Rozprávač paradoxov
Marec pozná trápenia komentátora. Ak je striktne negativistický, začne čitateľov unavovať. Ideálny komentátor sa nemôže vŕtať len v technológii moci, má totiž ambíciu ponúknuť nadhľad a odkryť širšie kontexty. Absolútne zmierlivý (tzv. zamatový) komentátor tiež nebaví – konflikt je korením politiky aj potravou tých, ktorí sa ju odhodlali glosovať.

Komentátor a občasný prispievateľ dvoch mienkotvorných (a súčasne najnenávidenejších) novín si už „vypísal“ vlastný štýl. Má talent pomenovať kontrasty a ľúbi paradoxy. Vďaka tomu sa dobre číta.

Hra paradoxov je hádam najpresnejšie pomenovanie pre súbor jeho postrehov. Slovensko je zakliatou, ale aj perspektívnou krajinou. Točíme sa dokola v starých špirálach, a súčasne sme autormi neuveriteľných úspechov alebo aspoň zmien.

Robert Fico je charakterovo nanič, škodí alebo minimálne zneužíva svoj dlhodobý vplyv a ohlupuje voličov. Jeho oponenti sa však odpisujú vlastnou neschopnosťou, kántria sa navzájom alebo sú len nemožní.

A hrdina typu Igor Matovič vniesol do politického zápasu rozprávkový štýl boja s drakom, ale nie je spôsobilý poraziť Fica „demokraticky, mierumilovne a kultivovane“.

Samo Marec sa rozhodol poraziť všeobecne rozšírené zúfalstvo a infekciu skepsy. Pomáha si dátami (vtedy je najdôveryhodnejší) aj silou svojej empatie. To môže osloviť aj dráždiť, povzbudiť, ale pri silnejších dávkach zneistiť.

Prekvapenie alebo strategická finta?
Najviac empatie autor preukazuje vo vzťahu k voličom. Nevidí ich tak tragicky. Nie sú prevažne proruskí ani militantní, xenofóbni alebo nadosmrti ochromení konšpiráciami. Často sú iba frustrovaní. Z vlastných životov, z opakovaného sklamania z politiky a politikov. Alebo minimálne zo šialene narastajúcich cien bytov a splátok hypotekárneho úveru...

Robert Fico (a jeho minulí a súčasní súputníci) boli schopní túto frustráciu využiť a použiť. Neštítil sa jej a mýtom o istotách zachytil tie najintenzívnejšie túžby publika.

Kto ho chce poraziť, musí byť realista aj stratég. Nesmie pohŕdať kompromismi a požiadavkou na stabilitu. Nemôže sa vysmievať z prirodzeného vlastenectva, ktoré si sprivatizovali a prekrútili tí najväčší šialenci. „Očakávať možno maximálne evolúciu, nie revolúciu.“

Marec provokuje cyklickým opakovaním toho, že je nevyhnutné skoncovať s mentalitou „my“ a „oni“. Názoroví oponenti (napríklad voliči Smeru či Hlasu) nie sú automaticky zlí ľudia, a teda ani naši nepriatelia. Len cítia veci (a svoje očakávania) inak. Je slovenskou tragédiou, že takáto relatívne bežná názorová odlišnosť už roky vyzerá ako kultúrna vojna a dramatický súboj dobroľudí proti Zlovensku.

Samo Marec to s optimizmom trochu preháňa. A nemusí mať pravdu úplne vo všetkom. Je však extrémne zaujímavý svojím prístupom. Priatelia slobody, demokracie a podobne príťažlivých (aj dôležitých) hodnôt svojou schopnosťou rozprávať sa, rozširovať hranice empatie a záujmu o ľudí sklamaných či rozčarovaných môžu pripraviť jedno veľké prekvapenie. Alebo, ak chcete, krásny strategický ťah na obranu toho, čomu veria.

V každom prípade to vyzerá ako lepší nápad než baliť po večeroch kufre a zo Slovenska odletieť.

Samo Marec: Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a demokraticky, mierumilovne a kultivovane poraziť Roberta Fica

N Press, 2024

Zobraziť diskusiu (0)