1.

Keď som bol ešte v Amsterdame, prvý raz po rokoch sa mi snívalo o mame. Vyše týždna som bol zavretý v hoteli, bál som sa niekomu zatelefonovať alebo vyjsť von a srdce mi búšilo aj pri najnevinnejších zvukoch: výťahovom zvončeku, štrnganí vozíka hotelovej služby, dokonca aj keď kostolné hodiny odbíjali celú na Westertorene či Krijtbergu, v ich hlahole zaznieval temný podtón, železný rozprávkový pocit skazy. Cez deń som sedával na posteli, pokúšal som sa vysomáriť z holandských správ (beznádejné, keďže som po holandsky nevedel ani slovo), a keď som to vzdal, sedával som pri okne a díval sa na kanál, oblečený v kabáte z ťavej srsti – z New Yorku som totiž odišiel narýchlo a oblečenie, ktoré som si priniesol, nebolo dosť teplé už ani vnútri.

Vonku bolo živo a veselo. Boli Vianoce, večer na mostoch nad kanálmi blikali svetlá a červenolíci dames en heren, ktorým v ľadovom vetre povievali šály, hrkotali po dlažbe vianočnými stromčekmi, priviazanými na bicykloch. Popoludní amatérska kapela vyhrávala koledy, čo cínovo a krehko viseli v zimnom vzduchu.

Chaoticky porozkladané tácne z hotelovej služby, priveľa cigariet, vlažná vodka z letiska. Počas tých nepokojných dní v ústraní som spoznal každý centimeter izby, ako keď sa väzeň zoznamuje s celou. V Amsterdame som bol prvý raz, z mesta som takmer nič nevidel, no už izba vo svojej pochmúrnej, vetristej a svetlej kráse sprostredkovala atmosféru severnej Európy, miniatúrny model Holandska: vápno a protestantská poctivosť spolu so skrytým luxusom, čo vozili kupecké lode z Východu. Pridlho som si prezeral dve maličké olejomaľby v pozlátených rámoch nad bielizníkom, na jednej

sa dedinčania korčuľovali na zamrznutom jazierku pri kostole, na druhej si plachetnicu pohadzovalo rozbúrené zimné more: boli to len dekoratívne reprodukcie, ničím zvláštne, a ja som ich skúmal, akoby v nich bol zakódovaný kľúč k tajnej podstate flámskych majstrov. Vonku na podoblocčnici cupotal dážd so snehom, mrholil nad kanálom, a hoci brokátové závesy boli pestré a koberec mäkký, zimné svetlo malo mrazivý tón ako z roku 1943, roku strádania a útrap, slabého nesladeného čaju a zaspávania o hlade.

Každé ráno som zavčasu, ešte za tmy, kým do zmeny nenastúpil ďalší personál a recepcia sa nezačala napĺňať, zišiel po noviny. Hoteloví zamestnanci rozprávali tlmenými hlasmi a ticho našľapovali, chladne po mne skĺzli očami, akoby ma nevideli, Američana z dvadsaťsedmičky, ktorý cez deň nikdy neschádza dolu, a ja som presviedčal samého seba, že nočný manažér (tmavý oblek, vojenský zostrih, okuliare v ráme z korytnačiny) asi podnikol isté kroky, aby sa vyhol problémom a predišiel rozruchu.

Herald Tribune správu o mne nepriniesol, ale inak to rozoberali všetky holandské noviny, husté bloky textu viseli dráždivo mimo dosahu môjho porozumenia. Onopgeloste moord. Onbekende. Vyšiel som hore, vrátil som sa do postele (oblečený, lebo v miestnosti bolo veľmi zima) a rozložil som noviny na prikrývke: fotografie policajných áut, pásky okolo miesta činu, a ja som nedokázal vylúštit ani popisky, a hoci to vyzeralo, že tam nefiguruje moje meno, nemal som ako zistiť, či ho nejako neprepisujú, alebo či pred verejnosťou nezatajujú informácie.

Izba. Radiátor. Een Amerikaan met een strafblad. Olivovozelená voda v kanáli.

Kedže som bol uzimený a chorý a zväčša som nemal čo robiť (zabudol som si priniesť knihu aj teplé oblečenie), takmer celý deň som trávil v posteli. Mal som pocit, že sa stmieva uprostred popoludnia. Často som v šuchote porozkladaných novín zaspával a prebúdzal sa, moje sny boli zahalené rovnakou neurčitou úzkosťou, čo mi prenikala do bdenia: súdne pojednávania, na letiskovej ploche sa mi otvára batožina, všade sa váľajú moje šaty a ja bežím nekonečnými letiskovými chodbami k lietadlu, a keď viem, že ho nestihnem.

Pod vplyvom horúčky som mal veľa čudných a mimoriadne živých snov, spotený som sa prehadzoval a ani som poriadne nevedel, či je deň, alebo noc, ale v poslednej a najhoršej nočnej more sa mi snívalo o mame: bol to rýchly, záhadný sen, ktorý pôsobil ako zjavenie. Bol som v Hobieho obchode – presnejšie, v akomsi strašidelnom snovom priestore, ktorý vyzeral len ako náčrt obchodu –, keď ku mne podišla zozadu, takže som v zrkadle uvidel jej odraz. Pri pohľade na ňu ma ochromilo štastie, bola to ona, až po ten najmenší detail, až po vzorku pieh, usmievala sa na mňa, krajšia, a predsa nie staršia, čierne vlasy a zvláštny oblúk úst, nebol to sen, bola to prítomnosť, ktorá naplnila miestnosť: jej sila, živá inakosť. A hoci som chcel, vedel som, že sa nemôžem obrátiť, že keby som na ňu priamo pozrel, porušil by som zákony jej i svojho sveta. Prišla za mnou jediným spôsobom, akým mohla, a pohľady sa nám v dlhom nehybnom okamihu stretli v zrkadle, ale keď sa zdalo, že chce prehovoriť – zároveň pobavene, láskyplne aj podráždene –, privalila sa medzi nás hmla a ja som sa prebudil.

2.

Bolo by sa to vyvinulo lepšie, keby žila. Ona však zomrela, keď som bol ešte dieťa, a hoci všetko, čo sa mi odvtedy prihodilo, bola len a len moja vina, keď som ju stratil, zároveň som stratil z dohľadu orientačný bod, ktorý by ma možno zaviedol na štastnejšie miesto, k menej osamelému alebo príjemnejšiemu životu.

Jej smrť bola deliaca čiara: pred a po. A hoci je to po toľkých rokoch neradostné

konštatovanie, doteraz som nestretol nikoho, pri kom by som sa cítil rovnako milovaný ako pri nej. V jej spoločnosti všetko ožilo, vrhala okolo seba čarovné divadelné svetlo, takže vidieť jej očami znamenalo vidiet jasnejšie – len pár týždnov pred jej smrťou sme spolu boli na večeri v talianskej reštaurácii vo Village a ona ma chytila za rukáv pri náhlej, takmer bolestivej nádhere narodeninovej torty so zapálenými sviečkami, ktorú v zástupe niesli z kuchyne, až sa na tmavom strope chvel matný kruh svetla. Potom

tortu položili na stôl, tá žiarila uprostred rodiny, skrášľovala tvár starej panej, všetci sa usmievali, čašníci cúvali s rukami za chrbtom – obyčajná narodeninová oslava, akú uvidíte hocikde v neluxusnej mestskej reštaurácii, a som si istý, že by som si ju ani nezapamätal, keby krátko nato nezomrela, ale po jej smrti som na ňu znovu a znovu myslel a pravdepodobne na ňu budem myslieť celý život: ten kruh osvetlený sviečkami, živý obraz každodennosti, obyčajné štastie, ktoré zmizlo, keď som ju stratil.

Aj ona bola krásna. Je to takmer nepodstatné, ale bola. Keď prišla do New Yorku z Kansasu, občas pracovala ako modelka, aj keď pred objektívom vždy znervóznela, takže jej to nešlo – fotografia nedokázala zachytiť jej prednosti.

A predsa bola vždy sama sebou: rarita. Nemyslím, že by som niekedy videl človeka, ktorý by ju ozaj pripomínal. Mala čierne vlasy, bledú pleť, na ktorej v lete vyskočili pehy, belasé oči, v ktorých bolo veľa svetla, a v šikmých lícnych kostiach mala takú výstrednú zmes exotických a keltských génov, že ju ľudia občas považovali za Islanďanku. V skutočnosti bola napoly Írka, napoly Čerokézka z mestečka v Kansase na hraniciach s Oklahomou a rada ma rozosmievala, keď sa vyhlasovala za vidiečanku, hoci bola úchvatná, štíhla a štýlová ako dostihový kôň. Žiaľ, jej exotický výzor na fotografiách pôsobí príliš drsne a prísne – pehy má prekryté mejkapom, vlasy stiahnuté do chvosta na šiji ako nejaký aristokrat v Príbehu princa Gendžiho – a vôbec nevidieť jej vrúcnosť, jej veselú, impulzívnu povahu, ktorú som mal na nej najradšej. Strnulosť, čo z nej na fotkách sála, jasne svedčí o tom, ako nedôverovala fotoaparátu. Je tam sústredená ako tigrica v očakávaní útoku. Ale naživo taká nebola. Pohybovala sa vzrušujúco rýchlo, gestá mala náhle a ľahké, sedávala na kraji stoličky ako nejaký štíhly elegantný vták, čo sa môže každú chvílu vyplašiť a odletieť. Zbožnoval som jej santalový parfum, drsný a prekvapivý, a zbožnoval som aj šuchot jej naškrobenej blúzky, ked sa zohla a pobozkala ma na čelo. A keď sa rozosmiala, človek by sa najradšej na všetko vykašľal a kráčal za ňou po ulici. Kamkoľvek šla, muži na ňu pozerali kútikom oka a niekedy na ňu zízali až tak, že ma to trochu znepokojovalo.

Jej smrť mám na svedomí ja. Ľudia ma vždy prirýchlo ubezpečujú, že to tak nie je; áno, bol som len dieťa, kto to mohol vedieť, strašná nehoda, hrozná smola, to sa mohlo stať každému, a to všetko je úplná pravda, no predsa neverím ani jedinému slovu.

Stalo sa to v New Yorku 10. apríla, pred štrnástimi rokmi. (Dokonca aj ruka mi pri tomto dátume zaváha, musím pritlačiť, aby som ho napísal, aby sa pero vôbec pohybovalo po papieri. Kedysi to bol obyčajný deň, teraz trčí z kalendára ako hrdzavý klinec.)

Zobraziť diskusiu (0)