Šesťdesiat cigariet za deň

Lion Feuchtwanger a Hilde Waldová

Keď Lion Feuchtwanger 5. októbra 1941 dorazí na palube nákladnej linkovej lode S.S. Excalibur do New Yorku, čaká na neho na pristávacom móle vydavateľ Ben Huebsch. Je potrebné postarať sa, aby sa päťdesiatšesťročný spisovateľ v Novom svete čo možno najpokojnejšie zabýval – najmä po útrapách spôsobených útekom z Nemecka, po martýriu internácie vo francúzskom koncentračnom tábore Les Milles a po strádaniach počas medzizastávky, ktorú strávil v prístreší pre emigrantov v Sanary-sur-mer. Huebsch prišelcovi dovolí len krátke stretnutie s čakajúcimi novinármi, potom okamžite nasleduje odchod do hotela St. Moritz pri Central parku, kde je pre Feuchtwangera rezervovaný celý rad izieb.

No ten myslí na všetko, len nie na odpočinok a už na druhý deň newyorského pobytu začne pracovať ako obvykle. Diabol vo Francúzsku má byť názov knihy o skúsenostiach z väzenia vo francúzskom tábore. Okrem toho čaká na dokočenie tretí zväzok trilógie Josephus Flavius. Keďže si už za tie roky privykol na diktovanie, rozhliada sa Feuchtwanger najprv po sekretárke. Voľba padne na sotva tridsaťštyriročnú Berlínčanku Hilde Waldovú, ktorú mu odporučí zamestnanec jednej židovskej organizácie, zameriavajúcej sa na sociálnu starostlivosť.

Po krátkom pôsobení vo vydavateľstve v Anglicku utiekla v roku 1939 pani Waldová pred nacistami do Ameriky, kde sa ako-tak prebíja celou škálou podradných prác. Že ju Feuchtwanger okamžite prijme do služby, je pre ňu ako dar z nebies. Vlastne je už dlhší čas zvyknutá na kontakt so spisovateľmi, a predovšetkým je náruživou čitateľkou Feuchtwangerových diel. O prvom stretnutí s jej zamestnávateľom neskôr povie:

„Jeho jasné modré oči priateľsky hľadeli spoza veľkých skiel okuliarov. Vedel, ako návštevu zbaviť ostychu. Dbal predovšetkým o to, aby sa hneď začalo pracovať. Začala som teda, vzala som písací stroj, doniesla som si papier a ceruzky. V jednej z jeho hotelových izieb umiestnili pred okno s výhľadom na park dlhý stôl, za ten sme si vedľa seba sadli a diktovanie sa mohlo začať.“

Hilde Waldová v tomto okamihu – je to druhý deň pobytu Liona Feuchtwangera v USA – nemôže tušiť, že spolu zostanú navždy, a to až do jeho smrti 21. decembra 1958. A ona dokonca ešte oveľa dlhšie pri správe jeho pozostalosti, ako poradkyňa vdovy Marty Feuchtwangerovej.

Lion Feuchtwanger vlastne plánoval, že za ním príde jeho dlhoročná berlínska sekretárka Lola Sernauová. Z toho však zišlo, pretože Lola už istý čas žije v Ascone. Keďže vlastní švajčiarsky pas, americké prisťahovalecké úrady, ktoré do krajiny púšťajú len určitý počet emigrantov, neposúdia jej prípad ako naliehavý a žiadosť o vízum jej zamietnu.

Keď sa Feuchtwanger, ktorému drsné zimné podnebie New Yorku nerobí dobre, vo februári 1948 sťahuje do priateľskejšej Kalifornie, nie je už teda ani zmienky o tom, že by bol pracovný pomer Hildy Waldovej len na dobu určitú. Waldová dostáva pevnú mesačnú mzdu štyristo dolárov a zakaždým, keď od niektorého z vydavateľstiev dorazí šek s vyššou sumou, dostane „svoj podiel“ vo forme bonusu.

Feuchtwanger drie do úmoru, a aj penzum práce jeho sekretárky sa môže predĺžiť až na dvanásť hodín za deň. Po nadiktovaní prvej verzie textu nasledujú korektúry, po korektúrach je na rade diktovanie druhej verzie a tak ďalej. Na každú z jednotlivých podôb textu sa používa papier inej farby – od modrej cez červenú až po oranžovú, žltú a ružovú. Konečná verzia rukopisu je na stroji prepísaná na biely papier. Keďže úzkostlivo presný Feuchtwanger nástojí na piatich kópiách, musí Hilde Waldová celkom slušne udierať do klávesov písacieho stroja. To spôsobí, že jej jemné prsty sú často ešte aj na druhý deň citeľne presilené.

Na rozdiel od tých kolegov z radov emigrantov, ktorým je odopreté, aby v cudzine nadviazali na svoje niekdajšie spisovateľské úspechy, pokračuje autor diel ako Žid Süss, Škaredá vojvodkyňa Margaréta Pyskatá a Úspech aj v Amerike v písaní bez obmedzení. Rozdiel je len v tom, že kým v Nemecku jeho dielo upadá do zabudnutia, dokáže si v USA vybudovať obrovskú čitateľskú základňu. Počas osemnástich rokov, ktoré v Amerike strávi, opúšťajú dielňu Liona Feuchtwangera celé tri nové divadelné hry a sedem veľkých románov. Či už je to maliar Goya, spisovateľ Jean-Jacques Rousseau alebo Ráchel, Židovka z Toleda. Do všetkých historických románových postáv a obdobia, v ktorom žili, sa dokáže vcítiť s nevysychajúcou empatiou, s neslabnúcou schopnosťou zobraziť udalosti: „Priam sa dusím v námetoch, ktoré by som ešte chcel napísať!“ priznáva ešte dva roky pred smrťou v liste adresovanom priateľovi Arnoldovi Zweigovi.

Primerane tomu je potom vyplnený aj pracovný deň Hildy Waldovej. Okolo 11. hodiny, keď už Lion a Marta Feuchtwangerovci majú za sebou rannú gymnastiku a raňajky, je očakávaná v službe, teda s poštou v taške a hárkami rukopisu, ktoré počas predchádzajúcej noci prepísala na písacom stroji načisto. Čas okolo obeda sa využíva na vybavovačky v meste a sú to spravidla príkazy jej zamestnávateľa. Poobede sa znova začína diktovanie, najmenej do 20. hodiny, často aj dlhšie. Prestávka na kávu alebo čaj nie je v pláne, rušilo by to proces písania. Aby toto enormné pracovné zaťaženie vydržala, siaha vynervovaná Hilde Waldová po cigarete, pričom to dotiahne až na tri balíčky za deň. Ak nechce, aby sa odporca nikotínu Feuchtwanger dozvedel o tejto neresti svojej zamestnankyne, musí sa skrývať v kúpeľni. Len na okraj uveďme, že Feuchtwanger sa pri návšteve Moskvy v zime na rozhraní rokov 1936 a 1937 odvážil počas rozhovoru vyzvať dokonca samotného Stalina, aby zahasil cigaru, ktorú práve fajčil.

Všeobecne si autor so sekretárkou pri všetkej dokonalosti vzájomnej spolupráce zachovávajú v rámci súkromných záležitostí odstup. Aj keď sa už navzájom dobre poznajú, dostane pani Waldová pozvanie nanajvýš na spoločné gymnastické cvičenia, no nikdy nie na raňajky. Ešte ťažšie je uveriť, že spisovateľ ani jeho manželka si nerobia starosti pokiaľ, ide o zaopatrenie ich „vernej Hildy“ na starobu. Dokonca ani v poslednej vôli sa na Hildu nepamätá ani tým najmenším dedičstvom; milióny dolárov Liona Feuchtwangera sú teda odkázané univerzite v Južnej Kalifornii. Jediným ústupkom je, že jej zamestnanecký pomer má po smrti Feuchtwangera zostať v platnosti ešte ďalších osemnásť mesiacov. To je zrejme to najmenej, čo si táto žena, ochotná akejkoľvek obety, zaslúžila. Nie je to azda ona, kto je Feuchtwangerovi poruke, keď opätovne získa, respektíve nanovo buduje ten najväčší poklad, súkromnú knižnicu, ktorá pozostáva z 30 000 zväzkov? Nie je to azda ona, kto od neho po telefóne odráža všetky dotieravé návštevy, kto ho odbremení od veľkej časti korešpondencie, kto preberá telefonicky podané telegramy, kto organizuje nielen všetky jeho stretnutia, ale aj pravidelne sa konajúce súkromné literárne večierky, kde autor číta zo svojich diel?

Spomínané večierky, istotne najvychýrenejšie spomedzi stretnutí emigrantov, aké môže Kalifornia koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov ponúknuť, sú celkovo samostatnou kapitolou. Konajú sa v nádhernej vile na ulici Paseo Miramar č. 250 v mestskej štvrti Pacific Palisades, do ktorej sa Feuchtwangerovci po predchádzajúcich troch provizórnych príbytkoch v slnkom zaliatej Kalifornii nasťahovali v roku 1943. Stalo sa tak po tom, čo im pôvodne zablokované americké konto znova uvoľnil Henry Morgenthau, minister financií, a to vďaka osobnej intervencii prezidenta Roosevelta.

Rezidencia malebne situovaná na jednom z kopcov pred Santa Monicou je spomedzi všetkých obydlí spisovateľov nemeckého pôvodu žijúcich v exile jednoznačne najexkluzívnejšia. Je to palác s výhľadom na more, zariadený v štýle španielskych vidieckych domov. Veľké priestranné mietnosti, ktorých je spolu dvadsať, majú drevené stropy a schodiská z majetku starého španielskeho kláštora. V parku situovanom za terasou dá pani Marta zasadiť stromčeky pomarančovníka, kry banánovníka a eukalypty. Rodina má vlastný rybník ako aj zvernicu pre psov a mačky, srnky, medvedíkov čistotných a pumy. Na cesty do Los Angeles a výlety na vidiek sú k dispozícii dva automobily. Medzi hosťami, ktorí Liona Feuchtwangera pravidelne navštevujú, nie sú len literárni kolegovia Thomas a Heinrich Mannovci, Bertolt Brecht a Franz Werfel so svojou Almou, ale tiež hviezdy filmu ako Charlie Chaplin, Charles Laughton, Edward G. Robinson, Peter Lorre a William Dieterle.

Keď pán domu pozýva priateľov dvakrát do roka na súkromný literárny večierok do Pacific Palisades, nič sa nenecháva na náhodu. Sekretárka Hilde Waldová hostí upovedomí telefonicky, pričom podmienkou je, aby sa na ich príchod dalo spoľahnúť („Prosím, presne o 19.30!“). Približne päťdesiat pozvaných najprv požiadajú, aby sa presunuli do pracovne na prvom poschodí. Domáci pán, stojaci za úzkym pultom, číta polhodinu tichým, trochu monotónnym hlasom úryvok z rukopisu diela, ktoré práve vzniká. Vzápätí hostia o tom, čo počuli, diskutujú, pričom právo prvej otázky je zvyčajne vyhradené pre Thomasa Manna. Okolo 21. hodiny všetci odchádzajú do knižnice, kde na spoločnosť čaká pohostenie pripravené pani Martou. Podáva sa sherry, ruský šalát a jablková štrúdľa. O dva týždne neskôr sa výjav opakuje, no tentoraz pre hostí, ktorých materinským jazykom nie je nemčina. Vypočujú si teda anglický preklad daného textu. V tomto prípade je na prednes angažovaný výlučne herec, a pri následných rozhovoroch sa slova väčšinou ako prvý ujíma Charlie Chaplin.

Napriek všetkej oddanosti voči práci, pričom tlak z nej pociťuje predovšetkým Hilde Waldová, je Lion Feuchtwanger pôžitkárom. Nielen pre erotické dobrodružstvá sa konfliktom s manželkou Martou nedá vyhnúť. Je to práve ona, kto spisovateľa so sklonom k žalúdočným problémom vytrvalo nabáda k disciplíne, pokiaľ ide o správnu výživu a športovanie. V jednom sú obaja zajedno, a to v tom, že luxusný životný štýl, ktorý im bol dopriaty, ich zaväzuje k tomu, aby menej zámožným podali pomocnú ruku. A tak Feuchtwanger, kedykoľvek majú bývalí krajania ťažkosti so získaním štátneho občianstva, využíva svoje kontakty, aby príslušné úrady obmäkčil.

Pritom práve v tomto ohľade má on samotný problémy, ktoré ho ťažia. Pre jeho otvorene deklarované sympatie voči ideológii komunistov sa po roku 1945 neustále dostáva do konfliktu s McCarthyho kamarilou a žiadosť o udelenie amerického štátneho občianstva, ktorú podal v roku 1948, zostáva nevybavená až do jeho smrti. Z tohto dôvodu sa vzdáva aj všetkých plánov, aby znova navštívil Európu. Čo ak mu Američania na základe jeho politickej „nespoľahlivosti“ zabránia v návrate do Spojených štátov? Predovšetkým sa zriekne osobného prevzatia doktorátu na mníchovskej univerzite, ktorý mu v roku 1952 „vrátili“, a taktiež nepreberie národnú cenu za umenie a literatúru, ktorú mu udelila NDR. Navyše je Feuchtwanger bezmocný, pokiaľ ide o bojkot jeho kníh v západnom Nemecku. Argument, že daný žáner, totiž historický román, nie je momentálne žiadaný, neuznáva. Namiesto toho za tým všetkým šípi politické sprisahanie, namierené proti nemu. To podľa neho určite zasiahlo aj distribúciu a tlač kníh.

Všetka príslušná korešpondencia prechádza rukami Hildy Waldovej a to značí, že s ním súcití. I Feuchtwangerovo život ohrozujúce ochorenie na jeseň roku 1957, keď sa sedemdesiattriročný umelec musí podrobiť dvom ťažkým operáciám, si od jeho o dvadsaťdva rokov mladšej sekretárky vyžaduje plné nasadenie. Keď pacienta 20. decembra nasledujúceho roka prevezú do nemocnice v Santa Monice pre krvácanie do žalúdka, z ktorého sa už nezotaví, je to práve Hilde Waldová, kto spolu s Martou Feuchtwangerovou stojí pri umierajúcom.

No ani smrťou Liona Feuchtwangera sa úloha Hildy Waldovej v jeho službách nekončí. Keďže do autorovho diela nie je nikto iný zasvätený tak dobre ako ona, je v nasledujúcich rokoch vdove Marte takpovediac poruke pri spravovaní pozostalosti po manželovi. Až keď aj ona sama začína chorľavieť, zlyhávajú jej nervy, trasenie končatín sa už nedá ovládať a slabne jej pamäť, odchádza z Pacific Palisades. Tridsaťštyri rokov po smrti Liona Feuchtwangera a päť rokov po smrti jeho manželky Marty sa osemdesiatpäťročná Hilde Waldová presťahuje do židovského domova pre starých ľudí v Santa Monice.

Dietmar Grieser: Dobré duše

mamaš, 2023

Preklad: Veronika Deáková

Fotografia autora: wikimedia