Vlna ozajstného zla

V tejto zbierke esejí je pointa hneď v prvej. Šimečka spomína na chlapov, s ktorými na jeseň v roku 1974 pracoval v Slovnafte. Boli to zruční potrubári. Predák s vlasmi ulízanými dozadu od baretky. Svojou „medveďou labou“ si napichoval kus slaniny a potom cibule. Pomalosť bola dôležitá, okrem toho to bol najlepší zvárač v podniku.

Chlapi debatovali o všetkom možnom. Rozprávali sa o motorkách a autách či prísadách do klobás aj rybách, ktoré nechcú brať. A, samozrejme, o ženách. Pri pokušení otvoriť politiku sa zastavili, tá téma pre nich neexistovala. Do svojich súkromných životov nepúšťali veľké dejiny. Neriešili odstúpenie prezidenta Nixona, koniec diktatúry v Portugalsku alebo prvé demokratické voľby v Grécku.

„Zámerná nevedomosť bola nielen výhodnou životnou stratégiou, ale bola aj morálne neutrálna. Diktatúra sa síce opierala o ich pasivitu, ale určite by sa ohradili, keby som im vyčítal, že jej ňou slúžia.“

Teraz, po polstoročí táto mlčiaca väčšina začala hovoriť (a písať na sieťach, hádať sa a bojovať). Dnes by títo chlapi vedeli, že Ukrajinci sú nacisti a imigrantov spolu s gejmi treba konečne „umravniť“. „Každý deň sa vyrovnávam s tým, že žijem medzi ľuďmi, ktorým sa páči to, čo mne je z duše odporné, a že ich je veľmi veľa.“

Nejde o niečo nevinné a neškodné. Mohutná vlna zla je realitou. Šimečka ju s vedomím zjednodušenia označuje za fašizmus – ten prináša útoky na inštitúcie, nacionalizmus spolu s rasizmom, útoky na menšiny, médiá, kultúru a vzdelanie.

Ako brať život vážne

Autorova úvaha, ktorou môže osloviť mnohých podobne zmýšľajúcich, znie: „Ak viem, že sú nešťastní, mám právo si o nich myslieť, že sú zlí, a nestávam sa sám zlým človekom, ak si to o nich myslím? Nie je namieste skôr súcit než odpor?“

Ide o večný súboj postojov v mysliach ľudí, ktorí veria na intelekt a pozorne si všímajú svet. Boja sa pýchy, a pritom nechcú padnúť do priemernosti svojho okolia. Rozumejú zložitému životu a ľuďom neschopným ho zvládať, ale nemôžu všetko tolerovať a láskavo sa usmievať aj na zákernosť a zlobu. Dobro nemusí byť len naivne ružovkasté.

Šimečka výsledok svojho rozhodovania formuloval jednoznačne: „Nestoja za moju pozornosť. Môžeme to nazývať aj pohŕdaním, aj keď sa zdráham to vysloviť. Robím to však s vedomím toho, že som v menšine, nepohŕdam nimi z pozície moci, ale z pozície bezmoci.“

Všetky ďalšie eseje sú logickým pokračovaním tohto rozhodnutia. Ani človek takto vzbúrený proti pasívnemu, hlúpemu či agresívnemu okoliu nemôže a nechce zostať sám. Tak vzniká rozhodnutie pre paralelnú polis – spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich, o ktorom už dávnejšie uvažovali Patočka, Havel a Tatarka s konceptom Božej obce.

Pridať sa k paralelnej polis prináša vnútorné šťastie, ale súčasne aj prekvapenia, výzvy a ťažkosti. Príslušníci takejto alternatívy sa nezaobídu bez statočnosti aj istej miery asketizmu. Nebudú oplývať nehnuteľnosťami, autami a bankovými vkladmi.

V niektorých pasážach sa Šimečka nebráni nostalgii za starými časmi disidenta. Spomína na princípy solidarity, vzájomnej úcty a rešpektu voči rozličnej miere odvahy, ktoré formovali disidentské spoločenstvá. Základné pravidlá zostávajú, ale ich uskutočňovanie si určite zaslúži update pre súčasnosť. Aj protivník predsa vyzerá inak…

Autor je skúsený publicista s charakteristickým štýlom, v ktorom sa nehanbí byť osobnejším. Je aktuálny a súčasne sa stará o službu pamäti. A hoci Martin Šimečka dokáže pravidelne vyrušiť (aj svojich priaznivcov), tu je skôr vľúdny až láskavý – s výnimkou úvodného rozhodnutia nevšímať si prívržencov zla v hocijakej podobe.

„Ak však raz pochopíte, že vaša existencia je výnimočná, logickým krokom by malo byť, že budete brať svoj život tak vážne, ako len dokážete.“

Martin M. Šimečka: Výnimočný stav

N Press, 2025

Zobraziť diskusiu (0)