleninu a odvráva babke. Ľudia pri susedných stoloch napínajú uši, počúvajú cudziu reč. Chlapec zvyšuje hlas, až prechádza do kriku. Publikum v reštaurácii zmĺkne a nespúšťa z chlapca oči. Žena s tenkými zápästiami zdvihne syna zo stoličky, dá mu facku, povie niečo po kirgizsky a posadí dieťa na miesto.

Sivovlasá žena zmeravie, zbledne, lapá po dychu. Chlapec si vezme vidličku a s chuťou sa pustí do jedla. Mladá nalieva čaj do šálok a znova počúva.

8

Október je drsný a nič nejde ako po masle. Napísané je prečiarknuté, plánované – zabudnuté. Sviečky zhasínajú, čierne vtáky zmocneli, zhustli, už sa viac neskrývajú v kútoch. Hlava naplnená olovom sa čoraz ťažšie odtrháva od vankúša každý deň.

Zatvoriť okná, zabaliť sa do babičkinho šálu, objať radiátor.

Dni sa pomaly vlečú, sny sú mazľavé, ťažké. Zrkadlo sťa zamrznuté jazero pokryté filmom, odraz je nejasný, známa tvár v ňom rozmazaná. Preberať straty, zlyhania, zlé dni; kresliť trajektórie svojich budúcich pádov, necítiť chuť, neprežívať emócie.

Smoliarkasmoliarkasmoliarka – šepká za oknom padajúce lístie.

Horné viečko sa šklblo a zachvelo ako popálený motýľ. Teraz to je nadlho.

Nevyjsť z izby je luxus, ale motýľ nepotrebuje diamanty, najradšej má poľné kvety.

„Otoč sa tvárou k slnku a všetky tiene padnú za teba!“ Bože, odkiaľ sa to vo mne berie? Určite z nejakého ženského časopisu, koľko som ich už opakovane prečítala. Nič nezostane bez následkov. „Sme to, čo jeme! Mozog je múdrejší ako my!“ Otče náš, nedovoľ, aby som sa zbláznila!

Čakanie na prvé hučanie trolejbusu, trochu odtiahnuť ťažký záves, prižmúriť oči zo svetla žltej lampy, neposlušnými rukami zbierať nepotrebné veci do tašky – uterák, plavky, klobúk, vytiahnuť z chladničky zvädnuté jablko, umyť ho pod horúcou vodou, utrieť obrúskom, dlho sa ním kochať, rozhodnúť sa ho nezjesť, vložiť do tašky vedľa uteráka, spomenúť si, že Marina Ivanovna vedela variť cibuľovú polievku, usmiať sa, poplakať si. Opäť sa sústrediť na malichernosti, zbytočnosti a smiešnosti.

Kedy sa mi to stalo? Kedy sa tí hore rozhodli, že zo mňa vyrastie nemehlo a slaboch? Možno sa tento program spustil v škôlke, keď učiteľka pribehla pre rev chlapca z mladšej skupiny a dala môjho medveďa tomu krikľúňovi? Sedela som na malej lavičke vedľa maľovaného domčeka z preglejok a pozerala sa na to, ako sa rúca svet – cudzie špinavé ruky mučili môjho najlepšieho priateľa. Chcela som vziať palicu, priletieť k pavúkovi a celou silou mu, dočerta, odťať tú blonďavú hlavu. Uspávacie mantry z detských riekaniek o tom, ako zajka opustila majiteľka a ako mackovi odtrhli labku, mi nedovolili pohnúť sa z miesta, pohojdávala som nohou a čakala koniec mučenia. Svoje boľačky si vieme ofúkať sami, ale nesmieme ubližovať iným.

Bože! Aký dobrý pocit je ľutovať sa! Aké sladké!

Maršrutky do Issyk-kuľa premávajú na jeseň len zriedka, dlho trvá, kým sa zaplnia, pomaly sa plazia. Vnútri so mnou sedia traja ľudia. Na zadnom sedadle spí opitý pracant a vedľa neho dve vrecká s cukrom. Na vreckách je napísané „Kant“. Muž má v spánku pootvorené ústa a po čele mu chodí drzá jesenná mucha. Bližšie k vodičovi sedí starší pár. Stuhli, držia chrbát rovný a pevne sa k sebe tisnú – sústredení, čistučkí, uhladení – rozprávkové bytosti. Dubáčik má na kolenách veľkú látkovú tašku, v nej cinkajú prázdne zaváraninové poháre. Išli k deťom, zobrali zaváraniny: kyslé uhorky, džemy; vracajú sa.

Dážď umyl cestu. Október je v Kirgizsku obdobím opatrných, čistých dažďov. Úroda je zozbieraná, polia obrobené.

Ešte včera – pozornosť, komplimenty, iskry v očiach a horúce ruky, dnes – sivý prameň na oblohe a vyblednutá krajina.

Šéfe, pusti hudbu, viem, že máš to, čo potrebujem.

Vladimir Kuzmin[3] sa sťažuje na sibírske mrazy, vodič fajčí trávu, za oknom je nekonečný Klimt. Mätový bonbón sa pomalllllly rozplýva pod jazykom.

V desiatej triede za mnou na diskotéke prišlo dievča a spýtalo sa ma, či by som ho mohla naučiť tancovať. Ja, mladá a krutá, som hodila pohľadom po dievčati a pochopila, že bez ohľadu na to, aké by bolo usilovné, akokoľvek by sa snažilo, neuspeje. Nechcelo sa naučiť hýbať na hudbu, išlo mu o to, aby priťahovalo pohľady, vzbudzovalo predstavivosť, rozkazovalo a vládlo. To bolo to, čo naozaj chcelo. Buď si pôvabná, alebo nie. Buď si jadrová elektráreň, alebo veterný mlyn. Preto som to dievča, samozrejme, objala a sľúbila, že ho všetko naučím. Po niekoľkých týždňoch, v triede Základnej vojenskej prípravy, ktorú nám po večeroch potajomky otváral škuľavý strážnik Ahmed, tak sa aj volal – Škuľavý Ahmed, už nebolo miesta, spolu s dievčaťom sa prišli naučiť tancovať aj jeho kamaráti a spolužiaci, potom kamarátky kamarátok a dievčatá, ktoré nemali kamarátky. Krajina sa zmietala v zmätku a ruchu, naši rodičia lipli na všetkých možných zárobkoch, skúšali nové životné podmienky, my sme vyrastali v neusporiadanosti, páčilo sa nám to. Našu sektu si všimli až po tom, čo som z dobrovoľných darov dievčat kúpila nový magnetofón. Zavolali ma k riaditeľovi. Náš riaditeľ nebol zlý chlap, jazdil na starom moskviči, klamal chuligánom o pištoli so svojím menom a raz za mesiac objednával učiteľovi nové ukazovadlo. Učil nás zemepis, rozprával nám narýchlo skomponované rozprávky o cestovaní, fajčil fajku a sníval o tom, že aspoň kútikom oka uvidí zahraničie. Stál medzi vypchatým diviakom a zaprášeným glóbusom a veľavravne hovoril o mojich kapitalistických móresoch, o slávnych rokoch pionierstva a o tráve, ktorá bývala zelenšia. Riaditeľ chcel peniaze. Škuľavý Ahmed, ktorý fajčil za dary, mi ponúkal schémy a vypočítal, koľko musím dať šéfovi, aby nezavreli obchodík. Mama plakala a prosila ma, aby som sa nezaplietla do veľkých peňazí.

Všetky malé korytnačky sa rozbehnú k veľkej vode, ale len niekoľko z nich dosiahne svoj cieľ, myslím si, utierajúc zahmlené okno. Maršrutka sa trasie, gumené rohože sa trhajú pod nohami, za prasklinou na čelnom skle sa modrá Issyk-kuľ.

Teraz maršrutka zastaví a ja pôjdem k brehu, rozložím si uterák na mokrý piesok, vyberiem z tašky jablko a zamrznem na večnosť.

Aby som sa o chvíľu prebudila, precitla, znova ožila.

---

[1] Aksakal je staršina, hlava rodiny, vážená osoba medzi turkickými národmi v Strednej Ázii a na Kaukaze. [pozn. prekl.]

[2] Manasči je rozprávačom kirgizského eposu Manas, ktorý rozpráva o veľkom pochode národného hrdinu, bohatiera Manasa do Číny. [pozn. prekl.]

[3] Vladimir Kuzmin (Владимир Кузьмин) je sovietsky ruský spevák, ktorý je autorom piesne Sibirskije morozy. [pozn. prekl.]